Chaos, bordel, panika… ako z toho von 3. časť.
Najdôležitejšie zo všetkého pre prijatie zmeny je rozhodnutie. Slobodné rozhodnutie, nie rozhodnutie vyvolané strachom alebo niekým blízkym, kto nás chce ťahať so sebou do krajiny, ktorú ešte nevidíme ani v hmle. Tým by sme iba naplnili staré čínske príslovie, ktoré hovorí, že život najviac skracujú stratené šance, zbytočné slová a nepotrebné myšlienky. Vídavam to na rôznych kurzoch a seminároch, ktoré navštevujem ako novinárka, aby som mohla o nich informovať, už dvadsať rokov. Na niektorých sa stretávam stále s tými istými ľuďmi. Dvadsať rokov a im ešte nedocvaklo, že niekde musí byť chyba. Dvadsať rokov riešia vždy ten istý problém, pod vedením „odborníka“ dávajú tie isté otázky a so zanietením začiatočníka si zapisujú tie isté poznámky. Stále dookola, bez oho, aby pochopili. Prečo? Príčina je v tom, že chcú od druhého získať recept na svoj problém. Každý sme individualita a riešenie musíme aplikovať, prešiť, sformovať si na mieru. Ak lektorka povedala Vierke, že je lepšie sa rozviesť, lebo už si zo vzťahu uhnala rakovinu, neznamená to, že všetci v sále sa majú vybrať domov a napísať žiadosť o rozvod. Viem, toto prirovnanie je troška pritiahnuté za vlasy, ale len trochu.
Ďalší príbeh z niektorého seminára to jasne potvrdzuje. Prednášajúca hovorila, ako vždy o tom, že najdôležitejšie je vyriešiť si vzťahy s rodičmi, bez toho bude v našom živote vždy nejaká prekážka, pani X si to múdro zapisovala, možno už tisíci raz v živote, robila to tak sústredne, že si nevšimla, že medzitým začala prednášajúca hovoriť jednu bájku…Pani X začula iba slová –zavíjať na mesiac – a prirodzene sa spýtala: „Prosím vás, môžete zopakovať, koľko razy a ako často mám zavíjať na mesiac?“ Nie, nevysmievam sa, len chcem týmto príbehom povedať, že každý by sa mal snažiť byť v pravý čas na pravom mieste. Ako spoznáme, že tam nie sme? Jednoducho – napriek poznámka a nahraným hodinám prednášok, pôjde ich podstata okolo nás a ani sa nás nedotkne. Neurobí nič s našimi emóciami, okrem večne sa opakujúceho pocitu, že aké múdre slová sme počuli. Len si zrazu nevieme spomenúť, ktoré to konkrétne boli. ( a keď si náhodou spomenieme, nie a nie dostať ich do svojej praxe). Vtedy je najlepšie zastaviť sa na svojej ceste a namiesto prednášok a zachytávania cudzích myšlienok, začať pracovať so svojimi vlastnými pocitmi. Trebárs si ich aj denne zaznamenávať do denníka, aby sme videli ako sa menia, čo na ne najviac vplýva a ktoré sú pre nás absolútne charakteristické. Dobré je však ešte skôr ako s tým začnete, napísať si aj hodnotový rebríček. Pekne za sebou všetky hodnoty, ktoré vyznávate, v poradí od najdôležitejšej po menej dôležitú.
Minule sa ma kamarátka pýtala, čo si myslím, prečo sa jej tak nedarí v láske? Na otázku, na ktoré miesto by dala momentálne lásku vo svojom živote odpovedala: „Tak na šieste, siedme …prvé je práca, chcem si nájsť lepšiu prácu, v ktorej viac využijem svoje vzdelanie, vzťah s manželom, už si nemáme čo povedať, ale bývame spolu a to ma ubíja, vzťah s deťmi, veľa nám vyčítajú, že si nevieme usporiadať život a zaťažujeme ich, finančné problémy, neviem ako sa dohodneme na „hmote“ po rozvode. Všetko je napísané na manžela, ak bude pes, odídem s holou…, potrebujem vyriešiť bytovú otázku…no a teraz už je na rade láska. Nechcem zaspávať sama a starnúť osamelá.“ Je jasné, že som jej nemusela odpovedať. Keď si to takto rozobrala, pochopila. A pochopila aj to, že keď príde čas a ona vyrieši svoje „dominantnejšie“ problémy a zmení svoj hodnotový rebríček, niekto sa už vo dverách objaví. Tu jej však zrazu prišlo, že jej vlastne muži lezú na nervy , lebo v skutočnosti sú celkom iní ako v jej predstavách a ona už nemá silu neustále niekoho vychovávať. „No, povedz, na čo mali mamky, keď nič nevedia poriadne?!“ A tu mi napadlo, že ak zaberá pri liečení homeopatia. Odbor založený na myšlienke, že rovnaké sa rovnakým lieči, čiže klin sa klinom vyráža, určite existuje aj niečo ako duchovná homeopatia a ja som práve dostala jednu riadnu dávku. Uvedomila som si, že ma moja priateľka začína dostávať do varu. Štve ma, že chce tých chlapov neustále meniť a na sebe nevidí nijakú chybu- teda okrem toho, že vždy narazí na blbého chlapa. Zvyšovala som hlas a obviňovala som ju, že sa z túžby po dokonalosti stáva neznesiteľnou a ľutujem každého chlapa, ktorý naletí na jej peknú postavičku.
A zrazu som videla seba v jej zrkadle. Bolo obdobie, keď som sa nedokázala ani na sekundu dopustiť negatívnej myšlienky, keď som vedela presne, kto v mojom okolí má čo a ako správne a pozitívne povedať a myslieť, keď som aplikovala do svojho života všetky načítané informácie a sama som sa v tom všetkom úplne stratila. Už som naozaj nevedela, kto vlastne som. Svojmu hnevu sa teraz teším. Viem, že u druhých nás irituje nielen to, čoho máme nedostatok, ale aj to, čoho máme prebytok. V momente, keď dostaneme do rovnováhy stav, emóciu, vlastnosť…prestane nás na druhých štvať. Zrazu som si uvedomila, že som vypustila trocha viac negativity ako bolo treba a stiahla som to. Negatívne a pozitívne sa vo mne vyrovnalo. Uvedomila som si, že je to jej pohľad na svet a jej túžba a predstava dokonalosti. Moja zasa je, že nikto nie je dokonalý, tak načo riešiť druhých. Stačia mi aj moje nedokonalosti, ktoré si občas s radosťou pestujem, lebo sú mojou charakteristickou časťou. Tí, všetci pozitívni s umelými úsmevmi na tvári, nenajedení, nenapití, bez sexepílu sa mi zdajú smiešni, aj keď rešpektujem a chápem ich túžbu byť pozitívni, pomáhať mamičke zemi aj otcovi na nebesiach. (Ja si myslím, že mamička aj ocko majú dosť síl na to, aby si pomohli aj bezo mňa). Vo svojom živote preferujem tých, ktorí tušia, že im ešte nenarástli krídla, vedia sa občas nahnevať, občas žiarlia, závidia, vysmievajú sa, nechápu…sú mi blízki a v mojom hodnotovom rebríčku sú veľmi vysoko.
Problém je len v tom, že keď nie sme dokonalí, nedostaneme ani dokonalého partnera. Naopak dostaneme skvelého učiteľa, ktorý nám rozbúra ilúzie a ukáže nám v krivom zrkadle naše najhoršie vlastnosti. Či zdupkáme, alebo sa poučíme, závisí od našej slobodnej vôle. Ak sa dômyselne vyhneme partnerstvu, tak nás „poučia“ deti, ak nemáme deti, tak šéf… Na učenie máme nielen tento život, máme večnosť, tak si to užívajme. Niet sa kam ponáhľať. Čo sa nám môže stať najhoršie? Že zomrieme! Bŕŕŕŕ- striasa ma a tým som sa zaradila medzi väčšinu ľudí na svete, ktorí majú strach zo smrti. Aj keď na verbálnej úrovni by som vedela vysvetliť, aká je prirodzená a že sa vôbec nebojím. Strach zo smrti je jedna z mnohých spoločných vlastností ľudí. V génoch predsa máme zakódovaný pud sebazáchovy. Smrť je zmena.
Ak je smrť iba zmenou miesta, na ktorom sa nachádzame, zmenou sveta, tak potom je jasne vysvetliteľný chaos, v ktorom práve žijeme. V tomto období ide totiž o veľkú, nepoznanú zmenu. Ide o smrť starého života, takže strach a chaos je na mieste. Sme práve v štádiu umierania a to je zrejme na smrti to najhoršie. A rovnako ako vo fyzickom svete aj v tomto duchovnom, to má každý nejako inak nastavené. Niektorí umrú akoby prirodzenou smrťou a nový vek prijmú ako samozrejmosť, neriešia nič, plynú vo vesmíre a keď treba zachytia sa tam, kde majú. Ostatní však umierajú rôznymi smrťami. Niekto je dlho v agónii, iní prežívajú bolesti ťažkej choroby, ďalší sa tak veľmi báli tmy, že predčasne vyleteli ku svetlu a teraz dostali odkaz, že sa ešte musia vrátiť, ešte nenastal ich čas. Najdokonalejšie sa dá so smrťou vyrovnať, ak sme na ňu pripravení. Ak pripustíme, že práve žijeme v časoch, ktoré prinášajú denne do nášho života smrť.
Predstavte si, čo by ste po novom, urobili, keby vám povedali , že máte už iba týždeň života (zabudnite na odkazy vnukom a dedičstvá synom – to patrí do starého sveta).. Smrťou strácame aj naše zmysly. Všetkých päť. Takže sa nezaoberajte tým, čo môžete vidieť, počuť, ohmatať… to sú veci, ktoré nás spájajú s fyzickým svetom, ale my sa chystáme na zmenu, odstrihnutie starého vnímania. Ak sa vám nepodarí ani v predstavách zbaviť sa svojich piatich zmyslov, len ste sa utvrdli v tom, že vo vašom živote vládne hlavne hmota. To nie je ani dobré, ani zlé. Je to fakt. Môže to však priniesť bolesti do umierania, do lúčenia sa s odchádzajúcim svetom a čím sme viac závislí na hmote, tým horšie sa odchádza. Rovnako ťažké to majú, ale aj tí, ktorí lipnú na láske, na svojom postavení matky, manžela, bankára, vzorného syna, skvelého učiteľa, slávneho umelca…
Tu si treba ujasniť, že akokoľvek dokonale sme zvládali niektorú z týchto úloh, vždy to bol iba jeden jediný lístoček na našom strome života. Aj keď sme ten lístoček obzvlášť milovali, jeho strata náš pevný strom, ak je zdravý, neohrozí. On sa môže ďalej vyvíjať a rásť. Inak je na tom ten, kto celý život prežil vo viere v nejaké božstvá, guruov, pomocníkov, ochrancov, anjelov…ten po smrti odchádza do ich neba. Do ktorého patria oni so svojimi cieľmi aj obmedzeniami. Vzdáva sa svojej slobodnej voľby. Priznáva bezmocnosť. To znamená je bez moci, bez slobodnej vôle ovládať svoj svet. Odovzdáva svoju moc a ide do cudzieho sveta…Tu by bolo dobre zamyslieť sa nad svojimi „pomocníkmi“, či už nie je čas, poďakovať im za pomoc a ochranu a vybrať sa vlastnou cestou a možno neskončiť v nebi, ale na inej planéte, alebo…fantázii sa medze nekladú. Dôležité je iba pochopiť smrť a jej možnosti. Zmenu a jej možnosti. Podľa vlastného slobodného výberu. Slobodní sme vtedy, keď sa snažíme čo najviac spoznať a nevymedzujeme sa voči ničomu a nič neodmietame, len preto, že to niekto pred nami odmietol, alebo to odmieta naše božstvo.
Niet nad vlastnú skúsenosť, ktorá je neprenosná. Na zbieranie vlastných skúseností však treba mať odvahu. Kto si vedome vybuduje svoj svet, bude žiť v dokonalom svete, kto ho bude zasa napĺňať avatarmi, bude ešte stále iba na ceste k vyslobodeniu. Spievanie mantier je úžasné, príjemné, ale nedáva to odpoveď na otázku kto som. Tú získa človek v úplnom tichu, v najhlbšej hĺbke svojho vnútra, v tme, v ktorej sa skrýva každá možnosť, ale je ešte neprejavená. Tak ako v semene sa skrýva strom, ale ešte neexistuje. Je to len prísľub, ale semeno je na svete. Ak sa v tichej meditácii ponoríme do tmy a ticha úplne najhlbšie, zistíme, že aj smrť je iba šanca. Nultý bod. Bod rozjasnenia a naberania sily a rozvíjania svojich tvorivých schopností, vykročenia na novú cestu. Kto to pochopí a odhodlá sa bez strachu vykročiť, dostáva nových priateľov, novú prácu, novú lásku, nový dom…Tí, čo si vyberú „vyššiu kvalitu“ v kruhu tých istých, získajú iba v starom prostredí nové vzťahy.
A tí, čo sa zmeny boja, alebo na niečo zo starého sveta lipnú, budú ďalej žiť v chaose a hľadať, ale napokon aj oni narazia na niečo, čo ich zaujme a pritiahne. Vždy podľa ich momentálneho naladenia. Takú si vyberú cestu a bude to rovnako v poriadku, netreba sa o nich strachovať, ani ich zachraňovať. Treba sa starať o to, aby tá naša cesta bola taká žiarivá, že ak budú chcieť, pritiahne aj ich. A niektorí si zasa doprajú „spočinúť v klásku“, ako spieval Karel Kryl a vysvetľoval to tak, že zostávaš vlastne dlhý čas v bode nula, v prázdnote a iba prijímaš spracované múdro, čistú vedomosť a môžeš sa tak pozerať na veci z nadhľadu.
Kto dosť dlho zotrvá v tomto stave, napokon sa unaví a bude sa musieť rozhodnúť, či postúpi vyššie a bude žiť bez tela, alebo si nájde miesto na zemi a zaradí sa. Vždy pôjde o to isté, nielen prijať zmenu, ale stať sa aktívnym tvorcom svojho života. Ak je život zmena a vesmír je v každom okamihu dokonalý, tak potom je jasné, že všetko “nesprávne“, môžeme v ďalšej sekunde zmeniť na „správne“. Ale to bola len dočasná barlička, pre tých, ktorí sa ešte boja vykročiť.
Erika Vincoureková
Súvisiace články:
Tip na knihu:
James Redfield – Celestínske proroctvo – Prvý až deviaty vhľad – Napínavý príbeh o hľadaní poznania a starých tajomstiev, ktoré majú veľký význam pre súčasný svet, a súčasne živo podané vysvetlenie vyšších zákonov, utvárajúcich našu realitu. Dnes už klasika ezoterickej literatúry. V pralesoch Peru sa našiel prastarý rukopis, ktorý obsahuje deväť vhľadov – dôležitých poznatkov o živote, ktoré musia pochopiť jednotlivci aj celé ľudstvo, aby na Zemi mohla nastať nová éra, založená na láske a pravej duchovnosti. Hrdinovia knihy po tomto spise pátrajú a pritom prechádzajú osobnou premenou, pretože na vlastnej koži – v podobe nezvyčajných náhod a odhaľovania pozoruhodných súvislostí – zažívajú to, o čom sa píše v záhadnom proroctve.
Úryvok: „Čo si urobil po tom, keď ťa ten vojak nenašiel a odišiel?“ opýtal sa. „Iba som tam tak sedel niekoľko hodín,“ odpovedal som, „a myslím, že som cítil úľavu.“ „Čo ešte si cítil?“ opýtal sa. Trochu som sa zdráhal, potom som sa rozhodol, že sa to pokúsim opísať. „Ťažko sa to vyjadruje,“ povedal som. „Cítil som akési euforické spojenie so svetom, úplnú istotu a dôveru. Únava ma prešla.“ Usmial sa. „Mal si mystický zážitok. Veľa ľudí tvrdí, že ich také zážitky stretli v lese blízko vrcholka.“ Váhavo som prikývol. Obrátil sa na lavičke, aby sa na mňa pozrel viac spriama. „Toto je skúsenosť, akú vždy opisovali mystici všetkých náboženstiev. Čítal si niečo o takých skúsenostiach?“ „Niečo, pred rokmi,“ odpovedal som. „Ale do včerajška to pre teba bola iba abstraktná predstava.“ „To áno, myslím.“ Prišiel k nám mladý kňaz a pokýval na mňa, potom niečo zašepkal Sanchézovi…
Pôvodná cena: 11.90 EUR, Naša cena: 8.93 EUR, Zľava: 25.00 %, Ušetríte: 2.98 EUR
Nájdete nás aj na facebooku:
Zaujímavá informácia pre čitateľov:
„Affinity proces“ je dôležitý nástroj, ktorý sa používa v práci Paula Ferriniho, aby ľuďom pomohol vyjadrovať sa zodpovedným a súcitným spôsobom. Ak by ste mali záujem vyskúšať si tento proces nezáväzne a zadarmo (buď osobne, alebo aj telefonicky), kontakt:
Libor Modrovský, liboreg@gmail.comPrihlásiť/Odhlásiť sa
O autorovi:
Autorka je mediálny expert a je lektorkou kurzov Tvorivého písania, Žurnalistika v kocke a Komunikácie (Ty si ja a ja som ty- v každom je všetko).
Prihlásiť sa na kurz alebo nechať ohodnotiť svoje prvotiny, rozhovory, články môžete na adrese erika.vincoureková@gmail.comKategórie