Veľmi citlivo sledujem diskusie týkajúce sa filmu Zuzany Limovej „Medzi nami“. Nie len preto, že téma filmu úzko súvisí s tým, čomu sa pracovne venujem, ale v prvom rade preto, že sa ma to týka. Dokonca si myslím, že sa to týka nás všetkých – jak žien, tak mužov, jak laikov, tak odbornej verejnosti. To, ako naše deti prichádzajú na svet, totiž ovplyvňuje celú našu spoločnosť.

Film ukazuje bežné podmienky a rutinu v slovenskom pôrodníctve a miestami je až neuveriteľné, čo všetko sa v cca 60 minútach deja vlastne podarilo zachytiť. Nedôstojné podmienky, neľudský prístup, rutinne zásahy, porušovanie ľudských práv, porušovanie práv pacienta…. Zachytené sú aj praktiky, ktoré sú viacerými organizáciami vo svete, vrátane WHO, považované za škodlivé (napríklad pôrodná poloha na chrbte, rutinný nástrih hrádze, rutinná amniotomia, separácia matky a dieťaťa….), prípadne doslova za nebezpečné (tzv. Kristellerova expresia – ľudovo povedané, tlačenie na brucho). Tá sa napriek tomu, že je u nás na Slovensku zakázaná, bežne pri pôrodoch používa.

Filmom sa nesie direktívny ton nemocničného personálu bez emocionálneho zafarbenia, pobadajúci k výkonom: „ešte, ešte, ešte!….. poďme, poďme!…..viac a viac!….ešte dotlačte!….poriadne tlačíme!“ Práve tento ton ma počas sledovania filmu držal po cely čas v pozore. Úprimne si neviem predstaviť, ako sa pri takejto komunikácii môže rodička uvoľniť a cítiť v bezpečí a v pohode, nakoľko mne len počas pasívneho sedenia poriadne dvíhalo tlak aj adrenalín.

Z filmu sa okrem iného dozvedáme aj veľmi cenné informácie, o ktorých laická verejnosť a budúci rodičia absolútne nič netušia. Napríklad aj to, že za prítomnosť partnera pri pôrode si pôrodnica účtuje 30 eur – čo je opäť protizákonné. Priamo z úst lekára sa dozvedáme aj to, prečo sa u nás rodí zasadne na chrbte – že „naša pôrodnícka škola rodí v tejto polohe“… Ženy skratka nemajú inú možnosť. O správnosti polohy je presvedčený a tvrdí, že ženu počas pôrodu potrebuje vyšetrovať hocikedy a stále ju potrebuje mať na ruke. To sa trošku prieči moderným výskumom, alebo výskumom tzv. evidence based medicine (medicíne založenej na dôkazoch), ktoré danú pôrodnú polohu považujú za nevhodnú, dokonca vyvolávajúcu komplikácie. Stačí sa pozrieť za hranice, len kúsok k našim západným susedom a zistíme, že ženy si pôrodnú polohu môžu vybrať podľa vlastného pocitu a že sú podporovane najmä v tzv. gravitačných polohách – nakoľko (celkom logicky), gravitácia pomáha bábätku zostupovať nadol. Rozumiem, že naša škola učí svojich študentov (budúcich lekárov) nami zaužívaným postupom a čerství lekári len nevinne replikujú starú rutinu. No som hlavne toho názoru, že presne ako v otázkach práva a paragrafov – neznalosť skrátka nič neospravedlňuje. Stačí sa zaujímať o celosvetové trendy v medicíne a rozširovať si obzory.

Špeciálne ma zaujala otázka informovaného súhlasu, ktorú bežný divák vo filme vlastne ani nepostrehne, pretože sa tam vôbec nerieši. Ženám je zasahovane do tela a sú im robene zákroky (často rutinne) bez toho, aby niektorý z lekárov vysvetlil povahu zákroku a vypýtal si od rodičky povolenie – tzv. informovaný súhlas (pritom žiadna z nich ani zďaleka nie je v bezvedomí a evidentne ani v ohrození života). Takto sa môžeme na vlastné oči presvedčiť, že obávané rutinne nastrihávanie žien nie je len vymyslenou frázou z úst tzv. biomatiek, že keď žene podávajú nejakú látku do žily, netreba ju oboznámiť s obsahom (vysvetliť jej benefity a rizika), pripadne jej možno bez vysvetlenia a následného povolenia spraviť amniotomiu (stačí informovať pôrodnú asistentku?). ???

Smutne sa mi pozeralo hlavne na mladý pár ku koncu filmu, kde rodiaca žena pred očami svojho bledého, evidentne vydeseného partnera, absolvovala celú paletu menovaných zásahov – od polohy na chrbte, cez direktívnu komunikáciu, rutinný nastrih hrádze, amniotomiu, nešetrné šitie, nemiestne necitlivé poznámky až po niekolkominútovú separáciu bábätka a nulový bonding koža na kožu (narušenie citovej väzby s následkami). Kamera zachytila narodenie dieťaťa – najkrajší okamih v živote rodičov – no bez váhania si dovolím tvrdiť, že na ich tvárach bolo čítať niečo celkom iné. To už ma ani priznanie iného lekára na kameru, že fackami pacifikuje hysterické rodičky, ani veľmi neprekvapilo.

Filmu sa vyčíta, že je tendenčný a neobjektívny… Dovolila by som si tvrdiť opak… Denne sa stretávam s tehotnými ženami a matkami a počúvam ich siahodlhé pôrodné príbehy. Všetko, čo som videla na kamere, teda vlastne už dávno poznám a viem. Je to smutná realita.

Stav slovenského pôrodníctva (aj zdravotníctva ako takého) je alarmujúci a vskutku smutný a podmienky, v ktorých naše ženy rodia a nemocničný personál pracuje, sú výsostné nehumánne. Systémové zmeny sú preto nevyhnutne! Čo sa však dá zmeniť okamžite, je ľudský prístup a empatia (komunikácia, vytváranie priestoru na dôveru a dobru vzájomnú spoluprácu, rešpektovanie práv, pocitov a želaní rodičky, šírenie osvety…..)

„Prvý nádych každého dieťatka na zemi by mohol byť plný mieru a lásky. Každá matka by mohla byť zdravá a silná. Každý pôrod by mohol byť milujúcim zážitkom istoty a bezpečia. Náš svet tam však ešte nestihol dospieť.“  Robin Lim

Dúfajme, že prvý krok sme už u nás urobili. Zuzana Limová, ďakujem!

Autorka textu: Katarína Jurenková, www.harmony-mama.sk

foto: http://maxpixel.freegreatpicture.com


Upútavka k filmu Medzi nami


Súvisiace články:


(Prečítané 223 krát, 1 dnes)
 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *