Je presvedčenie silnejšie ako lieky?

 V roku 1952 jeden mladý britský lekár urobil chybu. Táto chyba priniesla doktorovi Albertovi Masonovi krátkodobú vedeckú slávu. Mason sa hypnózou pokúsil vyliečiť bradavice, ktorými trpel pätnásťročný chlapec. Mason a aj iní pred ním už hypnózu pri odstránení bradavíc úspešne použili, ale toto bol mimoriadne ťažký prípad. Chlapcova zhrubnutá pokožka pripomínala skôr sloniu ako ľudskú kožu, okrem hrude, kde mal pokožku normálnu. Mason sa pri terapii najskôr sústredil na jednu pažu. Keď sa chlapec dostal do hypnotického tranzu, Mason mu povedal, že koža na tejto paži sa vylieči a zasa bude zdravá a ružová. Keď sa o týždeň chlapec vrátil späť, Mason s radosťou videl, že paža vyzerá zdravo.

Ale keď Mason priviedol chlapca ukázať ošetrujúcemu chirurgovi, ktorý sa mu predtým neúspešne pokúšal pomôcť kožnými transplantátmi, Mason zistil, že sa ako lekár mýlil. Chirurg, len čo uvidel chlapcovu pažu, v úžase vyvalil oči. A práve vtedy Masonovi povedal, že chlapec netrpí bradavicami, ale smrteľnou genetickou chorobou, kongenitálnou ichtyózou (rohovatením kože). Odstránením príznakov za pomoci „iba“ duševnej sily dokázali Mason i ten chlapec niečo, čo bolo dovtedy považované za nemožné. Mason pokračoval v hypnotických sedeniach s ohromujúcim výsledkom, keď väčšina chlapcovej kože vyzerala ako tá uzdravená ružová paža po prvej hypnóze. Chlapec, ktorému sa v škole pre jeho nepeknú kožu nemilosrdne posmievali, začal žiť normálnym životom.

Keď v roku 1952 Mason napísal článok do British Medical Journal o tomto zázračnom vyliečení ichtyózy, vyvolalo to senzáciu (Mason, 1952). Mason bol médiami oslavovaný a stal sa magnetom pre pacientov trpiacich touto zriedkavou, smrteľnou chorobou, ktorú sa dovtedy nikomu nepodarilo vyliečiť. Avšak hypnóza napokon nedokázala vyliečiť všetkých. Mason ju vyskúšal na mnohých ďalších pacientoch postihnutých ichtyózou, ale už nikdy sa mu nepodarilo zopakovať výsledky, ktoré dosiahol s tým prvým mladým chlapcom. Mason zlyhanie pripisuje svojej vlastnej viere v túto terapiu. Keď liečil ďalších pacientov, nemohol zopakovať svoj drzý prístup mladého doktora, ktorý bol presvedčený o tom, že lieči iba vážny prípad bradavíc. Po tomto prvom pacientovi si Mason bol plne vedomý, že lieči niečo, o čom medicína vedela, že je to dedičná, „nevyliečiteľná“ choroba. Mason sa snažil predstierať optimizmus, pokiaľ ide o prognózu, ale neskôr vo vysielaní Discovery Health Channel priznal: „Hral som to“ (Discovery Health Channel, 2003).

Ako je možné, že myseľ dokáže zrušiť genetické naprogramovanie, ako sa to stalo vo vyššie opísanom prípade? A ako mohla Masonova viera vo vyliečenie ovplyvniť jeho výsledok? Nová biológia pre tieto otázky ponúka niekoľko odpovedí.  Logicky vyplýva, že telo (hmota) a myseľ (energia) sú spolu zviazané, hoci sa ich západná medicína počas stáročí usilovne pokúšala oddeliť. V 17. storočí René Descartes zavrhol myšlienku, že myseľ ovplyvňuje reálne vlastnosti tela. Descartes sa domnieval, že fyzické telo je tvorené hmotou, zatiaľ čo myseľ z neidentifikovanej, ale celkom isto nemateriálnej substancie. Pretože nedokázal odhaliť povahu mysle, Descartes po sebe zanechal neriešiteľnú filozofickú hádanku: ak iba hmota môže ovplyvniť hmotu, ako môže byť nemateriálna myseľ „spojená“ s materiálnym telom? Nehmotná myseľ predvídaná Descartesom bola pred šesťdesiatimi rokmi v knihe Gilberta Rylea The Concept of Mind (Ponímanie mysle) ľudovo označená za „ducha v stroji“ (Ryle, 1949). Tradičná biomedicína, ktorá vychádza z Newtonovho výlučne hmotného vesmíru, Descartesove oddelenie tela a mysle uvítala.

Z lekárskeho hľadiska je oveľa jednoduchšie opraviť mechanické telo a nemusieť sa pritom zaoberať jeho „duchom“, ktorý do všetkého strká nos. Kvantový vesmíru opäť spája to, čo Descartes oddelil. Áno, myseľ (energia) vychádza z hmotného tela, ako si Descartes myslel. Avšak naše nové chápanie mechaniky vesmíru nám ukazuje, ako môže byť hmotné telo ovplyvňované nehmotnou mysľou. Myšlienky, energia mysle, priamo ovplyvňujú to, ako hmotný mozog riadi fyziológiu tela. „Energia“ myšlienky môže aktivovať či potlačiť činnosť proteínov bunky prostredníctvom konštruktívnej alebo deštruktívnej interferencie. Preto, keď som sa rozhodol urobiť prvý krok na ceste k novému životu, aktívne som sledoval, kde strácam svoju mozgovú energiu. Musel som skúmať dôsledky energie, ktorú som vložil do svojich myšlienok, rovnako podrobne, ako som skúmal energiu vynaloženú na pohon svojho tela.

Napriek zisteniam kvantovej fyziky oddelený pohľad na myseľ a telo v západnej medicíne stále prevláda. Vedci sa naučili nebrať do úvahy prípady, ako prípad toho chlapca, ktorý svoju myseľ použil na to, aby vyliečil svoju geneticky „určenú“ chorobu. Podobné prípady považujú za bizarné anomálie. Na rozdiel od nich ja som presvedčený o tom, že vedci by sa mali štúdiu týchto anomálií venovať. Vo výnimočných prípadoch sú totiž ukryté korene pre oveľa dokonalejšie porozumenie povahy života, pretože princípy ukrývajúce sa za týmito výnimkami predčia zaužívané „pravdy“.

Faktom je, že využitie sily vašej mysle je oveľa efektívnejšie ako lieky, o ktorých si máte myslieť, že ich potrebujete. Výskum, o ktorom som sa zmienil v predošlej kapitole, zistil, že energia je oveľa efektívnejším prostriedkom na ovplyvnenie hmoty ako chemické látky. Nanešťastie vedci väčšinou výnimky odmietajú, namiesto toho, aby ich akceptovali.

Môj obľúbený príklad vedeckého odmietnutia reálne existujúcich interakcií mysle a tela sa vzťahuje k článku, ktorý sa objavil v časopise Science a týkal sa nemeckého lekára 19. storočia Roberta Kocha, ktorý je spolu s Pasteurom zakladateľom teórie o pôvodcoch nákazlivých chorôb. Táto teória tvrdí, že príčinou chorôb sú baktérie a vírusy. Dnes je táto teória všeobecne prijímaná, ale za Kochovho života vyvolávala spory. Jeden z Kochových kritikov bol tak presvedčený o neplatnosti tejto teórie, že arogantne vypil pohár vody s množstvom vibrio cholerae, baktérie, o ktorej bol Koch presvedčený, že je pôvodcom cholery. Na prekvapenie virulentný patogén toho muža vôbec nezasiahol. V článku v časopise Science z roku 2000, ktorý popisuje tento incident, je napísané: „Z nevysvetliteľných dôvodov sa u neho neprejavili žiadne príznaky choroby, hoci sa mýlil“ (DiRita, 2000). Ten muž prežil a Science, opierajúc sa o jednotný názor na teóriu o pôvodcoch nákazlivých chorôb mal tú drzosť povedať, že jeho kritika bola nesprávna? Pokiaľ sa tvrdí, že táto baktéria je príčinou cholery a ten muž demonštruje, že ho mikróby nezasiahnu… ako môže „nemať pravdu“? Namiesto toho, aby sa snažili prísť na to, ako sa ten muž dokázal vyvarovať obávanej choroby, vedci to ľahkovážne zavrhnú, rovnako ako ďalšie prekvapujúce „záhadné“ výnimky, ktoré naštrbujú ich teórie.

Spomínate si na „dogmu“ tvrdiacu, že gény riadia biológiu? Toto je ďalší príklad toho, ako vedci rozhodnutí potvrdiť platnosť svojej pravdy ignorujú nepríjemné výnimky. Problém je v tom, že teória by nemala mať výnimky. Výnimky jednoducho znamenajú, že teória nie je celkom správna. Ďalší príklad reality, ktorá spochybňuje zaužívané vedecké názory, sa týka prastarého náboženského zvyku chôdze po žeravých uhlíkoch. Hľadači sa denne schádzajú aby prekračovali hranice tradičného vedomia tým, že kráčajú po koberci žeravých uhlíkov. Teplota uhlíkov a doba, počas ktorej sú jej účinku vystavení, stačí na to, aby z pohľadu medicíny došlo k závažným popáleninám chodidiel, a napriek tomu tisíce tých, ktorý to podstúpili, vychádzajú z tohto procesu bez akéhokoľvek poranenia.

Než dospejete k unáhlenému záveru, že uhlíky v skutočnosti neboli také žeravé, vezmite do úvahy počet účastníkov, ktorí vo svojej viere zaváhali a pri chôdzi po rovnakom koberci žeravých uhlíkov sa popálili. Podobne aj veda jednoznačne tvrdí, že HIV vírus spôsobí AIDS. Nemá ale žiadnu predstavu o tom, prečo sa u veľkého počtu tých, ktorí sú vírusom nakazení počas celých desaťročí, táto choroba neprejavila. Ešte nepochopiteľnejšie sú prípady pacientov v konečnom štádiu rakoviny, ktorí sa spontánne vyliečili. Pretože tie remisie (ústupy ochorenia) sú mimo hraníc konvenčnej teórie, veda celkom ignoruje fakt, že k nim dochádza. Spontánne remisie sú prehliadané ako nevysvetliteľné výnimky z našich v súčasnosti platných právd alebo sa jednoducho vysvetľujú mylnou diagnózou.

—

Článok je úryvok z knihy:

Bruce L. Lipton – Biológia presvedčenia

Táto kniha predstavuje syntézu najmodernejšieho a najlepšieho výskumu v oblasti bunkovej biológie a kvantovej fyziky. Je skutočným prelomom v tradičnom myslení, pretože ukazuje, že môžeme zmeniť naše telo, ak preprogramujeme svoje myslenie. Autor pútavo opisuje mechanizmy, akými bunky prijímajú a spracúvajú informácie. Ukazuje sa, že našu biológiu neriadia gény a DNA. Naopak, DNA je riadená signálmi mimo bunky, vrátane energetických odkazov, ktoré vychádzajú z našich pozitívnych aj negatívnych myšlienok.

Úryvok: Príbeh evolúcie je príbehom smerovania k vyššiemu vedomiu. Pri štúdiu membrány sme odhalili receptor – efektorový proteínový komplex (IMP) ako základnú jednotku vedomia/inteligencie. Z toho vyplýva, že čím viac proteínových receptor-efektorov organizmus má, tým väčšie môže mať uvedomenie a tým vyššie stojí na rebríčku evolúcie. Existujú však fyzické obmedzenia brániace neustálemu zvyšovaniu počtu proteínových receptor-efektorov, ktoré sa vmestia do bunkovej membrány. Preto je rozšírenie povrchu membrány jedinou možnosťou, ako zvýšiť počet proteínov vedomia.

Pôvodná cena: 8.90 EUR, Naša cena: 8.01 EUR, Zľava: 10.00 %

Súvisiace články:

•  – Kniha týždňa – Bruce Lipton – Biológia presvedčenia

•  – Bunky ako miniatúrne ľudské bytosti

•  – Poznání toho, jak myšlenky ovládají náš život

•  – Základy novej vedy – prevratná technológia obnovy ľudských orgánov

•  – Psychika ovlivňuje naše geny

•  – Rodičia ako genetickí inžinieri

•  – Biológia presvedčenia