google27eaa3905ca3fee3.html

Za príjemnou a účinnou terapeutickou metódou nazvanou podľa rovnomenného románu autorky Brandon Bays nemusíte cestovať do Veľkej Británie, kde terapeutka teraz žije. Na Slovensku je tiež zopár tréneriek, ktoré sú úspešnými šíriteľkami tejto veľmi účinnej metódy vytvorenej ženou, ktorá sa bez liekov a lekárov zbavila za šesť týždňov nádoru veľkosti basketbalovej lopty. V tejto metóde ide o to, že vďaka pochopeniu významu svojich emócií a ich precíteniu vo fyzickom tele sa emočný blok spojený s daným problémom odstráni. „Cesta“ ide priamo k jadru konkrétnej udalosti a k pocitom spojeným s jej vznikom. Ako? Na to som sa spýtala skúsenej terapeutky a vyznávačky tejto liečebnej metódy Denisy Kolářovej.

E.: Čo ťa viedlo k tomu, stať sa trénerkou tejto metódy?

D.K: Dostala sa mi do rúk kniha Cesta- od Brandon Baysovej a po prakticky zhltnutí obsahu som si začala zisťovať niečo viac o autorke, aj to ma zaujalo a potom netrvalo dlho, kým som si vyskúšala prvý proces cesty na sebe, podľa návodu , ktorý uvádza v knihe. Výsledok bol tak ohromujúci, že som sa zúčastnila dvoch seminárov a tak som mala možnosť prežiť „cestu“ znova a znova, tentoraz pod vedením akreditovanej terapeutky. Dnes sú to približne tri roky, odkedy som „cestovala“ prvý raz, a môžem povedať, že cesta funguje dokonale.

E: To si podľa tejto knihy môže byť každý sám sebe terapeutom?

Zo začiatku áno. Celý proces spočíva v tom, že pomocou riadeného dýchania, krátkej meditácie alebo iných uvoľňovacích cvikov, či prostriedkov sa človek musí dostať do istého relaxačného stavu. Niektorí ho nazývajú alfa hladina. Je to stav, kde na chvíľu zmĺkne naše ego, zahodíme starosti a nastolíme vnútorný pokoj. V tomto stave sa môžeme pustiť na svoju „cestu“, fyzickú alebo emocionálnu. Pri fyzickej si predstavíme, že po nejakom schodisku schádzame ku dverám- to sú dvere do nášho podvedomia. Moja skúsenosť je, že každý ich opisuje inak. Niekto ich má krásne čisté biele, iný zasa popraskané, zašpinené, so zlatou kľučkou, či bez nej, pomaľované motýľmi…Na chvíľu si uvedomíme dvere a potom do nich vojdeme. Zväčša nás za dverami čaká sprievodca, akýsi pomocník ktorý môže pomôcť dobrou radou v prípade, že nebudeme schopní pohnúť sa na niektorom úseku dopredu. Keď som si robila prvý raz „cestu“ sprievodca tam nebol. Dá sa to zvládnuť aj bez neho. Neskôr ma čakával pravidelne ten istý pomocník. Ďalším krokom na ceste je, vybrať si obľúbený dopravný prostriedok, naštartovať a vybrať sa tam, kde sa v našom tele prejavuje to, čo nás trápi. Podvedomie nás tam zavedie. Často to býva úplne iné miesto, ako to, čo nás bolí.

E: To sme všetci takí vyspelí, že dokážeme takto identifikovať ihneď na fyzickom tele naše emocionálne problémy?

D.K.: Na prvý raz to samozrejme nemusí vyjsť. Najmä, keď to človek robí sám a neobráti sa na niekoho skúseného, trénovaného na to, aby svoju cestu prešiel, čo najzmysluplnejšie. Čo najúčinnejšie. Netreba sa však nechať odradiť. Keď sa podarí prejsť cez dvere a dostať sa na správne miesto, treba ho čo najdetailnejšie prezrieť, naplno vnímať a opísať. Či je chladné, teplé, vlhké, svetlé, tmavé, mrazivé, odpudzujúce, močaristé…tých možností je veľa, ale každá z nich je symptomatická.

E: To znamená, že keď nepoznám, ktorý symptóm, čo znamená, moja cesta sa skončila?

D.K.: Nie, teraz je dôležité predstaviť si, všímať si, či sa neobjaví nejaká spomienka, či sa v tele fyzicky niečo neudeje vo vzťahu k tomuto miestu. Väčšinou sa v istom mieste prejaví bolesť alebo tlak. Stáva sa aj to, že pri pozornom skúmaní miesta, na ktoré nás dopraví dopravný prostriedok, sa dostaví súčasne aj konkrétna emócia a s ňou sa vynorí aj spomienka. Netreba ju však vôbec analyzovať. Trebárs, keď uvidíš, ako sa tvoji rodičia kruto hádali a teba to ako malinkú bytosť ranilo. Nezaoberáš sa tým, ani nerozoberáš prečo, ako často a podobne, sa hádali. Iba to zaregistruješ. Iba tú spomienku na chvíľu odložíš, ako keby pripneš na plátno a necháš tak. Čo je dôležité je prečistenie tohto miesta. Dobré je, keď sa ti vybaví nejaká spomienka, pozrieť sa v nej na svoje topánky. Podľa toho, v čom sme obutí, sa dá dosť spoľahlivo určiť náš vek, v čase udalosti, ktorá sa nás dotkla.

E.: Dobre, keby mi niekto napísal, alebo povedal, že mám to miesto prečistiť, vyliečiť, asi by som nevedela, čo mám konkrétne urobiť. Ako mám postupovať, lebo sú metódy, kde čistíš miesto normálne ako keby fyzicky, vezmem prachovku, keď to nevyjde, šmirgeľ, a keď ani to nepomáha, tak trebárs napalm. Pri iných metódach zasa všetko čistím bielym svetlom a pri ďalších zaceľujem a čistím láskyplným dychom, takže ako je to na „ceste“?

D.K.: Keď objavíš spomienku a miesto, zameriaš sa na to, ako sa cítiš. Aký pocit v tom momente v tebe prevláda. Emócia je absolútny kľúč k úspešnému procesu cesty samotnej. Keď je to strach, tak ho začneš nafukovať na čo najväčší, tak aby ten strach bol v celom tvojom tele a potom sa dostaneš až do jadra toho strachu. Slovami sa to veľmi ťažko vyjadruje, lebo celá táto metóda je založená na zážitku, na obraze, na vnímaní a cítení každého jednotlivca, nie na opise a analýze. Jej výsledok je tiež dosť podmienený tým, ako dokáže človek hlboko prežiť udalosti, emócie, predstavy, spomienky a hlavne do akej miery si každý z nás dovolí a naozaj sa rozhodne vydať sa na „cestu k sebe samému.“

E: Ako zistím, že idem dobre, že sa naozaj liečim, alebo si len premietam svoj vymyslený film.

D.K.: Keď si robí človek „cestu“ sám, nemá veľa možností kontroly. Preto je dobré aspoň raz dva razy absolvovať cestu s niekým, kto má skúsenosti a pozná možné omyly a chyby pri aplikácii tejto metódy. Napríklad medzi časté chyby patrí stav, že pri zväčšovaní strachu sa chvíľu striedajú najčastejšie emócie frustrácie a strachu, alebo akékoľvek dve emócie, ktoré sa objavia po sebe. Dôvodom je neúplné, alebo nedostatočné precítenie „absolútnej“ emócie, bez rozdielu aká je, a až potom sa ako keby objaví ďalšia. Pri rýchlom prežití sa pochopiteľne akékoľvek dve emócie budú „miešať a prelínať“ a človek sa zacyklí. Ak pracujeme so strachom, nemôže ho striedať frustrácia. Pravdou je, že pri tejto metóde sa ako pri čistení cibule otvárajú vždy ďalšie a ďalšie vrstvy, ktoré sa čistia, ale všetko závisí, ako som povedala, od schopnosti prežívania, čo najhlbšieho emocionálneho zážitku. Ďalšou chybou, ktorú nemusí človek sám odhaliť je, že pracuje s myšlienkou a nie s emóciou. Možností omylov je viac.

E: Ešte stále neviem, ako to budem čistiť – to znamená preliečovať?

D.K.: Pri táboráku.

E: ???

D.K.: Na tom mieste, ktoré treba preliečiť si spolu so sprievodcom rozložíte táborák. Krásne, hrejivé plamene ohňa sú symbolom všeobjímajúcej, bezpodmienečnej lásky a pokoja. Keď sme dali na začiatku príklad, že sa rodičia hádali a dieťa to zranilo, zostaneme pri tom. Teraz treba pozvať k ohňu rodičov. Samozrejme sa môže stať, že odmietnu, ale moje skúsenosti vravia, že takmer vždy ten, ktorý je pozvaný, príde. Potom sa treba s nimi porozprávať. Najlepšie nahlas. Sila vysloveného slova je silnejšia ako iba myšlienka. Takto si pohovorí duša s dušou. Aj v tomto prípade pomôže, ak na rozhovor navedie skúsený terapeut. Aj z akéhosi princípu dodržania rituálu, lebo nemej dôležitá ako rozhovor je aj prejavená vďaka a úcta zúčastneným, ktorú musíme zasa vysloviť nahlas. K ohňu pozývame aj naše mladšie ja – teda seba v čase, keď sa stala udalosť. Samotný proces, ktorý prebieha pri ohni je najdôležitejší a má niekoľko úrovní. Pri lúčení túto svoju časť objímeme a pekne sa s ňou rozlúčime. Teraz je načase pozrieť sa na to miesto a ak všetko prebehlo ako malo, to miesto je prečistené, zacelené, zdravé.

E: Napríklad?

D.K.: Napríklad, keď sme mali puknuté srdce a bola v ňom obrovská čierna jazva, zrazu je to naše srdiečko krásne celistvé, pokojne pracujúce. Niekedy si ešte pre istotu človek prisvieti, baterkou , fakľou, aby sa presvedčil, že všetko je naozaj vyliečené. Nijaké jazvy, výdute a pod. Potom nasleduje už iba nástup do obľúbeného dopravného prostriedku a cesta naspäť ku dverám a na schodisko. Keď človek vystúpa po schodoch a otvorí oči, žiaria mu. Nedajú sa porovnať s očami pred terapiou.

E: To znamená, že aj neanalyzované spomienky, alebo hlboko zabudnuté, ktoré v podstate neriešime, môžu významne ovplyvniť náš život?

D.K.: Práve pri tejto metóde som sa naučila, že nie je dôležité vždy analyzovať veci, zapájať do nich len logiku. A pri odhaľovaní stále hlbších a hlbších vrstiev som pochopila, že nie vždy si uvedomujeme všetky veci, ktoré ovplyvňujú naše bytie. Preto je táto metóda veľmi účinná u ľudí, ktorí dokážu hlboko prežívať svoje emócie a neboja sa odhaľovať a čistiť stále nové a nové veci. Odmenou je stále väčšia a väčšia ľahkosť bytia.

E: To je dôvod prečo si sa rozhodla naučiť sa viesť ľudí po „ceste“? Absolvovala si semináre a venovala tomu, čas, energiu a financie?

D.K.: Najväčšou inšpiráciou bolo pre mňa to, že som chcela vidieť naživo ženu, vďaka ktorej sa tak veľa vecí zmenilo v mojom živote. A keď som zistila, že je v Prahe, bolo rozhodnuté. Bola to najlacnejšia možnosť. Ja som bola rozhodnutá ísť aj do Anglicka. Neoľutovala som, pretože jej kurzy sú výnimočné a mať možnosť byť zároveň trénerom na jej seminároch bola pre mňa česť. No a ďalšie bonusy boli pocit dokonalej harmónie a diamantmi žiariace oči „prebudených“ bytostí.

E.: Existuje aj nejaký všeobecný dôvod, prečo by ľudia mali absolvovať svoju „cestu“, čo najčastejšie a čo najlepšie?

D.K.: Niet čo stratiť, naopak, každý môže získať nový rozmer nazerania na seba a na svet. Neviem to povedať inak, ale kto chce, bude tomu rozumieť. Ľudia by sa mali vybrať na „cestu“, aj preto, lebo potom sa im v živote „začnú diať veci.“

E.: Aj zázraky?

D.K.: Áno, aj zázraky. Za seba môžem povedať, že som zmenila hodnotový rebríček, začala som úplne inak vnímať veci okolo seba, odbúrala som nánosy, ktoré mi škodili, stala som sa pokojnejšou. Vynorili sa mi spomienky, ktoré som nikdy nepovažovala za traumu a predsa ma ovplyvňovali. Samozrejme, toto sa nestalo zo dňa na deň. A ja si myslím, že najlepšia investícia je urobiť všetko preto, aby sme boli spokojní a šťastní a ja som za týmto cieľom šla vedome. To je moja cesta.

E: Dá sa povedať, že akreditovaný tréner alebo trénovaný terapeut je iba sprievodcom a riešenie si hľadá každý sám?

D.K.: Pri tejto metóde je úlohou akreditovaného terapeuta viesť človeka tak, aby sa dostal na tú svoju „cestu“. To je niečo, čo každý hneď vie, či sa udialo.

E: Hovorili sme, že možné sú v podstate dve cesty. Fyzická a emocionálna. Predstavili sme v podstate tú fyzickú. Ako je to ak sa vydáme po emocionálnej ceste?

D.K: Ďalšia forma cesty je cesta emocionálna, pri ktorej terapeut pracuje s jednotlivými emocionálnymi vrstvami. Z mojich skúseností vyplýva, že v princípe nezáleží na tom akú „cestou“ si vyberieme. Ten proces, aj keď čiastočne riadený terapeutom, je prepletený obidvoma cestami a postupne sa vykryštalizuje, čo potrebuje. Preto je výhodou robiť si cestu s niekým, kto už má nejaké skúsenosti za sebou. Cesty, ktoré si robíme sami sú možné a pre skúsenejších je to rýchla pomôcka pri riešení problémov v každodennom živote, ale pre človeka bez skúseností je lepšie ísť s poradcom. Ten napríklad vie odhadnúť aj takú dôležitú vec ako je načasovania (timing). Načasovanie jednotlivých fáz a odhadnutie času potrebného pre klienta je nevyhnutné pre úspešné absolvovanie cesty. Výrazne pomáhajú rituály , otázky a opakovanie istých fráz. Aj toto je založené na spolupráci a úspešnom priebehu cesty do svojej vlastnej duše.

Zhovárala sa Erika Vincoureková



Knihu Cesta, ako aj iné publikácie od Brandon Bays kúpite najlacnejšie TU


Súvisiaci článok:


 

(Prečítané 4 977 krát, 1 dnes)

2 Responses to Dobrá správa z Cesty

  1. prosim kontakt píše:

    Prosim o kontakt ak mate na tu terapeutku co robi cestu na slovensku. Knihu som citala, je naozaj vyborna.dakujem