google27eaa3905ca3fee3.html

Závislosť na pripojení k internetu je stále viac pálčivou otázkou.
Akoby odpojenie sa od internetu bolo takou malou smrťou. Pripojenie nájdeme skoro všade, navykáme na neho deti – na ilúziu prepojenia so svetom a na internetovú realitu, ktorá vytvára rozpor v prežívaní a utváraní si vlastnej integrity vo svete.

Hry naživo a ich význam.
Keď som bola malá, žiadny internet nebol. Hrávali sme sa vonku s bratom a hodiny si vytvárali svoj svet. Les za panelákom bol našim kráľovstvom a všetko dávalo zmysel. Vymyslenú realitu tvorila len televízia a rozhlas. Tú sme ale veľmi nepozerali, pretože zážitok z hry vo vlastnom bunkri v lese alebo, strieľanie z luku bolo viac príjemné a očarujúce, ako pohybujúce sa obrázky. Nie je to tak dávno.

Prítomnosť v skutočnej hre je diametrálne odlišný zážitok od zážitku hry na počítači.
Reálna hra prepája všetky 3 úrovne mozgu, dej sa tu odohráva na emočnej, mentálnej aj telesnej rovine. Všetko potrebné sa prepája – zranenie bolí, napätie z odhalenia je skutočné, rovnako radosť z víťazstva
. Realita sa vykresľuje v prežitku pravdivo – ľahko nachádzame hranice a súcit. Pocity sa spájajú s chuťou, okolitými zvukmi, spoluhráči sú reálni , majú city, pocity, myšlienky. Hra a jej pravidlá sú vytvorené hráčmi a vždy sú prítomné zmeny, ktoré prináša ľudský faktor. Ľudskosť je prítomná a rozvíja emocionálnu inteligenciu zúčastnených. Prehrávanie určitých situácií v hre alebo opakované stvárňovanie rovnakých rolí a prežívanie emócií s tým spojených prináša úľavu, až emočné liečenie. Zranenie sa lieči, napätie odchádza. ocitáme sa v novej realite, ktorú si tvoríme a dotvárame tak, aby nás bavila a aby nám slúžila. Nemusíme presne vedieť, o čo v našom vnútri ide. Spontánne konanie v hre vyjadrí všetko potrebné a vytvorí podporu pre novú realitu. Dostávame sa tak v kontakte so sebou viac do hĺbky, do všetkého, čo v nás čaká na príležitosť dostať sa von v bezpečnom prostredí. Skutočná hra je prostredie, kde vidíme a vnímame následky svojich činov. Kamaráti, protihráči. sú reálni a cítiaci, dávajú tak aktuálne najavo svoje pocity. Rovnako reálne vnímame svoje telo a jeho reakcie na to, čo prežívame. Môžeme tak korigovať svoje správanie, nastavenie, navigovať svoju energiu a vytvárať pozitívnu budúcnosť.

Internetová a PC realita verzus prírodní realita. IQ a EQ
Pokiaľ sa hra deje len na PC, ide o imaginárny proces, pri ktorom nedochádza k prepojeniu zážitku na úrovni všetkých troch mozgov. City a telo nie sú zapojené do hry a nedávajú pravdivú spätnú väzbu. Nedochádza k rozvíjaniu emočnej inteligencie EQ, ale iba IQ – tzv. inteligencie. Premýšľanie je primárne, kombinatorika možných riešení dáva výslednicu, ktorá vedie hru v umelom svete bez citov. 

Tak sa z malých detí, stávajú adolescenti, ktorí majú vyvinuté vysoké IQ alebo podpriemerné EQ. V praxi sa táto nerovnováha prejavuje tak, že mladý človek je schopný inteligentne jednať a nachádzať riešenia, ale je emočne odpojený od seba, okolia a diania. Je uzavretý sám do seba a nekomunikuje o svojom vnútornom svete, nezaujíma ho tento svet a ani vnútorný svet iných bytostí, vznikajú povrchné vzťahy. Absentuje súcit so sebou aj s inými bytosťami. Povrchné vzťahy nenapĺňajú dušu, nerozvíjajú cit , ktorý je dôležitý pre harmonické fungovanie človeka. Keď sa k tomuto fungovaniu pripojí neustály pobyt vo wifi zónach, ktoré ničia bunky mozgu a bežná strava, dáva to jasnú výslednicu nezdravého vzhľadu a kondície ľudí. Keď človek musí stále riešiť problémy a so sebou alebo s okolím, nezostáva mu veľa energie pre vytváranie si príjemných myšlienok žitia a zmien.

Všetko čo robíme nás ovplyvňuje.
Nie je jedno či dnešný večer strávite pri televízii alebo príjemnou prechádzkou v prírode. Výsledok bude rozdielny. Pobyt pred obrazovkou PC alebo televízie rozkmitá frekvenciu mozgu do vysokých a napätých stavov, myšlienky budú nekľudné a zamestnané obsahom toho, čo ste pozerali.

Sledovanie príbehov iných vás prepája do ich osudov, do ich tvorby žitia a dostáva vás energeticky na ich úroveň.Veľkým lákadlom sú seriály vysielané v určitý čas. Tisícky ľudí prežívajú v daný moment špecifickú emóciu, zaoberajú sa danou zápletkou vo filme a tým určujú veľmi veľa. Nebudem sa púšťať do vykresľovania reálnych situácií, ktoré môžu tieto emócie a myšlienky vytvoriť. Priblížim tento fenomén na pozitívnom obraze. Predstavte si atmosféru vo svojom okolí ( paneláku, bytovke, satelitnom mestečku, komunite) ktorú vytvoria ľudia vedome. Zbavia sa závislosti na pozeraní ďalších častí seriálov a vedome si zvolia jemný stav mysle, pokoj v duši, pokojné a láskyplné myšlienky a podporovanie krásy, zameriavanie sa na ňu, láskyplné vzťahy a zdravé sebectvo. Títo ľudia si každý deň vychutnávajú východ a západ slnka – v ten istý čas prežívajú emóciu nadšenia, krásy, vďačnosti, hojnosti, mieru a lásky. Krása zapadajúceho slnka prirodzene navodzuje pozitívny stav mysle, príjemné myšlienky a tým aj pocity. Tie sa dajú podporiť zámerným tvorením myšlienok a prianí si konkrétneho želania, napr.: „ Moje prežívanie radosti je stále ľahšie a intenzívnejšie“, „ Dnešný deň mi prináša príjemné poznania, stretnutia a nápady“, „V mojom živote je všetko v poriadku“ „ Náš vzťah je stále lepší a lepší“, „ V situácii, v ktorej som sa doteraz necítila vo svojej koži si želám zažívať úľavu a vlastnú silu.“

Svetový mier sa rodí v našich hlavách. Nie je možné zažívať príjemnú a harmonickú realitu, keď v hlavách víria myšlienky plné stresu. Pokým sa opierame iba o pôvodné zápisy v mozgu – pôvodný limbický zápis, dovtedy sa bude opakovať história rodiny. Pokým nezmeníme nastavenie, nedôjde k liečeniu, ale k nevedomému tvoreniu. Mentálna energia je silná a tvorí. Hranie hier alebo prežívanie cudzej reality vytvára emócie a myšlienky, ktoré sa stávajú realitou.

Je ilúziou myslieť si, že keď sa na niečo „iba“ pozerám, tak sa ma to netýka. Naopak, prežívanie nevedomých emócií, ktoré v nás vzbudí pozorovanie cudzej reality podporuje proces, na ktorý sa pozeráme. Ten priťahujeme do nášho života. Počítačové hry a filmy sú pre deti inšpiráciou k nezmyselným bojom. Aj dieťa vyrastajúce v prírodnom prostredí bude potrebovať prejsť fázou boja, ale s tým rozdielom, že jeho zážitok z pozorovania bude iný. Vidieť naživo súboj zvierat so všetkým, čo to obnáša. Kde jedno z nich je skutočne krvavé, ulovené, to je obraz reálny, pravdivý, podľa prírodných zákonov a vpisuje sa hlboko do zážitku človeka ako jeho prirodzenosť. Je to zážitok všetkých zmyslov – zvuk, farby, vône, obraz, emócie. Dieťa sa učí o živote v prírode a prebúdzajú sa v ňom inštinkty spojené s jeho prirodzenosťou.

Budí sa ostražitosť a odvaha.
Naproti tomu pozorovanie boja na počítačovej obrazovke je úplne iná realita. Emočný zážitok je veľmi podobný, ale nie je zaradený do súvislostí života, v ktorých dieťa žije. Je vystrihnutý z konceptu. Mozog je v chaose a danú situáciu si potrebuje zaradiť, prežívať ju a vypustiť zo seba napätie, ktoré týmto rozporným zážitkom vzniklo.
Preto si potom dieťa s kamarátom vytvorí hrané bojové pole a „zabíja sa“ – tým sa zážitok zavŕši a uvoľní sa napätie. To, čo nenastane, je integrácia do života. Jednoducho povedané, táto skúsenosť je dieťaťu nanič, ak z nej nemôže čerpať múdrosť pre svoju každodennosť a posúvať sa ďalej.

Internet sa stal náhradnou pupočnou šnúrou pre deti i dospelých.
Žijeme v prostredí mikrovlných frekvencií, v podobe signálov a wifi žiarení, ktoré vnímame ako niečo prospešné a zabúdame na riziká tohto prostredia. To riziko je vysoké. Mikrovlny ničia mozgové bunky a narúšajú schopnosť koncentrácie. No napriek všetkým varovaniam a nástrahám toto šialenstvo pokračuje ďalej. Internet a napojenie sú základ. Rapídne stúpa počet citlivých osôb na mikrovlny, ktorí trpia pobytom vo wifi zónach a pri zapnutých telefónoch. Nič z toho nestačí, aby sme sa prebudili. Odpoveď je jednoduchá –
závislosť.

Prestávame používať vlastnú schopnosť zamestnať svoju pozornosť pozitívnymi vplyvmi a vyberať si.
Z mozgu sa stáva odpadkový kôš, do ktorého sa nasypú všetky impulzy z okolia, bez rozdielu – cudzie myšlienky, problémy, myšlienky, úspechy, neúspechy, podvody…
Mýlime si mozog s mysľou.

Súvislosť závislosti s prestrihnutím pupočníka pri narodení je viac než zrejmá. Po narodení bábätko prirodzene potrebuje čas na to, aby sa rozhodlo, kedy sa placenty ako svojho zdroja pustí. Placenta je k dieťaťu prirastená pupočnou šnúrou a jej odstrihnutie je prejavom násilia. Dá sa prirovnať k odrezaniu ruky alebo nohy … Limbický odtlačok u tejto bohužiaľ bežnej pôrodníckej praktiky má svoje následky. Identita dieťaťa sa premiešava s matkinou. Postupom času dieťa nenachádza seba samého, ale premiešava svoje témy, pocity, priority s matkinými. Veľakrát rieši témy rodičov, nie svoje, pretože ich nevie oddeliť. Spôsob života, správanie, názory, priority dieťaťa … to všetko nie je slobodne rozvinuté, ale silne podmienené identitou matky. Deti majú tendenciu zachraňovať svojich rodičov a brať za nich zodpovednosť. Nie je to zdravé. Rovnako ako brať prehnanú zodpovednosť za šťastie svojich detí, partnera, priateľov, susedov … Vznešene sa tomu hovorí starostlivosť. Neobratne „opičia láska“. Každopádne je to nezdravé správanie vykazujúce závislosť.

Prestrihnutím pupočníka vzniká šok a Limbický odtlačok strachu z nedostatku.
Nútené nadýchnutie sa pľúcami po prestrihnutí bez ohľadu na to, či sú už pľúca novorodenca pripravené alebo nie, môže byť veľmi bolestivé. Sprievodným znakom tohto zážitku je stiahnutie tela v šoku, následne sa prejavuje ako astma. Vzniká zápis nedostatku, šoku z toho, že zomriem, zadusím sa. V praxi sa tento odtlačok prejavuje hromadením vecí, zážitkov, vedomostí, titulov, peňazí …všetko zo strachu z nedostatku.

Životná múdrosť znie: „Nejde o to, čo a koľko toho máme, ale ako si to dokážeme užiť“. V prípade odtlačku strachu z nedostatku sa však ne užívať si to,čo je. Nutkanie je mať všetko preto, aby sme to mali poruke, keď to bude potrebné. V realite sme potom zavalení hmotou a je potrebné množstvo energie, aby sme sa pohli z miesta.

Cena za ilúziu bezpečia je zavalenosť a nehybnosť.
Veľa energie ide na triedenie vecí a ich premiestňovanie rovnako ako na emočné prežívanie straty alebo lúčenia sa s tým, čo nám patrilo … Hmota je tu ako odraz zámerov duše. Vedome alebo nevedome si tvoríme všetko, čo zažívame. Realita nám jasne ukazuje, kam sme sa dostali a čo môžeme zmeniť. Prvá „hmota“, ktorá nám patrí a náleží je práve placenta. Placenta rastie s plodom a je dôležitá.

Pozrime sa, čo sa stane, keď si dovolíme lotosový pôrod.
Placenta sa „nestrihá“. Uchováva sa napojená na dieťa tak dlho, až pupočník uschne a dieťa ho samo odkopne alebo jednoducho odpadne. Deti sú kreatívne a poradia si 🙂 K tomu, aby bola placenta uchovaná zdravá, sú jednoduché prírodné návody, ktoré každá matka hravo zvládne aj po pôrode.

Placenta zabezpečuje výživu a identitu dieťaťa. Tým, že uchováme placentu napojenú na novorodenca, mu dovolíme, aby sa sám rozhodol, kedy sa odpojí a plne vstúpi do sveta rodiny. Rozhodovanie v tom čase pochádza z inej než logickej časti mozgu bábätka. Každopádne tomuto tvorovi dovolíme byť celistvým od prvej chvíle a dovolíme mu byť sebestačný.

Limbický odtlačok sebestačnosti bez úsilia je na svete. V praxi to znamená, že tento človek sa nenaháňa za falošnou ilúziou zabezpečenia, ale prijíma do svojho života to, čo mu v tú chvíľu robí skutočne radosť a prospieva na ceste rastu. Keď to doslúži, prirodzene, s úctou a láskou to opustí a ide ďalej. To sa týka vecí, situácií, vzťahov … Limbický odtlačok sebestačnosti sa v praxi prejavuje bunkovou múdrosťou a istotou hojnosti a dostatku. „Všetkého je dostatok a v pravú chvíľu ku mne prichádza všetko, čo práve potrebujem.“ Tak by sa dalo popísať motto tohoto odtlačku.

Viera v nedostatok a hromadenie vecí svedčí o Limbickom zápise strachu z nedostatku.
Presvedčenie, že: „musím, že potrebujem, že sa to tak predsa má robiť…“, to všetko vytvára tlak a je prejavom zápisu nedostatku. Zápis je možné prepísať. Neexistuje nemenný stav. Všetko sa vyvíja. Nie je potrebné zúfať si, ale zamerať sa na to, čo chceme a nechať k sebe prísť tú najpríjemnejšiu cestu k cieľu.

Život je jednoduchý, keď vieme, ako pracovať s energiou, ktorá nami prúdi.
Sme navigátori energie, nie bábky na šachovnici. Limbický odtlačok je tu preto, aby nám zautomatizoval pohodlie a šťastnú voľbu v živote. Je to ako autopilot. Záleží len na tom, aký odtlačok sa zapísal a čo tým pádom automaticky preferujeme. Ak to nie je to, čo si prajeme, možno to zmeniť prepisom Limbického zápisu a naučiť sa kráčať novou cestou v mozgu. Inak povedané, byť šťastnejší s ľahkosťou. Nie sme tu na to, aby sme sa namáhali alebo trápili. Sme tu preto, aby sme robili správne rozhodnutia a boli šťastní. Áno, je to možné. Nie je to ilúzia. Ilúzia je myslieť si, že permanentné šťastie je ilúziou.

Internet je náhradou za napojenie na matku. Náhradou za pozornosť, obdiv a ocenenie, ktoré sa nám nedostalo v období vývoja, kedy sa formovalo sebavedomie a dôvera vo svoju tvorivú silu. Ak matka nebola prítomná fyzicky, mentálne alebo citovo … z akéhokoľvek dôvodu, napríklad ak jej energia bola zaviazaná v téme, ktorá ju trápila s vlastnou matkou, otcom a zamestnávala jej pozornosť, tak nebola prítomná pre svoje dieťa dostatočne a dieťa tým strádalo. Masová závislosť na pripojení k internetu dokazuje, že veľa matiek uviazlo vo svojej nevyriešenej téme. Čo dáva pripojenie? Pocit spolupatričnosti, pocit začlenenia, pocit dôležitosti, ocenenie a hlavne POZORNOSŤ.

Internet ponúka ilúziu pozornosti, a preto je tak obľúbený.
Až tak, že sa stierajú dôležité fakty o škodlivých účinkoch mikrovĺn – wifi, mobily … Oficiálne sa tomu hovorí: byť v obraze alebo byť informovaný, vedieť, čo sa deje. V skutočnosti ide o to, že človek nevydrží sám so sebou, a tak potrebuje byť zamestnaný príbehom niekoho iného. Komentovať to, vyjadrovať svoj súhlas, nesúhlas a byť tak dôležitý. Napísať niečo, čo uvidia všetci a nechať sa obdivovať … K fb som pričuchla nedávno. Vidím, aké obrovské výhody má tento nápad transparentnej komunikácie a má to môj triezvy obdiv. Na druhú stranu ale vnímam, aký zhubný účinok to má v kombinácii s Limbickým odtlačkom nedostatku – závislosť na pripojení. Keď na prednáškach a seminároch žiadam, aby si ľudia vypli telefóny = vypli, nie dali na ticho alebo na režim lietadlo, vidím tie šokované tváre a prekvapenie. Po troche vysvetlenia sa to opraví a svojou neochvejnosťou dosiahnem skutočne čisté pole v publiku alebo v skupine. Atmosféra je iná, radostnejšia a mozgy prítomných mi ďakujú za odpočinok. Je to skutočne veľký rozdiel vo vibráciách a pohode. Fascinoval ma odpor, s akým sa k aktu vypnutia telefónu ľudia stavajú a pátrala som po príčinách. Závislosť je odpoveď. Príčiny závislosti som opísala v skratke.

Zhrniem ich na záver:
Placenta / Lotosový pôrod = viem, kedy sa odpojiť = mám dostatok, hojnosť.
Boli sme porodení s placentou, ktorá nám patrí a je naším prirodzeným právom sami si ako novorodenec rozhodnúť, kedy sa jej vzdáme. Keby to tak nebolo, tak nás príroda vybaví nožnicami a ušmikneme si to hneď, ako vylezieme z mamy. S nožnicami sa ale nerodíme:)

No máme dosť dlhé nožičky a ručičky, aby sme sa odpojili v momente, keď vieme, že je čas. Alebo pupočník jednoducho odpadne bez našej námahy.

Strihanie pupočníka = neviem, kedy sa odpojiť, robia to za mňa iní = nemám dostatok, trpím nedostatkom.
Prestrihnutím pupočníka sa začína cesta k závislosti na čomkoľvek, čo dáva ilúziu prepojenia s ľuďmi, s Bohom, vesmírom, milencom, svetom = drogy, alkohol, sex, popularita, internet … Nástrahy závislosti sú rôznorodé, napospol ide o to, že akákoľvek barlička na ceste k vlastnému zdroju vždy zlyhá. Limbický odtlačok nedostatku úraduje a vytvára závislosť, ak ho neprepíšeme.

Prepis Limbického odtlačku nám dovolí žiť život v skutočnom šťastí, nie v ilúzii šťastia. V skutočnom napojení na svoj zdroj, na Boha, univerzum. V podstate ide o to, dokázať zostať sám/sama so sebou za všetkých okolností. Neunikať k potvrdeniu seba samého u okolia. Dôležité je vnímať seba samého. To dokážeme pri mozgových frekvenciách, ktoré sú prirodzené, nie dráždené wifi žiarením. Wifi dráždi nervovú sústavu a núti k aktivite a vyčerpaniu. Následne k nervozite, sebakritike a hľadaniu útechy mimo seba.

Nemáme nič, len seba, svoj zdroj, kam sa môžeme skutočne kedykoľvek vrátiť a spočívať sami v sebe, v pokoji, v harmónii so sebou. Nachádzať zas a znova cestu k svojmu najvyššiemu dobru.

Život po prepise – prirodzené šťastie
Novú cestu máme vpísanú v sebe a pokiaľ ju nájdeme a prekonáme nástrahy všetkých barličiek a ilúzií prepojenia, objaví sa skutočná realita jednoduchosti, ktorá je plná veľkej radosti z drobností života. Kde nie je potreba veľkých krokov pre pocit naplnenia. Kde kvapka rosy v odraze vychádzajúceho slnka naplní dušu až po okraj. Pohľad do očí blízkeho človeka nás prepojí s nebesami a posilní na ceste životom. Kedy spev vtákov je nádhernou symfóniou a vlastné ticho tou najkrajšou hudbou. Kedy vytvárame prostredie, kde je možné počuť pieseň svojej duše vo vnútri seba, spočinúť v sebe. Kedy skutočným domovom je prepojenie s vlastným zdrojom, kde na nás čaká vždy všetko, čo si želáme.

Všetko je v podstate omnoho jednoduchšie, než sa zdá, keď si volíme to, čo nám prináša úľavu a robíme to, čo nás baví 🙂

Zuzana Hozhoni, http://hozhoni.eu/


Súvisiace články:


 

(Prečítané 185 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.