Ako odpovedať dieťaťu na ťažké otázky

Niekedy je to s deťmi naozaj ťažké, zaskočia vás so záludnou otázkou, keď to najmenej čakáte. Napriek tomu ho neodbite vyhýbavým: ,,A už si si upratal izbu?“ Buďte pripravení dať mu uspokojujúcu odpoveď primeranú veku a chápaniu dieťaťa. Ukážte mu, že ten, kto sa pýta, neblúdi. Vďaka tomu dieťa nestratí prirodzenú potrebu uspokojovania zvedavosti.

Každé dieťa, nezávisle od veku si zaslúži, aby ste mu odpovedali. Je to znamenie, že si ho vážite a chcete mu pomôcť spoznať často komplikované zákruty sveta. Ak sa vyhýbate odpovediam, dieťa začne hľadať informácie u niekoho menej kompetentného, napríklad kamaráta z dvora. Ak ho budete ignorovať alebo sa vysmejete jeho ,,hlúpym otázkam“, dieťa sa bude hanbiť za emócie, spojené s rozličnými skúsenosťami.

Smrť blízkeho človeka

Nesnažte sa ju pred dieťaťom tajiť. Povedzte mu hneď: ,,Vieš, že stará mama bola v poslednom čase často chorá. Dnes telefonoval lekár a povedal, že zomrela.“ Pritúľte si ho a utešte. Dovoľte dieťaťu vyplakať sa a prejaviť smútok. Povedzte mu, čo cítite a neskrývajte ani vlastné slzy.

Dieťa sa vás možno opýta, či aj vy onedlho zomriete. Môžete povedať, že máte v úmysle ešte dlho žiť a určite zomriete až vtedy, keď vyrastie. Malé dieťa sa často opýta aj na to, prečo vlastne stará mama umrela. Vysvetlite mu, že aj keď je to smutné, je aj prirodzené, že všetci ľudia raz zomrú. Ak ste veriaca rodina, potešte dieťa tým, že stará mama možno ďalej žije – ibaže niekde inde a možno sa s ňou ešte raz stretnete. Vždy však ostane živá vo vašich srdciach a spomienkach.

Buďte pripravení aj na to, že si vypočujete výraz zlosti na zomrelého, napr.: ,,Otec nás určite nemal rád, keď zomrel a nechal nás tu samých.“ V takej chvíli sa nesnažte ukrývať svoj pocit straty a toho, že sami neviete, prečo sa tak stalo: ,,Niektoré choroby prichádzajú náhle a nikto ich nevie predvídať ani im predchádzať.“

Rozvod

O rozvode by mali obaja rodičia informovať dieťa naraz, aby počulo jednu dohodnutú verziu. Takýto rozhovor by sa mal odohrať až vtedy, keď je rozhodnutie už neodvolateľné a jeden z rodičov onedlho opustí domov.

● Vyberte si chvíľu, keď budete mať dostatok času a nikto sa nebude musieť ponáhľať.

● Nezávisle od toho, do akej miery sa sami cítite ukrivdení, nezaťažujte týmito pocitmi dieťa. Správajte sa pokojne.

● Ak máte niekoľko detí, všetky by sa o tom mali dozvedieť súčasne.

● Neklamte. Čestnosť a rozhodnosť presvedčia deti, že rozhodnutie je nezvratné.

● Ubezpečte deti, že obaja naďalej ste a budete ich milujúcimi rodičmi.

● Nezabudnite povedať, že ani v najmenšej miere nie sú vinné na vzniku takejto situácie.

● Prvé informácie môžu znieť napríklad takto: ,,Mama a otec už spolu nie sú šťastní. Rozhodli sme sa, že bude lepšie, ak sa rozvedieme a budeme žiť každý zvlášť. Obaja vás máme veľmi radi a vždy pre vás budeme otec a mama.“

● Čím je dieťa mladšie, tým jednoduchšiu informáciu by malo dostať. Nie je potrebné opisovať mu príčiny rozpadu manželstva, ktorým ešte nie je schopné rozumieť. Dôležité je len to, že sa neviete dohodnúť a ste presvedčení, že už ďalej spolu nemôžete ostať.

● Musíte byť pripravení, že deti vám budú klásť množstvo otázok: čo s nimi bude, kde budú bývať, ktorý z rodičov sa odsťahuje, kedy sa s ním budú môcť vídať. Odpovedajte krátko a pokojne, v niektorých otázkach môžete prenechať výber deťom.

…a stovky iných problémov

Dospievanie, rozdiely pohlaví, kontakty s cudzími, drogy – zoznam tém na rozhovory s deťmi je nekonečne dlhý. Nie v každej oblasti sa cítime ako experti a nie s každou otázkou si vieme dať rady. Ale najdôležitejšie je to, aby sme boli otvorení, čestní a ukázali dieťaťu, že sme vždy nablízku.

Netrepte – rozprávajte sa

● Na rozhovor s dieťaťom sa pripravte. Nepredstierajte, že niečo viete, keď to tak nie je. Radšej povedzte: ,,Neviem, ale zistím to a potom ti poviem.“ A slovo rozhodne dodržte.

● Neklamte a nevymýšľajte si. Ak dieťa po istom čase zistí, že ste obišli pravdu, obviní vás z klamstva bude sa cítiť hlboko podvedené.

● Budujte svoju dôveryhodnosť. Neskrývajte brutálnu pravdu, len aby dieťa hľadelo na svet cez ružové okuliare. Ide napr. o otázky týkajúce sa chudoby, detských domovov a zločinnosti.

● Hovorte krátko a jednoduchými slovami. Nerobte z debát kázne a monológ plný kritiky, ale hovorte o faktoch a pocitoch, ktoré sú s problémom spojené.

● Berte do úvahy názory dieťaťa. Nebráňte mu vyjadrovať emócie, aj keby boli bolestné. Preto nehovorte: ,,Takto nesmieš rozprávať. Hanbi sa! Ako si len môžeš čosi také myslieť?“