google27eaa3905ca3fee3.html

Dívaš sa neskoro večer z cintorína nad mestom. Stojac na múre bývalej hradby, pozeráš sa na tie svetlá, svetielka, blikajúce prúdy, okná, lampy, budovy, autá. Akoby v tme hĺbky oceánu rástli nejaké fosforeskujúce mikroorganizmy. Je to živá bytosť, to mesto. Semienko bolo zasadené do zeme, do krajiny, rozpína sa a rastie.

Spotrebúva, ťaží, sústreďuje, hltá, trávi a rastie. Už je skoro všade, už skoro celá Zem svetielkuje. Svetielkuje alebo je vyťažená, zmenená na púšť, na odpad. Kam pôjdu svetielka potom? Asi vedia svoje. Čo vedia tí, ktorí im popožičiavajú svoje telá?

Duchovia a bezzemkovia

Radi by boli mimozemšťanmi. Radi by niekam patrili – boja sa, že nepatria nikam. Zem im totiž bola vzatá. Stali sa z nich v priebehu vekov nevoľníci, bezzemkovia. U nás v priebehu feudalizmu a socializmu, v Severnej Amerike v priebehu novoveku, niekde sa to deje práve teraz. Človek patril zemi a potom prišiel iný, prišiel s tým, že zem patrí jemu. Že on je viac ako zem, že si ju, reku, vezme. Povedal to mimozemšťan.

Prišiel veľký, namyslený, bezohľadný, nestránil sa ničoho, nič nebolo sväté, žiadna úcta pred pravdou, pred životom, pred krásou, pravdou, láskou, rozmanitosťou. Sám sa postavil na úroveň všetkého, na úroveň boha, pána. Nectil zem ani telo – pretože sám zem ani telo nemal. Bol to duch!

Namyslené deti macochy

Mimozemský duch posadol niektoré telá, zapriahol ich do otroctva. Ten klam je dokonalý. Otroci sa s duchom stotožnili, oni sú tí páni – myslia si. Oni myslia a teda sú, myslia si. Obmedzili sa na ducha a konajú ako slepí, bezohľadní k vlastnému telu. Nevidiac to, nevidiac sa, ničia sa. Ich vedomie je úzke, detské. Poloha otroka nie je zlá, je prirodzená, ale pre dieťa.

Sú to krivé, neduživé deti. Uviazli. Už sú tak slabé, že bez vonkajšej podpory neprežijú. Vyhasla ich vnútorná sila, ich moc, ich zmysel. Blúdia ako duchovia, ako mátohy, držiac sa sukne ich mimozemskej matice, macochy, hltajúc omrvinky. Hltajú silu zeme sústredenú z čo najväčšej plochy. Čím viac zeme vyťažujú, tým viac zvyškov sa im ujde. Hlcú mäso, vešajú na seba tony plastu, kovu, pozlátok. Myslia si, čím viac majú, že tým väčší, mocnejší, vyspelejší sú.

Mimozemský duch

Myslia si, že svoju vnútorná slabosť a úbohosť si vynahradia, že ju zastúpia vonkajšou nálepkou, majetkom, autom, pozemkom. Konajú ako stroje, automaty – správajú sa normálne – podľa normy. Zaslepení namyslenosťou, slepo oddaní tomu stratenému mimozemskému duchovi – tomu duchovnu, tej kultúre.

Tomu duchovi, čo si zničil vlastnú zem a teraz u nás opakuje tú istú chybu. Využil príležitosť uzdraviť sa: ukradol si druhé telo, druhú zem, ženu, dušu. Neuvoľnil im však miesto vo svete, neprijal, neuctil ich. Nepoklonil sa im v oddaní ako rovnocenná súčasť celku. Štíti sa toho, čo ukradol, a čo mu stále tak chýba. Dar zatiaľ neprijal, zahadzuje ho a ničí.

Deti, ktoré znásilňujú

Úbohí oddaní stratenému duchu. Úbohí tí, ktorí žijú na vlastnej zemi ako mimozemšťania. Boja sa jej, boja sa, že prechladnú, že sa zašpinia. Boja sa zeme, že sa ponížia, nakazia, otrávia. Pritom oni sami ponižujú, kazia, trávia seba samých, svoju matku, ktorej prsník hryzú. Sú nerozvinutí, sú to duchovné bábätká, odťaté duchom od svojej maminky.

Namiesto na toho mimozemského ducha, na svoju matku sa hnevajú. Mstia sa jej a ničia ju. Neprijímajú ju, bránia sa jej – bez nej však nepokročia. Bez prijatia lásky svojej matky, bez naplnenia sa láskou, deti nedospejú, nezmocnejú. Bez koreňov sú bez sily. O to viac trhajú a kradnú korene iných… Zanevreli na svoje vlastné.

V štvorhranných svetielkujúcich raketách

Veľmi ich to bolí, veľmi trpia. Tak veľmi, že ich vedomie radšej ušlo. Zemou blúdia, skrývajú sa v skafandroch. Túžia a chcú! Vyššie, vyššie, k nebu, mimo zem! Stavajú paneláky, mrakodrapy, snažia sa dosiahnuť úroveň, pokrok, HDP, snažia sa byť veľkými pánmi. Trpia, previnilo pripútaní k zemi. Ich rakety nelietajú, sú to len detské hračky.

Zem však nie je ich väzením. Väznia ich vlastné myšlienky. Pozerajú sa a nevidia, sú ako za sklom, na ktoré sa im premietajú vlastné predstavy. Zrkadlí sa im svoj vlastný odraz. Boja sa života a divokosti, boja sa voľnosti a pravdy. Všetko by najradšej ovládli, usmernili, počnúc vlastnými deťmi. Kážu, zakazujú a zabíjajú, vinia a posudzujú.

Na mimozemšťanov spravidla neveria

Pozvoľna sa strácajú, sami sa menia na odpad, na púšť. Ostanú po nich len strašiaci, ustrašení, hladní duchovia. Úbohé bábätká stratené mimo čas a priestor, čakajúce na záblesk svetla, na ktoré by sa mohli zavesiť. Tak ako sa tí predtým zavesili na nich.

Sú to mimozemšťania. Neveria sami v seba. Zapredali svoju dušu, svoje telo, svoj čas, zapredali ho za peniaze. Zamestnali sa, zapredali seba za miesto v matici, za uznanie, že niekým sú. Pred pravdou sa utiekajú do virtuálnych priestorov, prepadajú sa do zmätku kyberpriestoru. Cez knihy a obrazovky, cez písmená a obrázky, štverajú sa do neba, strácajúc seba, stred a svet. Vraj trvalo udržateľný pokrok. Stavajú vzdušné zámky. Je otázkou času, kedy padnú. Ten náraz bude tvrdý. Čím neskôr sa zbadáš, tým bude tvrdší.

Čím skôr sa uvedomíš, tým ľahšie to bude

Zem je milostivá. Je to milujúca matka. Odpustí. Oddaj sa jej. Zašpiň sa. Rozplyň sa v hnoji, v humuse. V zemi, precíť tie korene, ten rozklad, tie živiny. Precíť tú sieť prepojení minulosti, ktorá dáva silu prítomnosti. Zem čistí a voda zmýva. Zem sú vzťahy, je to dokonalá sieť. Predstav si dokonalý internet, kde každá bytosť je okamžite prepojiteľná s každou, kde prúdi sila a správy, kde obrazy sú brány. Je to tanec vlákien, kde každý vzťah je vzájomný. Čupni si a pokloň sa v oddaní, prijmi tie vzťahy, všetky! Zavri oči, ponor sa a vnímaj. To je Zem.

Zem je smrť a čím skôr umrieš, tým skôr budeš živý. Nemusíš čakať na svoj pohreb, aby si patril Zemi. Nemusíš trpieť, kým sa tvoje telo nezlomí, aby si prijal svoje miesto v Zemi! Nemusíš čakať na to krásne miesto v materskej bytosti, na spoločnosť silných stromov, na ten jemný dych spiacich vtákov, na priateľský pokoj brečtanu plaziaceho sa tmou pomedzi kamene… Nech Zem je svätá a hájená. Predstavy si uzemnil, cintorín sa stratil, vidíš Svätoháj.

Jediné rozhodnutie

Patríš Zemi, prijmi tú pravdu! Jej náruč je otvorená. Skutočný Boh je milostivý. To, čo ti ublížilo, neboli oni, bol to len stratený úbohý mimozemský duch. Už vieš. Od návratu domov ťa delí jediné rozhodnutie. Máš tú moc zvrátiť svoj osud! Máš tú moc prepísať celú minulosť a otvoriť celú novú budúcnosť. Teraz a tu.

Sústreď sa. Nie na toho ducha mimo, nie na tú vec, nie na tú obrazovku, stroj, písmo či predstavu – sústreď sa na svoj stred. Srdce tepe. Žiješ! Oddaj sa. Oddaj sa životu. Nič si nemysli. Uži si ten pád! Uvoľni sa. S prekvapením možno zistíš, že tancuješ a spievaš, ako letíš!

Začítaj sa hlbšie: slová.naZemi.sk


(Prečítané 234 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.