google27eaa3905ca3fee3.html

Chcela som začať písať pôvodne o tehotenstve a bylinkách, ale prišiel mi do toho tento týždeň jeden zaujímavý zážitok. Zavárali sme uhorky a vybehla som si ku kamarátke požičať kôpor. Samozrejme, že moja dvojročná dcéra chcela ísť so mnou. Ako sme sa vracali domov, stretli sme syna známeho, bol to o niečo mladší chlapec od Hanky. Keď nás zbadal, rozbehol sa k nám a potom sa pustil hore kopcom preč. Bol tam, ale aj jeho ocino, ktorý keď zbadal, že cupitá preč, zavolal na neho, aby sa vrátil. Chlapček však nereagoval, išiel ďalej, lebo tam bola kopa kamienkov a on sa chcel asi s ňou hrať. Tak sa otec hneď rozbehol za ním. Hanka sa samozrejme pustila tiež medzi tým za chlapčekom, lebo však aj ona sa na tie kamienky chcela pozrieť. Keď otec chlapčeka dobehol, zobral ho na ruky a išli smerom k ich domu. Samozrejme, že sa to synovi nepáčilo a plačom protestoval. Hanka zostala ešte na mieste pozerať, čo sa deje, že kamarát odchádza. Tak som na ňu zavolala: „Hanka, prosím ťa, poď sem. Ideme dozavárať tie uhorky, aby sme to ešte dnes stihli.“ Chvíľu pozerala, či pôjde alebo nie, ale keďže videla, že kamarát je na odchode rozbehla sa ku mne. Nato mi ale ten známy so synátorom v náručí hovorí: „Monika, ale ak ich teraz keď majú dva roky prosíme, čo budeme robiť keď budú veľkí?“ A odišiel preč. Myslel tým doslovne, že ak som ja Hanku teraz poprosila, aby sa vrátila, keď bude väčšia a budem chcieť, aby niečo spravila, tak ju budem musieť asi prosíkať stokrát viac alebo sa pred ňou klaňať. On na syna zavolal, aby sa vrátil a keď nešiel, jednoducho prišiel k nemu a zobral ho s plačom či chcel alebo nechcel, bez vysvetlenia.

Ale nepochopil jednu vec. Deti sa učia podľa toho, čo vidia doma. Pozorujú a napodobňujú. My sa doma rozprávame tak, že keď chcem, aby mi manžel niečo podal, tak ho o to poprosím. Nikdy som sa nad tým ani nezamýšľala. Príde mi to samozrejmé. Rovnako to robím aj s naším dieťaťom. Nevidím v tom rozdiel. Každý člen rodiny má rovnaké postavenie. Prečo by som jednému mala rozkazovať a druhého prosiť? Veď to nie je vlastne o prosení. Je to o nejakej slušnosti. Ty tým poprosením vyjadruješ k tomu druhému istú úctu. Keď mu rozkážeš zakaždým ako psovi, tak čo sa to dieťa naučí? Aj ja dcére rozkážem, napríklad aby upratala tú vidličku, čo nechala na zemi, ale poviem jej: „Hanka, prosím ťa odlož tú vidličku. Niekto na ňu stupí keď si ju nevšimne a popichá sa do nôžky“.

Nie je to žiadna veda. Ide tu len o uhol pohľadu. Že ja to vnímam ako istú úctu aj voči tomu malému človiečikovi, ktorý je podľa mňa a mojich skúseností dostatočne rozumný, aby to pochopil, zatiaľ čo ten môj známy to vníma doslova ako prosíkanie, ktoré rozhodne múdry dospelý nerobí. Lenže práve ten uhol pohľadu je nevyhnutný pre fungovanie vzájomného vzťahu v rodine do budúcna. Či budeme mať k deťom postoj, že sú to deti, sú mladšie, nevedia čo chcú a treba ich stále usmerňovať, okrikovať ich, rozkazovať im, veď čo oni už len vedia o svete. Alebo k nim budeme mať postoj ako k rovnocenným bytostiam, ktoré treba síce učiť, klásť im hranice, nechávať ich robiť chyby a učiť sa na nich, ale treba im aj nechávať voľnosť a byť k nim úctivý. Pretože čo do nich vštiepime počas detstva, to sa nám vráti ako bumerang. Darmo budem o 12 rokov plakať, že mám doma fagana, ktorý ma nepočúva, myslí si, že je najmúdrejší na svete a neváži si ma, Keď ja som k nemu mala tých dvanásť rokov presne rovnaký postoj. Rozumiete tomu, čo chcem povedať?

K našej generácii mali naši rodičia zvyčajne aký postoj? Ako k malým deťom, ktoré nič nevedia a stále nám niečo prikazovali a okrikovali nás. Robili rozhodnutia za nás lebo si mysleli, že oni vedia ako je to správne a nás ako deti do procesov rozhodovania ani nezapájali alebo len veľmi zriedka. A ono sa to neskôr všetko prejavilo. Všetko vás raz dočká. Zrazu máme problém rozhodovať sa, problém s úctou voči ostatným blízkym aj cudzím, nevieme znášať dôsledky vlastných rozhodnutí, a podobne.

Nikto nie je dokonalý, aj ja sa stále učím a tiež mi niekedy poľavia nervy aj pri dcére. Ale snažím sa vždy v tom momente „prebudiť“, zastaviť sa a uvedomiť si, že dieťa je mojím zrkadlom, resp. naším (mojím aj manželovým) zrkadlom. A je to naozaj tak. Túžia po našej bdelosti a prítomnej pozornosti, čo je však pre nás ťažké, pretože naše dni idú závratným tempom a iba s ťažkosťami sa dokážeme zastaviť a venovať sústredenú pozornosť sebe, svojím deťom a blízkym. No chce to iba tréning, výdrž a odvahu. Uvidíte, že keď budete svojím deťom venovať vedomú pozornosť a budete ich vychovávať s láskou, slobodou, ale samozrejme aj hranicami, dozrejú z nich rovnaké bytosti – plné lásky a slobody, no s rešpektom k vám, ostatným ľuďom a prírode.

Dieťa sa rodí ako nepopísaná tabuľa – tabula rasa a my sme tými prvými, ktorí majú vplyv na to, aké tam budú zapísané záznamy.  Od nás sa učia, nás napodobňujú, my sme ich vzor a to nás zaväzuje, ale aj učí…….byť inými, snáď lepšími a vedomými rodičmi.

Monika Sobeková

Autorka blogu www.zimestastne.sk


Foto: canva.com


Súvisiace články:


 

(Prečítané 364 krát, 1 dnes)
Tagged with:
 

Comments are closed.