google27eaa3905ca3fee3.html

image (7)Dlho som uvažovala či tento príbeh uverejniť, ale vzhľadom k tomu, že sa zaoberám hlavne životom po živote, musím, aj keď sa ma to bytostne dotýka. Keď sa nad tým tak zamyslím, kľudne by z toho mohla byť jedna z častí seriálu Kosti, aj keď neviem, aký by tam bol koniec, pretože vo filme vždy vraha nájdu. Ale tu?

Po ránu pred niekoľkými rokmi.

Zdalo sa mi alebo som skutočne zazrela ducha mojej najstaršej sestry?

Zdenka, Veronika sa stratila. Už tri dni neprišla domov a u nikoho jej niet. Nevieš ju nájsť? Naposledy ju videli v susednej dedine. Oznámila mi druhá sestra do telefónu.

Divné. Ráno jej duch, teraz o nej hovorí druhá sestra. Fakt zomrela? Ako? Kladiem si otázky. Skutočne to bol jej duch, ktorý sa tu ráno mihol? Človek, keď začne uvažovať v “reále” všetko chce vtesnať do rozmeru, ktorý vyhovuje hlavne jemu. Popiera skutočnosť, lebo ju nechce prijať.

Nasledovalo veľa telefónnych rozhovorov ale v skratke:
V priebehu telefonátov s druhou sestrou som jej povedala – Ona už nežije.
Pár krát som sa skúsila na ňu napojiť. Videla som akoby kúsok filmu. Telo mojej dobitej sestry niekto ťahá vo vrbinách do plytkej jamy. Vidím rameno a pravú ruku človeka, ktorý potom sestrin prechodný hrob prikrýva haluzami. Vidím rieku , vidím pole. Môže to byť smerom k susednej dedine.

Hľadali ešte niekoľko dní. Nič. Ani polícia tomu veľmi nedala. Faktom je, že sestra nežila práve najusporiadanejší život a niekedy to s ňou vôbec nebolo ľahké. Popíjala už dlho a po smrti svojho muža sa akoby spustila úplne. Niekedy zúrila a nadávala veľmi škaredo, inokedy by si ju bol človek na chleba namazal. Srce mala dobré a dala by aj posledné. Ako som ju poznala celý život sa bála. Bolo veľmi ľahké ju vyľakať. Sestry si z nej sem tam vystrelili. Pamätám si príhodu , keď jej do postele urobili panáka. Vypchali teplákovku a prikryli panáka perinou. Potom už len dávali pozor, kedy pôjde spať najstaršia. Stalo sa a ona potme sa dohabkala k posteli. V momente vyletela pološialená z izby kričiac, že má niekoho v posteli. Napokon otec zobral nôž, sestry potichu sa uškŕňajúc metlu a šli na neznámeho.

Teraz ale otec v izbe rozsvietil. Pristúpil k posteli a strhol perinu. Chvíľu nechápavo hľadeli na panáka, ale rehot dvoch sestier nikoho nenechal na pochybách. S týmito potvorami sa vyvadili a táto príhoda bola dlho bodom smiechu v našom dome. Sestry vtipkárky počas školských rokov vyparatili ešte veľa žartíkov, bolo by toho aj na ďaľšiu knihu. Práve preto, že najstaršia sestra sa vždy bála, stávala sa terčom takýchto príhod a žartíkov.

Otcovi na pohrebe nebola a teraz sa spolu stretli. Niekoľko rokov sa mi ukazovala a nikdy nepovedala ani slovo ani náznak niečoho, čo by nás zaviedlo k človeku zodpovedného za jej smrť. Naznačila mi však, že jej telo sa nájde, až keď sa predá rodičovský dom, ktorý sme vlastnili ja a jej najmladší syn. Týmto, že svoje deti chráni. Normálnou logikou sa toto pochopiť nedá.

Bola to duša, ktorá veľmi zvláštnym spôsobom chránila deti pred tým, aby si možno kvôli majetku nejako medzi sebou neublížili. Trvalo to ešte niekoľko rokov. Sestra a aj švagor sa mi občas ukazovali. Ja som videla, že sú spolu a že sú vcelku sťatní. Napokon sa dom podarilo predať.

Mami, otcovi volal Jozef (muž z dediny v ktorej žila sestra), že sa našli pri rieke kosti, kostra ženy, povedala mi jedného dňa dcérka.
Sestra! To je ona! Vedela som to. Bola som si istá. Polícia jej “telo” zobrala na expertízu a zistenie DNA. Ja som si bola istá. Jej hmotné pozostatky konečne budú ležať v hrobe vedľa muža. Nevedeli sme, kedy bude pohreb. Do pol roka sa malo potvrdiť, či ide, alebo nie o našu sestru. Napokon sa stalo niečo zvláštne.

-Už sa to potvrdilo, je to ona, telefonovala mi sestra jednu sobotu.
-Kedy bude pohreb?
-Neviem asi v pondelok, zavolám a dám ti vedieť.
-Dobre, súhlasila som.

Po malej chvíli sa mi ukázala sestra spolu s otcom. Boli šťastní a akoby sa teraz medzi nimi vyjasnilo to, že mu nebola na pohrebe. A až teraz prebeol medzi nami odkaz, že sa otec na ňu nehneval, ktorý som jej nikdy neodovzdala , kým žila. Ale ešte niečo. Hovorili mi: Nemusíš byť, veď sme tu.

Bolo to v súvislosti s príbehom, ktorý som nedávno čítala. Príbeh matky pripútanej k posteli, ktorá sa naučila opúšťať svoje telo a navštevovať syna. Bola vychovaná ako katolíčka a teraz zisťovala, že nie všetko, čo tvrdili farári je tak. Opisovala synovi, ako sa dobre cíti, aká je slobodná a šťastná, že na to vo svojej chorobe prišla. Napokon svoje telo opustila navždy. Jej syn na pohreb nešiel, ale veď čo by tam robil, keď tým ,že bol doma bol s matkou. Ako by to bolo, keby ona bola u neho a on na pohrebe? Toto bola skutočná rozlúčka.

Keďže sa mi sestra spätne neozvala a ja som nevedela, kedy bude pohreb, volala som na druhý deň neteri.
– Kedy bude pohreb?
– Už bol.
– Čože? Tak prečo ste mi nedali vedieť?
Smiech.
– Ani my sme neboli, ani my sme nevedeli.
– A kedy bol?
– Včera, nikto nám nedal vedieť, bolo to trochu hlúpe, ale je to tak.
– Včera o ktorej ?
Spomenula som si na sestrinu a otcovu návštevu a došlo mi prečo ma navigovali myšlienkami práve na príbeh syna, čo nebol matke na pohrebe, ale bol s ňou.

V čase sestrinho pohrebu ma navštívili. Paradox bol, že najstaršej sestre nebol na pohrebe zo súrodencov nikto. Nech sa to už stalo akoukoľvek “náhodou”, stalo sa. Možno sme tak trochu mali spoznať pocity najstaršej sestry, keď nebola na pohrebe svojmu otcovi. Možno ju niekto z nás za to odsudzoval a teraz to zažil.

Mňa už takéto rôzne zážitky naučili neodsudzovať a neposudzovať. Človek nikdy nevie, kedy sa práve to, čo najviac odsudzuje môže stať jemu. Sestra mi nikdy ani náznakom nedala najavo, kto by mal byť za jej smrť potrestaný. Len raz, keď mi priateľka rozprávala o svojom príbuznom a povedala takúto vetu:
“On bol zabitý z takej roztopaše”, objavila sa moja sestra a povedala: “Aj ja” a hneď zasa zmizla.

Ale to, či sa napokon niekto prizná, či sa nejako nájde vinník neviem. Niektorí ľudia mi hovoria ako veľmi by chceli mať môj dar. Ale on vyzerá aj takto. Niekedy sa človek musí skloniť pred bezmocnosťou čokoľvek urobiť. Niekedy vidí veci, ktoré nie sú práve najpríjemnejšie.

Našťastie beriem to s vedomím, že život ide ďalej aj po smrti a jediné, čo na tomto svete má zmysel je naučiť sa láske a pochopeniu. A to je vtedy, keď by človek sám najradšej niekoho v hneve zniesol zo sveta, keď sa cíti ukrivdený, zosmiešnený, boľavý a nemilovaný to najťažšie. Napriek tomu toto všetko raz pominie a my sa budeme práve vďaka tomu cítiť silnejší a naučíme sa na rôzne veci pozerať trochu globálnejšie. Vtedy si budeme vážiť aj tie najťažšie zážitky a pozerať na ne úplne z iného uhlu.

Bohužiaľ zážitkov s duchmi,  ktorých život skončil vraždou , alebo zabitím mám viac, ale o nich súhrnne nabudúce.

Zdenka Janková – Viac TU


Súvisiace články:


Tip našej redakcie na knihu:

D. J. Conway – Duchovní průvodci, ochránci a andělé – Skúsený ezoterický autor popisuje, kto sú anjeli, ako vyzerajú, ako ich privolať a ako s nimi pracovať; v druhej časti knihy sa venuje duchovným sprievodcom a radí, ako ich kontaktovať a ako s nimi komunikovať. Duchovní sprievodcovia sú ľudia, ktorí odišli z tohto sveta. Nie sú ako strážni anjeli, ktorí nás chránia, ale sú tu na to, aby nás viedli a pomáhali nám duchovne rásť.

Pôvodná cena: 7.90 EUR, Naša cena: 6.72 EUR, Zľava: 15.00 %, Ušetríte: 1.19 EUR


(Prečítané 630 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.