google27eaa3905ca3fee3.html

Ida Kelarová, rod. Bittová

– V júni vás privítame v Bratislave. Budete viesť spevácke dielne pod názvom – Každý vie spievať. Je to skvelá príležitosť zaspievať si, uvoľniť naakumulované emócie, otvoriť sa, byť tvorivý a nájsť svoj vnútorný hlas. Je to naozaj tak? Každý vie spievať? 

Každý vie spievať, ale nie každý si verí. Ľudia prestávajú z nejakých dôvodov spievať, napríklad pani učiteľka im povie, aby nespievali a oni prestanú, pretože pani učiteľke veria a ona si v tej chvíli neuvedomuje, že jednou vetou dokáže zabiť malú dušičku a toto dieťa zablokuje na celý život. Duša dieťaťa je krehká.

Stáva sa, že sa to odrazí aj na jeho prejave, na hlase, jednoducho také dieťa začne menej hovoriť, menej komunikovať, prestane zhlboka dýchať a žiť. Je to ako so všetkým iným. Prestanú si veriť a tam je zakopaný pes.

V dnešnej dobe ľudia strácajú spojenie so svojím vnútorným emočným svetom. Uzatvárajú sa, boja sa citov a ich prejavov a blokujú tým v sebe energiu, zadržujú ju. Spev je liek a cesta ako vyjadriť samého seba, ako vyspievať svoje bolesti a radosti, smútok aj  lásku.

– Aký je váš recept?

Ja viem, že jediný recept je spievať a vyspievať sa, poznávať sa a zostať otvorený. Spev má tu silu.

Hovorím o prirodzenom speve a prirodzenom prejave, nie o akademickom speve a jeho technike, ktorá sa musí študovať mnoho rokov. Liekom na dušu je zaspievať si s citom a naplno. Byť v spojení so svojím JA, so svojím hlasom a dychom – to je cesta k plnohodnotnému životu.

Moje poslanie, ktoré cítim do hĺbky svojho bytia, je potreba, aby ľudia boli v spojení so svojím vnútorným pravdivým hlasom a poznali tak svoju silu.

– Máte za sebou 30 rokov pozoruhodnej práce s ľuďmi z rôznych krajín Európy vo vašom projekte Medzinárodná škola pre ľudský hlas. Ako vznikol nápad, venovať sa ľudskému hlasu?

Ľudia ma začali oslovovať s podobnými ponukami. Ja som ich odmietala tak dlho, až mi to už prišlo trápne, tak som sa do toho pustila.

Najskôr som im dala pesničku, aby ju zaspievali. Niektorí sa rozplakali, že je to ťažké. Na to som im povedala: Prosím ťa, to snáď nemyslíš vážne? Ničoho sa neboj, nadýchni sa, otvor sa a spievaj! Na čo oni: No ale my sa nevieme nadýchnuť. Tak a to bola výzva a tu som sa ponorila do hľadania…

Takže sa mi do tejto mojej práce zamotalo všetko od psychológie, terapie, umenia až po osobný život.

Ida so sestrou Ivou Bittovou

 – Dokážu vás ľudia na speváckych dielňach aj po rokoch, prekvapiť?

Samozrejme, že ma dokážu prekvapiť. Práca s ľuďmi je jednou z najťažších, ale zatiaľ ma to stále baví.

Keď napríklad vidíte pána, ktorý 50 rokov neotvoril pusu, v piatok ju otvorí, spieva falošne a v nedeľu to tam pustí a zaspieva čisto a s citom, tak to vždy prekvapí. Ten pán sa vám premení pred očami. Aj keď to bola drina, hovorím si s rukou na srdci – tak toto stálo za to. Zaujímavé je, že sa mi stáva, že sú ľudia vďační za to, že pri mojej práci s nimi zistia, že ešte stále dokážu cítiť, že žijú a sú za to vďační.

– Nie je to tým, že sa menej zaoberáme sami sebou, svojím vnútorným svetom a pri podobných aktivitách sme prekvapujúco konfrontovaní so svojim vnútorným hlasom?

Myslím, si, že ľudia dnes veľa premýšľajú, chcú mať všetko pod kontrolou, alebo si to aspoň myslia. Ale je to len bláznivý hlas ega, ktorý nás môže oklamať a ľahko ovládnuť. Náš skutočný vnútorný pravdivý hlas je tichší, preto ho tak nepočuť. Uvedomenie si tohto hlasu je krok k pravde, krok k slobode človeka. Ja hovorím: Poďme do hĺbky a priblížme sa vnútornému hlasu, potom sa môžeme rozhodnúť, ktorý hlas budeme počúvať.

Môj pravdivý vnútorný hlas mi zachránil život. Nechala som sa ním viesť, nebolo to ľahké, ale dnes môžem konečne povedať, že som šťastná, že žijem a život je krásny. Myslela som si, že umriem, nemohla som plakať. Spievala som, spievam a ak nebudem spievať, umriem.

– Je to ako v tom príbehu: „Jednému Rómovi zomrela žena, ale nedokázal plakať. Doktor mu predpísal, že plakať musí, lebo mu pukne srdce od žiaľu. Ale on plakať aj tak nedokázal a začal od žiaľu spievať… spieval a spieval, a srdce mu nepuklo…“ Aj pre vás znamená hudba veľa…

Pre mňa hudba a život je jedna a tá istá vec. Život bez hudby pre mňa neexistuje, určite by som umrela, keby som nespievala. Z druhej strany – hudba bez života by bola pre mňa nuda.

– Ktorá hudba je pre vás bez života? A aká hudba sa vám páči?

Mám rada harmonickú hudbu, ale nemám vyhranený štýl. Milujem klasickú hudbu, jazz, dobrý pop alebo rock. Milujem rytmy – takže latinskoamerickú hudbu, nesmierne ma oslovuje etno… Nemám rada dychovku ani heavy metal, ani agresívny rock.

– Venujete sa predovšetkým rómskej hudbe a piesňam, ale na koncertoch spievate aj jazzové štandardy, rada posúvate svoje hranice?

Rada nasledujem svoju intuíciu. Niekedy mám pocit, že chcem ísť viac do jazzu, potom do klasiky, alebo do niečoho tradičného. Hudba by mala byť slobodná, je to neskutočný priestor.

– Komponovali ste hudbu k úspešnému filmu, hrali ste aj v Divadle na Provázku. Všetko to boli iste zaujímavé umelecké skúsenosti, čo vám dali?

V Divadle na Provázku som sa naučila veľa. Bola to drsná škola, ale naozaj som za to vďačná. Nemyslím si, že by to dnešná mládež dokázala ustáť, tak ako sme to museli ustáť my v tej dobe.

 – Prečo to bolo ťažké?

Vždy keď sme mali premiéru bol to obrovský úspech. Ani sme to nevydýchali a hneď prišli ďalšie skúšky a nacvičovala sa nová hra, aby z nás režiséri dostali čo chceli a vzniklo niečo nové, tak nás museli dostať na kolená, totálne nás vydeptať. V podstate naše egá trpeli. Ponižovanie a urážky boli techniky našich vynikajúcich režisérov, ktoré zaberali na nás, ale dnes by už neprešli. Viem, že som často dokázala z hnevu zaspievať také výšky až divákov zamrazilo. V podstate som takto začala spievať. Som im za to vďačná.

Hudba je život a život je hudba

Molové piesne sú prevažne ťahavé a smutné, bolestivé, túžiace po láske. Rómska hudba to tam proste má.

Pokiaľ spievam svoje cigánske piesne, tam si to proste užijem a doťahujem tóny, ktoré vedome nasadím o štipku nižšie a tým tej hudbe dokážem dodať tenziu. Hovorím tomu nerv.

Môžem spomaliť, zrýchliť, môžem to precítiť a nekontrolovať či to znie krásne. Dôležité je dostať sa k pravde, dostať sa k sebe, vyspievať celý svoj život v piesni. Otvoriť sa, dať kus zo seba, kus svojho srdca, odovzdať niečo krásne. Pokiaľ by sme spievali iba noty, bolo by to prázdne. Rómovia sa dokážu do hudby ponoriť, naozaj do hĺbky a ono to funguje na poslucháča ako magnet. Rómska kultúra je živá.

– Práve ste dokončili vydanie nového CD Šunen savore, ktorého krst sa chystá v máji v Prahe, stále sa venujete vedeniu speváckych dielní, koncertujete, založili ste rómsky detský spevácky zbor, venujete sa charite… Kde beriete silu a energiu? 🙂

To sa ma pýta veľa ľudí. Energiu mám určite po maminke, cítenie po otcovi a hlavne to nijako neriešim. Proste sa zapnem a idem. Pokiaľ ma niečo osloví, tak s tým nemám problém. Pokiaľ ma niečo neosloví, tak na to silu neviem nájsť.

– Vaši blízki sú zjavne vašou oporou. Dobré rodinné vzťahy a pohoda sú pre ženu vždy dôležité. S vašim partnerom vás spája harmonický vzťah v súkromí aj v profesionálnom živote. Aké je spolužitie dvoch umelcov? Inšpirujete sa navzájom?

Som už štvornásobná babička a som šťastná a hrdá. Mám nádherných vnukov a vnučky. Mám tiež úžasné deti.

Mám svojho muža, ktorý je skvelý človek a výborný muzikant. A ako Róm ma dokáže milovať takú aká som.

Sme spolu stále, ako doma, tak na koncertoch, spoločne vyučujeme a spoločne cestujeme. Po 15 rokoch spolužitia môžem pravdivo povedať, že som našla lásku a som šťastná. Keď s Dežom spievam, cítim sa s ním ako jedna veľká duša, neviem to inak popísať. Ten pocit je ale úžasný.

S manželom Dežom

 .

Pre blog.eugenika: Jarmila Vlčková

.

Skvelé video s Idou Kelarovou – http://kelarova.com/cs/workshop-20120511

.

Viac info na – www.shiraz.sk, www.kelarova.com

Ida Kelarová, rod. Bittová je česká speváčka, muzikantka a zbormajsterka. Pochádza z rómsko – moravskej hudobnej rodiny. Jej otec Koloman Bitto bol známy rómsky muzikant, jej vlastná sestra Iva Bittová je takisto hudobníčka, speváčka a herečka. Študovala na ĽŠÚ v Opave a Janáčkovom konzervatóriu v Brne (hru na klavír a violončello).

V rokoch 1975 – 1982 pôsobila ako herečka a speváčka v Divadle Na Provázku v Brne.

V roku 1982 sa presťahovala do Veľkej Británie, kde začala koncertovať a učiť rómske piesne. Neskôr pôsobila aj v Dánsku a v Nórsku. V roku 1995 sa vrátila do Čiech. V Bystrom na Českomoravskej vysočine založila Medzinárodnú školu pre ľudský hlas a občianske združenie MIRET.

Organizuje medzinárodné workshopy, multietnické projekty, rómsky festival Gypsy Celebration a v rôznych krajinách zakladá spevácke zbory Apsora s repertoárom rómskych piesní. V roku 1999 vytvorila spolu so svojím terajším partnerom Desideriom Duždom skupinu Romano Rat (Rómska krv), s ktorou koncertovala po celom svete. Za hudbu k filmu Zpráva o putování studentů Petra a Jakuba bola v roku 2001 nominovaná na Českého leva. Momentálne koncertuje a nahráva s jazzovou kapelou JAZZ FAMELIJA a popritom stále vedie jedinečné spevácke dielne po celej Európe. Ak sa chcete dozvedieť čo človeku dajú, akú zanechajú stopu a či menia ľuďom život, stačí sa zúčastniť aspoň jedného víkendového speváckeho workshopu. Veď raz zažiť, je viac ako desať razy len vidieť, alebo počuť.

*

(Prečítané 807 krát, 1 dnes)

Comments are closed.