Alexander Veľký a Diogenes. Kto je tu kráľ a kto žobrák?

Alexander Veľký

Alexander, neskôr nazývaný Veľký, sa vydal do Indie. Myseľ mu ovládlo šialenstvo, chcel dobyť celý svet. Každý dostal do vienka istú dávku šialenstva, ale jemu pripadla poriadne veľká porcia. Keď na svojej ceste prechádzal cez hranice Grécka, niekto mu povedal: „Často si sa vypytoval na mystika Diogena, veľmi zvláštneho muža. Žije blízko, len zopár minút chôdze odtiaľto. Ak sa s ním chceš stretnúť, choď k rieke.“

Diogenes bol jeden z najúžasnejších ľudí na svete, rozhodne zvláštny. Ak ste človek, vlastne musíte byť zvláštny, pretože každý má v sebe niečo výnimočné. Diogenes nenosil žiadny odev a v ruke neustále držal horiacu lampu. Dokonca aj za plného slnečného svetla si ju niesol, keď kráčal ulicami. Ľudia si ho doberali: „Prečo nosíš tú lampu? Plytváš zbytočne olejom a ešte si aj na smiech.“ Mystik im vravel: „Musím ju nosiť, pretože hľadám skutočného človeka. Zatiaľ som ho nestretol. Poznávam mnoho ľudí, ale tí nosia masky, všetci sú pokrytci.“ Diogenes mal ohromný zmysel pre humor. Ten podľa mňa patrí k najdôležitejším vlastnostiam naozaj duchovného človeka.

Diogenes sa ani na prahu smrti nevzdal svojej lampy. Ktosi sa naňho obrátil: „Zomieraš. Povedz nám o človeku, ktorého si hľadal. Tvoj život sa končí. Podarilo sa ti nájsť skutočného človeka?“ Mystik s námahou otvoril oči a odvetil: „Nie, nenašiel som naozajstného človeka. Som však šťastný, že mi zatiaľ nikto neukradol lampu. Všade naokolo sa potulujú zlodeji, zločinci, rôzni lupiči a ja som nahý bezbranný muž. Celý život som ju nosil so sebou a doteraz mi ju nikto neukradol. Dáva mi to nádej, že raz sa narodí človek, ktorého hľadám. Možno sa tak stane už čoskoro.“ A zomrel.

Alexander počul veľa príbehov o Diogenovi a všetky sa mu páčili. Na hranici Grécka sa teda rozhodol: „Chcem sa s ním stretnúť.“ Bolo skoré ráno, slnko práve vychádzalo. Diogenes ležal na piesočnom brehu rieky a vyhrieval sa. Alexandra zarazila mystikova nahota a tiež fakt, že ho niekto videl a pokojne ďalej ležal. Stalo sa mu to prvý raz. „Možno ten muž nevie, kto som.“ Preto povedal: „Zrejeme si neuvedomuješ, kto ťa prišiel navštíviť.“ Diogenes sa zasmial a obrátil sa na psa, svojho jediného spoločníka. Na otázku, prečo si zvolil za priateľa štvornohého chlpáča, vravieval: „Nemôžem nájsť človeka, ktorý by stál za to, aby bol mojím priateľom.“ Pozrel sa teda na psa a prihovoril sa mu: „Počúvaj, čo vraví ten hlupák. Vraj neviem, kto je. V skutočnosti on sám nevie, kto je. Čo s takými hlupákmi? To mi povedz.“ Šokovaný Alexander musel uznať, že mystik má pravdu a pokúsil sa nadviazať konverzáciu. Prehltol urážku a vyhlásil: „Som Alexander Veľký.“ Diogenes vzdychol: „Preboha.“ Pozrel sa ako zvyčajne na psa a spýtal sa: „Počul si to? Ten muž si o sebe myslí, že je najväčší na celom svete. Ide nepochybne o prejav komplexu menejcennosti. Len ľudia trpiaci menejcennosťou predstierajú, že sú veľkí. Čím menší človek, tým vyšší, väčší a významnejší by chcel byť.“ Alexandrovi však povedal: „Prečo si za mnou prišiel? Som chudobný, som nikto. Vlastním iba lampu, spoločnosť mi robí len pes, chodím nahý. Prečo si sem prišiel?“ Alexander odvetil: „Počul som o tebe veľa príbehov a teraz vidím, že všetky sa zakladajú na pravde. Si skutočne zvláštny, ale svojím spôsobom nesmierne nádherný. Vydal som sa dobyť svet, a keď mi prezradili, že žiješ práve tu, neodolal som pokušeniu a prišiel za tebou.“ Diogenes riekol: „Už si ma videl. Nemárni čas, pretože život je krátky a svet veľký – možno zomrieš, kým ho celý ovládneš. Zvážil si vôbec, čo budeš robiť, keď sa ti to podarí? Nemáme iný svet ako tento. Budeš vyzerať dosť smiešne. Prečo podstupuješ toľké strasti iba pre dobytie sveta? Nazval si čudákom mňa, ktorý sa spokojne vyhrieva na slnku. Nepovažuješ za hlúpeho čudáka seba, keď si na ceste dobyť svet? Načo? Čo potom, až si ho podmaníš?“ Alexander povedal: „Úprimne, o tom som nikdy nepremýšľal. Možno budem oddychovať.“ Diogenes sa obrátil ku psovi: „Počul si toho blázna? Vidí ma pokojne oddychovať bez toho, aby som čokoľvek dobyl! A on chce oddychovať, až keď ovládne celý svet!“ Alexander sa cítil zahanbený. Bola to jasná, krištáľovo číra pravda. Oddychovať a relaxovať môžete hneď teraz. Prečo to odkladať na zajtra? Vy s tým otáľate donekonečna. Chcete dobyť celý svet, akoby to bol nevyhnutný krok na dosiahnutie stavu relaxácie a nájdenie pokojného života. Alexander odvetil: „Chápem, vyzerám pred tebou hlúpo. Môžem pre teba niečo urobiť? Nesmierne si na mňa zapôsobil. Poznal som veľa slávnych kráľov aj generálov, ale nikdy som nestretol takého odvážneho človeka. Ani si sa nepohol, dokonca si mi ani nezaželal dobré ráno, nevenoval mi žiadnu pozornosť. Práve naopak, pokojne si pokračoval v rozhovore so svojím psom! Môžem urobiť čokoľvek, mám v rukách moc. Stačí povedať.“ Diogenes nadvihol obočie: „Vážne? Urob teda jedinú vec: ustúp o kúsok ďalej, stojíš mi v slnku. Vyhrievam sa tu a ty nemáš ani to základné vychovanie.“

Alexander na mystika neustále spomínal. Celú cestu do Indie a späť ho ten muž prenasledoval. Vôbec nič od neho nechcel. Mohol dostať celý svet, stačilo povedať, ale on si len rozkázal, aby Alexander ustúpil zo slnka, ktoré zahrievalo Diogenovo telo. Mystik poctil Alexandra pri odchode radou: „Pamätaj na dve veci, je to dar od Diogena. Po prvé, svet nikdy nikto neovládol, kúsok vždy ostane nedobytý. Svet tvorí veľa dimenzií. Nemôžeš ho za taký krátky život dobyť celý, vo všetkých jeho dimenziách. Preto každý, kto sa vydal ovládnuť svet, zomrel s pocitom nespokojnosti. Po druhé, nikdy sa nevrátiš domov. Tvoje ambície ťa povedú stále ďalej a budú ti hovoriť: ,Ešte jednu míľu. Ešte zopár míľ a dosiahneš to, po čom tvoje srdce túži.’ Ľudia sa naháňajú za preludmi a život im uniká medzi prstami. Pamätaj, tieto dve veci sú darom od chudáka, od nikoho.“ Alexander poďakoval a napriek sviežemu vánku ho zalial pot. Čokoľvek ten muž povedal, vždy presne zasiahol tie bolestivé miesta, ktoré sa snažíme ukrývať.

Alexander sa nikdy nestal dobyvateľom celého sveta. Nedostal sa až na koniec Indie, do Japonska ani Číny. O Amerike v tom čase ešte nik nechyroval. Vrátil sa späť do Pandžábu. Mal len tridsaťtri rokov, ale ambície a neustála snaha z neho spravili unaveného a vyčerpaného muža, podobal sa prázdnej nábojnici. Jeho mladosť sa práve začínala, ale vnútri bol už starý a pripravený zomrieť. Možno mu smrť prinesie pokoj. Diogenov tieň ho neustále sprevádzal: „Ty nedokážeš dobyť svet.“ Vracal sa do Atén, hlavného mesta svojej krajiny. Pred sebou mal už len dvadsaťštyri hodín cesty, keď ho stretla smrť. Niekedy bývajú isté udalosti veľmi symbolické a zmysluplné. Stačilo dvadsaťštyri hodín a dostal by sa späť domov. Nie do skutočného domova, o ktorom hovoril Diogenes, ale aspoň do domu, z ktorého sa všetci snažíme urobiť domov. Domov máme vo vnútri. Vonku stoja iba domy. Alexander sa nedostal ani k tomu vonkajšiemu domu. Zvláštna zhoda okolností: Alexander aj Diogenes zomreli v rovnaký deň.

—

—

Grécka mytológia a mnohé ďalšie, napríklad indická, tvrdia, že pred vstupom do ďalšieho sveta sa musíte dostať cez rieku, ktorá predstavuje hranicu medzi týmto a oným svetom. Do tejto chvíle som vám predostieral historické fakty. Po smrti Diogena a Alexandra sa rozšíril po celom Grécku nasledujúci príbeh. Nie je historický, ale veľmi sa blíži pravde. Nezakladá sa však na faktoch. Medzi pravdou a faktami vidím rozdiel. Istá vec môže vychádzať z faktov, ale nemá v sebe ani štipku pravdy. Iná vec nemá nič spoločné s faktami, ale nesie v sebe pravdu. Príbeh môže byť iba mýtom, nie dejinnou udalosťou, ale má nesmierny význam, pretože ukazuje smerom k pravde. Hovorí sa, že Diogenes zomrel pár minút po Alexandrovi. Stretli sa na rieke, Alexander sa plavil vpredu, Diogenes prišiel chvíľu po ňom. Alexander začul nejaký zvuk a obzrel sa. Stretnutie bolo ešte čudnejšie ako to prvé, pretože tentoraz boli obaja nahí. Ľudia sa snažia uvažovať logicky a skrývať svoje rozpaky. Aby ukryl rozpaky, povedal: „Buď pozdravený, Diogenes. Zrejme prvýkrát v celých dejinách ľudstva plávajú spoločne touto riekou slávny cisár a nahý žobrák.“ Diogenes odpovedal: „Máš pravdu, ale neuvedomuješ si, kto je ten cisár a kto žobrák. Cisár nasleduje žobráka. Premárnil si život a stále si tvrdohlavý! Kde máš svoje cisárstvo? Ja som o nič neprišiel, lebo som nič nemal, iba lampu. Aj tú som našiel pri ceste a tam som ju aj zanechal, nepoznám jej majiteľa. Prišiel som na svet nahý a nahý z neho odchádzam.“

—

Článok je úryvok z knihy:

Osho – Cesta k upokojeniu mysle – Slávny duchovný učiteľ rozpráva o meditácii. Vysvetľuje rozdiel medzi bežným stavom mysle a stavom vedomia pri meditácii. Odpovedá na typické otázky, ktoré vznikajú, keď sa človek začne učiť meditovať. A nakoniec uvádza niekoľko originálnych meditačných postupov. Zmyslom meditácie, ako aj celého Oshovho učenia, je presvedčenie, že náš život má byť plný radostnej extázy a uvoľneného plynutia so životnou energiou.

Úryvok: Telo vám dáva správne signály, je veľmi múdre. Telo prežilo milióny rokov a vie, čo potrebujete. Nezrelá myseľ do všetkého zasahuje. Načúvajte vyzretému telu. Neradím vám, aby ste sa ním nechali spútať. Pokiaľ telu načúvate a ono nemá čo povedať, nevadí. Pokojné, uvoľnené telo bez napätia o nič nebojuje, nesnaží sa prilákať vašu pozornosť, lebo nepotrebuje, aby ste naplnili jeho potreby. Pokojné a tiché telo vám umožní dostať sa vyššie, vzlietnuť do výšin a stať sa bielym oblakom, no až keď sú jeho potreby skutočne uspokojené. Telo nie je váš nepriateľ, ale priateľ. Musíte nájsť most medzi sebou a svojím telom. Kým ho nenájdete, budete s telom v neustálom rozpore. Jedného dňa zistíte, že vaše telo je skutočnou svätyňou Boha.

Pôvodná cena: 7.90 EUR, Naša cena: 5.93 EUR, Zľava: 25.00 %, Ušetríte: 1.98 EUR

Súvisiace články:

• – Meditácia a jej význam v živote človeka – časť I.

• – Telo je obraz duše, duša je obraz tela

• – Dynamické meditace – proč se jich bojíme?

• – Meditácia je vaša podstata

• – Dá sa meditovať bez akejkoľvek techniky?