google27eaa3905ca3fee3.html

Duša dieťaťa je krásna. Čistá. Nepoškvrnená. Nevinná. Plná lásky. Zvedavosti. Odhodlania. Lenže i tá najpevnejšia schránka sa pod každodenným zlým vplyvom začne štiepiť, až z nej zostane len prázdna ulita bez výplne. A taká schránka nemôže bez pomoci prežiť, pretože je príliš krehká na to, aby sa dokázala sama ochrániť. Je úplne bezmocná a odkázaná iba sama na seba. A keď sa takáto vykoristená schránka dostane do nesprávnych rúk, tak sa od základov môže zmeniť. Ona sa len snaží prežiť a tak sa začne pridŕžať toho, vďaka čomu sa stane silnejšou a už nebude musieť byť viac bezbranná. Schránka sa rozhodne nasledovať toho, kto ju zachránil. A nezáleží jej na tom, či stojí na strane dobra alebo zla. Je mu vďačná, že môže žiť. A to je pre ňu najdôležitejšie. Máloktorý rodič si to pripustí, ale neskutočne ovplyvňuje vývoj svojho dieťaťa a nepriamo mu dáva dve možnosti – stať sa tieňom strachu alebo skutočnou osobnosťou.

Byť rodičom je poslanie, úloha na celý život

            Úloha rodiča je veľmi náročná, pretože keď už má niekto dieťa, prichádza spolu s ním veľká zodpovednosť za život niekoho iného. Dieťa nie je vec, ktorá sa dá odložiť, keď my nemáme náladu alebo darček, ktorý niekomu odovzdáme, keď sa nám nezmestí do bytu alebo dovolenka, ktorú preložíme, ak nám nebude vyhovovať daný termín. Je to prirodzená, živá, jedinečná bytosť, ktorá túži po našej láske a pozornosti. Je to malý uzlíček, ktorý pochádza z nás samých a obrovská radosť, ktorá nás dokáže udržať pri živote aj v tých najťažších časoch. Práve preto by sme si mali dvakrát premyslieť, či sa cítime na to, aby sme sa stali rodičmi a či sme schopní zabezpečiť nášmu dieťaťu, všetko to, čo potrebuje k tomu, aby prekvitalo a necítilo akýkoľvek nedostatok.  Viacero rodičov si myslí, že ak svojim deťom nakúpi množstvo materiálnych vecí, tak ich urobí dokonale šťastnými. Avšak hodnota tých vecí bude pre nich čarovná len dokým nezatúžia po ďalšom hmotnom statku, ktorý ich tiež uspokojí len na určitý čas. Tým, že svoje deti začnú rozmaznávať, im však nikdy nevynahradia to, čo im vo vnútri chýba. Nedokážu hračkami ani oblečením vyplniť tú veľkú dieru, ktorá sa nachádza v ich srdci. To sa im podarí len tým, že ich budú ľúbiť a pokúsia sa pochopiť ich detský svet plný kúziel a zázrakov.

Deti nenosia bociany, víly ani škriatkovia

Niektorí hovoria, že si rodičov vyberáme pri narodení, iní zase tvrdia, že sa narodíme niekomu úplne náhodnému. Nech už je pravda akákoľvek, my sa dostaneme tej bytosti do lona, do náruče a nakoniec do výchovy. A začne sa náš príbeh, ktorý ovplyvňujú ľudia, s ktorými sme v úzkom spojení. Akoby ťahali za neviditeľné nitky a majstrovsky posúvali našu postavičku na šachovnici osudu. No nie všetci ovládajú spôsob hry a ich metódy sa môžu veľmi rýchlo vymknúť spod kontroly, nakoľko si nie sú vedomí svojich slabých, ale ani silných stránok. A tak prakticky ani nevedia odhadnúť, kto je ich protivník a kto spoluhráč. A vtedy sa oni sami stanú bezmocnými a nečakane spanikária, lebo ani netušia, kde vlastne stoja a čo v skutočnosti chcú docieliť. Pripomínajú malé deti, ktoré sa nevedia rozhodnúť, či prejdú na chodník alebo zostanú stáť na ceste. Lenže oni už sú dospelí jedinci a napriek tomu sa im neraz stane, že výchovu svojich detí nezvládnu, zlyhajú ako rodičia a už nedostanú druhú šancu na nápravu.

 

Prirodzená autorita sa zamieňa s prísnou drezúrou

            Každý rodič si praje udržať kontrolu nad svojim životom, mať poriadok vo svojej domácnosti a dostať pod dozor svoje deti. A keď sa mu to náhodou nepodarí a nenaplnia sa jeho predstavy o tom, ako by sa malo jeho dieťa správať, tak sa zamyslí nad tým, že nastala chyba vo výchove. Dobiedzajú do neho myšlienky typu: ,,Som príšerný rodič, nemám autoritu, moje dieťa ma vôbec nerešpektuje a nepočúva.“ Okolo seba vidí len poslušné a uzemnené deti svojich známych, kamarátov, okolitej rodiny, ktoré sú úplne iné ako jeho vlastné dieťa. A tak sa zníži k tomu, že začne svoje dieťa s inými porovnávať. Najprv sú to len neškodné pokusy skúmať rozdiely v jednotlivých deťoch, avšak často opakovaný rituál sa stane jeho súčasťou života. A ten rodič si ani neuvedomí, že toto porovnávanie môže mať veľmi negatívny vplyv na vývoj jeho dieťaťa. Stále nechce pochopiť, že rešpekt si získa hlbokým porozumením, aktívnym počúvaním, bezpodmienečnou láskou, no rozhodne nie tým, že bude svoje dieťa neustále buzerovať, bude na neho hrubé a bude sa voči nemu správať ako diktátor. Tým svoje dieťa len odpudí a docieli, že si voči nemu jeho potomok časom vytvorí averziu.  Lenže on je presvedčený, že sa musí správať ako vojak a jeho dieťa je jeho žiakom na bojisku, ktoré sa on snaží začleniť do svojej armády, kde sú všetci v pozore a vzorne zoradení. A nechce za žiadnych okolností počuť, že robí niečo nesprávne, pretože je presvedčený o tom, že skúsil všetky alternatívy od milého slova, po ostrejšie napomenutie až po výstražné capnutie a vtedy zistil, že nič nezaberá. Tak sa uchýlil k tvrdšej forme, ktorá je podľa jeho slov najvhodnejšia.

Vnucujeme im ideály o živobytí a šliapeme po ich snoch

Ako deti sme mali sny, predstavy o živote, ktorý budeme viesť ako dospelí. Snívali sme o tom, čo dosiahneme, kam pôjdeme a ako zostarneme. V tom čase sme verili, že svet je plný nádhery a tajomstiev  a my môžeme byť jeho súčasťou po celý život. Bolo to úžasné obdobie plné rozkvetu, nových možností a nekonečného príbehu, ktorý sme chceli uchovať navždy vo svojej pamäti. Lenže, ako sme dospievali, tak nad nami vždy náš rodič vztýčil prst a zahatil nám našu rozprávkovú budúcnosť. Nedal nám priestor na to, aby sme mohli lietať, aby sme sa mohli vznášať na poníkovi nášho detstva a strašil nás tým, čo všetko musíme zvládnuť, aby sme vyrástli v uvedomelých jedincov a dokázali prevziať zodpovednosť za svoj život a časom život našich detí, vnúčat či pravnúčat. Podobne ako im boli sformulované akési vzorce o budúcnosti, tak aj oni nám sa snažili vštepovať zásady o našom budúcom živobytí. Pokúšali sa nás presvedčiť o tom, aké je dôležité, aby sme mali vlastné bývanie, bohatý príjem, lukratívny džob, situovaného partnera a zabezpečenú budúcnosť. Keď sme im povedali, že my si predstavujeme svoju budúcnosť úplne inak a túžime po umení, po športovaní alebo po cestovaní, tak nás hrubo vysmiali, že sme ešte deti a dieťa nevie čo chce, pretože nie je dospelé a tak nerozumie svojim pocitom. Avšak sa mýlili a v skutočnosti to boli práve oni, ktorí netušili, čo naozaj chcú od svojho života dostať. No to si v tom čase ani jeden rodič nepripustí a nedá za pravdu svojmu dieťaťu, nech je akokoľvek uvedomelé alebo talentované, lebo by si musel súčasne priznať, že nezvláda výchovu svojho dieťaťa. A to je fiasko pre každého dospelého rodičia.

Na prvom mieste sme my, potom sú až naše deti

Pred tým ako sa staneme rodičmi, mávame skreslenú predstavu o tom, čo vlastne byť rodičom znamená. Myslíme si, že stačí, aby sme priviedli to dieťa na svet, nakŕmili ho, išli s ním na prechádzku a dali ho spať. Keď na neho nemáme čas, podsunieme ho ako suvenír  kamarátom, známym, susedom alebo starým rodičom, pretože my si ešte chceme užívať a tešiť sa zo života. Čakáme kým dieťa dospeje, aby sme mali konečne priestor sa venovať sami sebe, svojej kariére, svojmu rozvoju a svojim záľubám. Lenže medzitým nastanú prekážky, ktoré súvisia s našim dieťaťom, ktoré môže mať problematické správanie alebo neskorú pubertu  alebo sa jednoducho začne uberať úplne iným smerom, ako sme my od neho chceli. A znova sa ocitneme na prahu výchovy, kedy zistíme, že nemáme na svoj vlastný život čas a začneme vlastné dieťa viniť za to, že nemáme kedy žiť. Naše vzdušné predstavy o tom, akými fantastickými rodičmi sa staneme a ako budeme pre naše dieťa vzorom sa rozpŕchnu ako kŕdeľ holubov nad strechou, pretože my s prekvapením zisťujeme, že sa ešte necítime byť pripravení na to, byť rodičmi. A nie sme ochotní vzdať sa všetkého pre svoje deti, lebo ešte sme sami deťmi, ktoré hľadajú vo svete dospelých s klopiacim pohľadom do zeme svoj vlastný prístav bezpečia. A keďže sa svojmu dieťaťu nevenujeme, tak sa nemôžeme čudovať, že sa jeho cestičky zmenia a ono môže vykročiť nesprávnym smerom. My sme mali pri ňom byť vtedy, keď nás najviac potrebovalo, no v tom čase bolo odkázané samo na seba, neboli sme mu oporou a tak sa snažilo len prežiť. Prežiť ako vedelo. A to nemôžeme vyčítať jemu, ale sami sebe. To my ako rodičia môžeme väčšinou za to, že naše dieťa ako človek zlyhá.

 

Svet plný hier, nahrádza mŕtva technika

Dieťa by sa malo oboznamovať so svojim okolím od útleho veku. Malo by rozumieť prírode, zvieratám, ľuďom a časom i samo sebe. Malo by žiť ako dieťa so všetkým čo k tomu patrí. Žiť bezstarostne, radostne a milujúco. Malo by byť obklopené pozornosťou, láskou, porozumením, vernosťou, odovzdanosťou a nápaditosťou. Avšak v dnešnej dobe detské hry a radosť z kontaktu prírody nemilosrdne vytláča technika v podobe počítačov, mobilov, hudobných prehrávačov a iných elektronických zariadení. Moje detstvo bolo nádherné, bolo ako jedna nekonečná rozprávka. Utekala som za motýľmi, behala po lúke, hladkala zvieratká, pozorovala ich pri kŕmení a keď som dospela, rozhodla som sa, že ich budem ochraňovať. Ale tieto novodobé deti majú možnosť spoznávať lienku akurát na display v mobile a vidia ježkov jedine tak na obrazovke na monitore alebo v televízore. Viaceré z nich netušia, že sú to rovnako živé tvory, ako oni, ktoré majú svoje rodiny, svojich priateľov i svojho partnera. Rodičia sa im nemajú kedy venovať, pretože dnešné deti sú veľmi hyperaktívne a rýchlo ich vedia vyčerpať a unaviť. A tak im dajú do ruky mobil alebo tablet na celé hodiny, aby sa sami zabavili. Lenže deti, ktoré nepoznajú detstvo v skutočnom zmysle, sa stanú bezcitné, roboticky nastavené, bez emócií, bez pochopenia a bez úprimného nadšenia. A keď vyrastú, budú pokračovať v šľapajach svojich rodičov, ktorí na nich taktiež nemali čas a do rúk im vložia hraciu konzolu, miesto toho, aby sa s nimi preháňali po tráve so šarkanom letiacim vzduchom.

Neberme deťom detstvo, ich sny, ich nádej

            Ako rodičia si musíme uvedomiť, že každé dieťa je individuálne. To, čo sa páči jednému, sa nemusí páčiť tomu druhému a zase naopak. Rovnako ako ruža má viac odtieňov, tak i naše dieťa bude meniť farby podobne ako chameleón, pretože kým si zamiluje jeden odtieň dúhy, tak to potrvá nejaký čas. My mu preto musíme umožniť, aby mohlo vyskúšať všetky palety, pretože len tak sa bude môcť správne rozhodnúť v časoch, kedy už bude schopné samo uvažovať a prevziať za seba a iných plnú zodpovednosť. Nechcime od našich detí, aby videli len čierny odtieň svojej budúcnosti, netlačme na nich, aby sa venovali niečomu, čo ich nenapĺňa, držme ich za ruku vtedy, keď to budú potrebovať a miesto nezmyselného kriku, ich skúsme niekedy lepšie počúvať. Nechcime zobrať svojim deťom nádej, že svet môže byť lepší a oni môžu žiť svoj vysnívaný život. Buďme tolerantní pri výbere ich priateľov, partnerov a pri pracovnom zaradení. Je prirodzené, že sa o nich  bojíme, že nás chytá panika vždy keď si predstavíme, že sa vytratia z nášho dosahu, ale i napriek tomu im dovoľme, aby rozprestreli svoje krídla a podporujme ich neustále v tom, aby stúpali vyššie k oblohe. Ak nezistia v detstve, ako vysoko môžu doletieť, tak sa im v dospelosti môže stať, že už nikdy nenájdu odvahu vzlietnuť.

Najprv sami leťme, potom sa usádzajme

Dieťa sa nenarodí rodičovi vždy v správny čas. Niekedy sa pritrafí neplánovane, nečakane a ako snehová vločka nám pristane na nose bez toho, aby sme boli pripravení na tuhý mráz. A vtedy môžeme jeho príchod vnímať ako prekážku, lebo my sa ešte necítime byť naplno rodičmi. A bojíme sa toho, čo so sebou tento záväzok prinesie. Reálne hrozí, že prídeme o svoju slobodu, o svoj priestor a o svoje záľuby. Naši rodičia od náš očakávajú, že sa staneme raz rodičmi, že z nich spravíme starých rodičov a naše deti zaplnia ich osamelý starý život. Dajú im nový zmysel a oni sa budú cítiť opäť mladí. Preto ľudia, ktorí ešte nemajú založenú rodinu a nemajú žiadne deti, by si mali najprv dostatočne polietať, kým sa uzemnia a začnú stavať hniezdočko lásky pre viacerých členov. Nemali by sa ponáhľať, kým na to nebudú dostatočne psychicky, duševne, ale aj emocionálne pripravení. Mať dieťa je veľká radosť, ale aj starosť a je dôležité, aby sme boli plne vybavení, ak sa raz rozhodneme dať niekomu inému život. To malé neviniatko nebude mať nikoho okrem nás a preto by sme si skutočne mali rozmyslieť, či ho chceme priviesť do sveta, kde nebude pre jeho potreby a túžby dostatočne otvorené a chápavé srdce. Nedá sa povedať, kedy je správny čas na to, aby sme sa stali rodičmi. Je to voľba človeka, ktorú len on sám ovplyvňuje a ktorú buď priblíži alebo oddiali. Byť rodičom je dar, je to nádherný pocit, jedinečná emócia, ale iba v tom prípade to môže byť aj náš splnený sen, keď budeme mať všetko v sebe vysporiadané a nič nás už neprekvapí.

 

Pamätajme, dobrými rodičmi sa môžeme stať len tak, že budeme aktívne počúvať čo sa nám snažia naše deti povedať a budeme vnímaví voči ich potrebám, túžbam a snom. Nemôžeme postaviť pevnú loď, ktorá prerazí veľký oceán, keď nám chýba základné vybavenie k tomu, aby sa vôbec udržala na hladine.


 

(Prečítané 277 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.