Výlet mimo telo
Keď som mal približne dvanásť rokov, v jednu (hádam náhodnú) noc sa so mnou začalo diať čosi veľmi zvláštne. Vtedy, keď sa mi to stalo po prvý krát, som si ľahol a po chvíľke zaspal ako každý všedný večer. Ale čo sa mi stalo potom v noci, bol pre mňa jeden z najnepríjemnejších zážitkov, ktoré som vo svojom živote zažil.
Pamätám si, že som sa zrazu zobudil na akýsi bzukot a o pár sekúnd som zistil, že tento bzukot vychádza ako keby zo všetkých strán (prirovnám to k efektu slúchadiel). Ten bzukot by som prirovnal k zvuku zapnutej cirkulárky, ktorá beží na prázdno, alebo k šumeniu v ušiach po tom ako opustíte hlučnú miestnosť, ale tento šum bol tisíc krát silnejší. Tak a tento bzukot bol zo začiatku docela tichý a jemný ale postupne začal byť stále intenzívnejší, až tak že som to nemohol vydržať a tak som chcel otvoriť oči a sadnúť si na posteľ. Následne na to zisťujem, že nemám žiadnu kontrolu nad svojím telom, proste som bol totálne paralyzovaný. V tomto strašnom stave keď mi nepretržite bzučalo v hlave a nemohol som sa ani pohnúť ma zachvátil strach, a následne ako som dostal strach, začal bzukot aj paralýza ustupovať, až to úplne odišlo a ja som bol zase ihneď v stave spánku. A toto sa mi stalo 1 až 3 krát za noc a takýchto nocí bolo asi 3 až 5 krát do roka. Vzoprieť tomu sa mi podarilo len pár krát, ale prerušiť to nikdy…
Najzaujímavejšie na tomto je, že som sa o tieto nočné paralýzy začal vážne zaujímať až v 19 rokoch môjho života. V tomto roku to bolo najintenzívnejšie. Paralýza vtedy prichádzala aj tri – štyri krát do týždňa, takže som si ráno spomenul, čo sa v noci stalo a postupne som sa začal na všetko rozpamätávať. Začal som na internete hľadať informácie o tom, čo sa to so mnou vlastne deje a prečo.
Zistil som, že nie som jediný komu sa to v takomto veku deje. Zo začiatku mi bol nápomocný blog Helar a diskusné fórum 3oko, kde som našiel ľudí, ktorým sa stáva to isté čo mne.
Hanyman:
To bzučení slyšim taky když jdu spát lehnu všude ticho a najednou bzzz nebo jako by někdo cinknul a doznívá to asi tak dvě minuty ale hýbat tělem jsem mohl (alespon myslim protoze jsem to nezkousel) rekl jsem si ze to slysim energii (coz je mozna blbost)
pak mi to ani nevadilo proste jsem to poslouchal.
A takýchto príkladov by bolo…
Tak som teda skúsil zaslať mail konkrétnym osobám, ktoré tento stav zažili a ktoré ho aj využili napríklad k Astrálnemu cestovaniu (AC). Na fóre 3oko som dostal takéto odpoveďe k môjmu zážitku:
– Je to normálna súčasť tranzového stavu, ktorý môže vyústiť do mimotelového zážitku (AC). Rozhodne by som sa voči tomu nebránil a tak isto to nie je žiadny útok.
– Mnoho ľudí zažíva spontánne AC bez toho, aby o ňom niečo vedeli. Otázka ani tak nie je prečo ale skôr čo s tým. Na túto otázku si musíš odpovedať sám.
– Spousta lidí se o to marně snaží a tobě se to stává spontánně, buď rád a využívej toho ke vstupu do AC.
E-mail od Martina Hogenauera z Česka, ktorý sa venuje AC už niekoľko rokov bol po opísaní môjho zážitku veľmi presný ako sa neskôr ukázalo:
Ahoj
To se mi také stávalo. Až začneš zkoušet astrální cestování, a budeš k tomu chtít využít tento stav, tak ho vlastně začneš chtít – no a tím se postupně začne ztrácet, časem se už nebude objevovat.
Postupne som začal študovať všetko o AC a ako mi tento stav nemu môže dopomôcť.
Zverejním tu ako Martin Hogenauer využil túto paralýzu k AC (cestovaniu bez hmotného tela):
Předtím, než popíšu svůj výlet mimo tělo bych se chtěl zmínit o jedné věci: Již od 11 let se mi stávalo v noci toto: Šel jsem spát, ale nemohl jsem usnout, stále jsem se převaloval v posteli a přemýšlel o všem možném. Stále jsem si říkal, že chci usnout. Nic nepomohlo. Stávalo se to většinou kolem 2 nebo 4 hodiny ráno. Uvnitř své hlavy jsem uslyšel:”Bzzz”. Poprvé mě to vyděsilo, říkal jsem si, co to je. Později mi to už nevadilo, signalizovalo to, že hrůza teprve přichází. Dál jsem se převaloval v posteli a asi tak jednou za 2 minuty mi takto zabzučelo v hlavě. Asi po 10 minutách jsem zavřel oči a zjistil jsem, že se nemohu hýbat. Bylo to pro mě strašné. Snažil jsem se tomu ubránit, alespoň trochu se pohnout. Nic se nedalo. Pokoušel jsem se hýbnout rukou, nic. Pak jsem se snažil otevřít oči, taky nic. Ani jazykem jsem nemohl hýbat. Tento stav trval asi 2 minuty. Děsivé dvě minuty. Pak se chvilku nic nedělo. Pak opět to samé. Opakovalo se to asi 5x. Tyto příhody se mi stávali zpočátku jednou za měsíc, později jednou za asi dva měsíce. Opravdu si na to nešlo zvyknout, vždy, když jsem nemohl usnout, začal jsem se bát, že to přijde. Od okamžiku, kdy mi poprvé zabzučelo v hlavě jsem se bál zavřít oči. Nemohl jsem přijít na to, čím to je. Vymyslel jsem si spoustu teorií, třeba i (teď se tomu musím smát, ale předtím mi do smíchu nebylo ) to, že přilítli mimozemšťani, začali mě paralyzovat a pak na mě chtěli dělat pokusy. Tak po roce těchto zážitků mě napadlo, co kdybych zkusil opustit tělo? Poprvé jsem netrpělivě očekával “tu” věc. Přišlo to opět jedné noci. Když jsem se poprvé nemohl pohnout. Tak jsem se uklidnil a řekl jsem si něco jako:”Chci opustit svoje tělo.” Trochu jsem to spojil i s vizuální představou. Vůbec nic se nestalo. Normálně bych to celé hodil za hlavu a řekl si, že tohle nikam nevede, ale tentokrát jsem to chtěl zkusit znova. Asi za měsíc se konalo to samé. Nemohl jsem se hýbat. Ležel jsem na boku na posteli. Jen nepatrnou myšlenkou mě napadlo: ”Chci ven!”, neřekl jsem to ( v duchu ), jen jsem na to pomyslel a hle !!! Vznášel jsem se u sebe v pokoji. Měl jsem z toho velkou radost. A hned jsem se chtěl někam podívat. Otočil jsem se napravo, ale k mému vyděšení se onen točivý pohyb nemohl zastavit. Točil jsem se dokola. Pak se mi nějak podařilo zastavit. Chtěl jsem proletět skrz okno ven na ulici, tam pak zamířit ke kamarádce do bytu, která bydlí naproti mě. Vyrazil jsem tím směrem. Asi jsem prošel oknem, nebo ne. Ale za ním. Mě obklopilo bílé světlo, jako by jste byly v místnosti s bílíma stěnama a bylo tam světlo. ( Omlouvám se, ale nedá se to dosti dobře popsat ). Pak už jsem se jenom ocitl ve svém těle a na tenhle zážitek jsem nemohl zapomenout. Bylo to mé skutečné první opuštění těla. Od té doby jsem se těšil na okamžiky, až zase uslyším v hlavě “Bzzz” Naneštěstí zmizeli. Od té doby jsem je měl asi tak 3x a konec.
Po horlivom štúdiu astrálneho cestovania som bol nedočkavý a bez akejkoľvek prípravy som sa pokúsil zažiť AC. No zažil som najčudnejší zážitok v mojom živote. Ľahol som si teda okolo 23:00 do postele, zhasol svetlo po ľavej ruke a začal som si vsugerovávať, že chcem astrálny zážitok. Sugestívnu formulku som si naozaj húževnate povedal asi 100 krát. Nasledovalo uvoľňovanie teľa ktoré vyvrcholilo v to, že som telo vôbec nevnímal a ani sa to nedalo. V tomto stave som začal myslieť na pre mňa tak známy bzukot v hlave. Stále som na neho myslel, ale nič sa neudialo. Bol som sklamaný, tak som zaspával. Keď som už spal, prebudil ma ten známy bzukot v hlave, ale tento nebol ako tie predchádzajúce. Počas celého bzukotu ma prevádzal tlak na celom tele, ktorý nedokážem opísať. Opísať sa len dá to, ako som cítil ako zovieram čeľusť. Ak teraz silno zakúsnete, budete počuť napnutie svalov. Tento zvuk som ja počul počas toho nesmierneho tlaku. Bzukot bol tak isto neznesiteľný, ale nechcel som aby to skončilo, nechcel som vlastne nič. Ja som nedokázal myslieť. Takýchto tvrdých paralýz prišlo po sebe tento ráz až 5. Pri posledných troch už sa fakt ten tlak nedal znieť a tak isto nemusím písať, že silný bzukot mi nebol dva krát príjemný.
A potom zrazu to prešlo a ja som ležal na chrbte. (Až v tejto chvíľke po roku od toho zážitku si uvedomujem, že ako je možné že som sa zobudil, keď vždy po nočnej paralýze znova zaspím?) Ako som tak ležal, tak som chcel zažať lampu, ktorú mám pri ľavej ruke zavesenú na stene. Náhle som zistil, že som úplne slabý, ale nakoniec sa mi podarilo stlačiť zapínač. V tej chvíli, ako som to spravil vyhodilo poistky a počul som ako vo vedľajšej izbe priam puklo v reproduktoroch rádia. To zobudilo brata. Počul som ako sa postavil a išiel najprv rozsvietiť hlavné svetlo, aby zistil ,čo sa stalo. Svetlo ale nešlo rozsvietiť a tak si ospalý išiel naspäť ľahnúť. Chcel som sa postaviť, ale tá slabosť mi nedovolila ani sa pohnúť. Začal som mať pocit, že nie som v izbe sám, mal som pocit že ma ,,niečo“ sleduje. Tak som aspoň troška naklonil hlavu k oknu. Mám tušenie, že som tam čosi videl. Tak som sa plný odhodlania (a pomaly už aj strachu), akosi nemotorne dokázal prevrátiť celé telo k oknu. Nič tam nebolo, tak som teda zavrel oči. Strach sa ale stupňoval, tak som ich znova otvoril. Zase nič. Tak som oči znova zatvoril ale už plný strachu.
Zase som ich otvoril, ale teraz som nevysvetliteľne dýchal ako po zadržanom dychu a ešte zarážajúcejšie bolo, že som bol otočený smerom k stene! V prvej chvíli mi napadlo, či som vlastne v realite. Tak som rýchlo rozsvietil lampu. Tá na moje prekvapenie svietila. Ďalej som sa hral s rukou a bol rád že v ňej mám silu. Posadil som sa na posteľ. Nemohol som uveriť v to, čo som práve zažil. Veď som zatváral oči otočený smerom k oknu a keď ich potom asi o 3 sekundy otvorím, som otočený k stene. Nemohol som veriť tomu, aké to bolo reálne. Bolo to také reálne, že som ani vlastne nevedel, čo bola ,,skutočná realita“. Tento zážitok ma v tedy aj dosť vydesil, ale teraz z odstupom času by som ho veru rád zažil znova. Bohužiaľ od toho zážitku už nikdy nebola žiadna nočná paralýza ani nič podobné.
Čo sa to vtedy stalo som sa pýtal mnohých, ale nikto mi nedal uspokojujúcu odpoveď. Možno je to tak dobre a možno nie. Takýto zážitok by som mohol všetkým priať, mohlo by to upevniť ich vieru v ,,nenormálne veci a stavy“ ale zase na druhej strane by to mohlo uškodiť ich psychike.
Z tohto môjho zážitku plynie, že ten kto naozaj veľmi chce niečo zažiť, tak niečo zažije. Nemusí zažiť presne to čo chcel, ale zažije niečo neočakávané čo mu môže dať tiež nejakú tú skúsenosť.
—
Zdroj + zaujímavé komentáre – http://www.um.zonax.sk/nocna-paralyza/
súvisiaci článok – Naučte se používat astrální telo
Výborná kniha o vedomom snení a astrálnom cestovaní – Vědomé snění pro začátečníky
—
—
2 Responses to Výlet mimo telo
Nájdete nás aj na facebooku:
Zaujímavá informácia pre čitateľov:
„Affinity proces“ je dôležitý nástroj, ktorý sa používa v práci Paula Ferriniho, aby ľuďom pomohol vyjadrovať sa zodpovedným a súcitným spôsobom. Ak by ste mali záujem vyskúšať si tento proces nezáväzne a zadarmo (buď osobne, alebo aj telefonicky), kontakt:
Libor Modrovský, liboreg@gmail.comPrihlásiť/Odhlásiť sa
O autorovi:
Pod týmto názvom zdieľame vybrané články z českého a slovenského netu v rámci zdravého životného štýlu, duchovna a pod. Všetky tu uverejnené články sú publikované so súhlasom autora pôvodného článku, resp. spĺňajú podmienky, ktoré si autor textu stanovil. Na konci každého článku je zdroj a link na pôvodnú stránku textu. Evolúcia našich vedomí je možná iba vďaka zdieľaniu informácii, priateľstva a porozumenia.Kategórie
Ahoj, Volám sa Miroslav a mám 19 rokov.
narodil som sa 14.9.’92. – Len pre info…
Na tento článok som narazil cielene, lebo som vyhľadával niečo o nočnej paralýze.
Dnes v noci (22.1.2012) sa mi stala takáto vec:
Keďže som vypil veľa kofoly nechcelo sa mi spať. Približne do dvoch som lúštil v kuchyni tajničky. potom som sa prezliekol, áno spomínam si. Bolo 2:02 keď som si išiel lahnúť. Lahol som si na postel a ležal som. Počul som vonku od suseda strašny buchot, ako keby tam niekto bol. Plný strachu som sa bol pozrieť cez okno v kúpeľni na susedov dvor. Videl som že ten buchot spôsoboval padajúci sneh zo šikmej strechy susedovho domu. To ma ukľudnilo ale nie celkom, neviem prečo, ale ten buchot vo mne vyvolával čudný strach. Ale snažil som sa to nevnímať a zaspať čo najrýchlejšie, pričom srdce mi stále bilo ako o život. Podarilo sa mi zaspať. ale nie na dlho. Mal som hrozný „sen“. Sen preto lebo neviem či to bol naozaj len sen.
Stalo sa mi to že som sa zrazu ocitol v spálni, kde v tej chvíli spali obaja rodičia. Nebol som tam fyzicky, ale len akoby duchom ale bol to hrozný pocit.
čudný Bzukot všade okolo,a navyše pozeral som sa do stropu takže som rodičov nevidel. Horšie bolo že na strope bolo akési zrkadlo a v ňom postel na ktorej som však nevidel svoje telo, ale ani telá mojich rodičov. To ma hrozne nalakalo. Mal som pocit že sa pozeram na strop do zrkadla, no teraz s odstupom času rozmýšlam, že som sa mohol práve zo stropu pozerať na postel.
To zďaleka nebolo všetko.Zrazu akoby mi niekto / niečo dalo na tvár nejakú masku na ktorej boli len 2 diery na oči, no cez to som aj tak nič nevidel, a počul som nejaký hlas na ktorý si teraz vôbec nespomínam. myslím že to bol hlas ktorý Hmmmmkal a nebol to bzukot ale jeho hmmkanie.
Zrazu som otvoril oči ako zo zleho sna a ležal som na bruchu, a kričal do vankuša „aaaaaaaa“ – ale nie preto že by som chcel, ale mal som pocit že to bol trest za to že sa bránim. Nemohol som to ovládnuť… proste „Aaaaaaa“ – Nebol krik ako o pomoc ale v polovičnej až nízkej tónine. ako to hmmmkanie. Nemohol som to zastaviť a čo je horšie neviem si vysvetliť ako som mohol kričať asi minutu bez nadychu a bez toho aby som zobudil brata (ktory spal na hornej posteli – máme poschodovu postel). Opäť som upadol do jakéhosi spánku.
– Teraz sú 2 možnosti a neviem presne ktorá sa naozaj stala v poradí.
1 . Mal som zlý sen (spomeniem pred koncom)
2 . Stalo sa toto:
– Opäť som otvoril oči a ležal som na chrbte. videl som že brat už svieti s mobilom a zrejme bol na internete alebo počúval hudbu. Každopádne to bolo pre mňa dobré znamenie že už nespí že sa mu vyrozprávam.
no pri pokuse o to som sa preľakol ešte viac. Chcel som sa otočiť na bok ale nešlo to. proste som nemohol pohnuť rukami ani nohami, dokonca ani jazykom. Cítil som akoby ma niekto, alebo niečo držalo pripútaného k posteli pozdĺž celého tela (nie len na určitých bodoch, akoby ma držal človek). Chcel som mu teda povedať že „heej Pomoc“, alebo aspoň niečo, ale nešlo to, nemohol som pohnúť jazykom, nemohol som skrátka nič. len oči som dokázal otáČať.. vychŕlil som s výdychom len ťažké citoslovce „aaeh“ viac nič nešlo. ani dýchať som poriadne nemohol. Zrazu sa všetko stratilo, zmizlo to alebo ja neviem ako sa to všetko vyparilo, proste to zmizlo a ja naozaj netuším ako, bol to taký zvláštny pocit. neviem si ho vysvetliť. Cítil som prítomnosť niekoho alebo niečoho… Cítil som že dnes v noci som nebol sám. Zo strachu som všetko vyrozprával bratovi a spýtal som sa ho koľko je hodín. Bolo necelých „štvrť na 4“. Bál som sa neuveriteľne moc a brata zaujímal buchot vonku. povedal som mu že ide len o sneh padajúci zo strechy od suseda. Moc tomu neveril ale nejak to ďalej neriešil. Nechcel som viac zaspať a zažiť to znova.
No neviem ani ako podarilo sa mi zaspať, no našťastie som tento hrozný zážitok už nezažil.
Zrejme teraz sa mi sníval vyššie uvedený sen, ktorý neviem presne zaradiť do časového obdobia spánku.
– Asi je nepodstatný – snívalo sa mi že moja priateľka išla za jej bývalým a že ma tam s ním skrátka podviedla.
– Ráno som sa zobudil akoby nič no čudný pocit vo mne stále zostáva. na dnešnú noc nechcem zabudnúť aj keď sa mi už zrejme niektoré detaily z hlavy vytratili.
– Ešte jedna vec. Taká trápna troška…
Keď som bol malý tak som sa hrával s kockami a legom a tak… proste z kociek som si postavil na zemi veľký dom a s lego panáčikmi som sa tam pohyboval. Neviem čo ma to napadlo ale hral som sa na generácie… akože tento panáčik „A“ ma tohto syna „B“ dcéru „C“ – obaja sa oženia za „D“ a „E“ .. panáčik „A“ zomrel tak mu boli na pohreb… Z lega som urobil hroby do kt. som zavrel umretych panáčikov. Hral som sa tak celý deň a večer mi bolo ľúto tie kocky a lego zbaliť keď už som to mal tak rozohraté. Večer som nemohol zaspať. Bolo neskoro lebo už aj rodičia išli spať. V tom som počul hlas: „Mirko!“ odpovedal som „Noo.. ?“ .. myslel som si že ma volal brat, ale prišiel mi jeho hlas trocha čudný. Spýtal som sa „Kuko? (prezývka môjho brata Lukáša) Volal si ma?“ On však tiež nemohol zaspať, ale nevolal ma. Vtedy som sa zlakol lebo jeho hlas znel úplne inač, ako hlas ktorý ma volal. skoval som sa pod paplón, mysliac si že ma uchráni pred tým hlasom. No zanzel znova, no teraz už nie tak jemne a láskavo ale tvrdo, priam démonicky: „Znič to!“ Silno veriaci som si myslel že ku mne prehovára Boh, no bál som sa Čo i len pozrieť z podpaplónu. čo som spravil? Vystrčil som nohu a rozkopal všetky hroby z lega čo som dočiahol, strčil prsty do uší a snažil sa zaspať. To sa mi podarilo ani už neviem ako. ráno som našiel všetky hroby zničené, no neviem či som ich všetky dočiahol s mojou krátkou nohou z postele. Možné to je to si už nepamätám. To bol prvý môj hrozný nočný zážitok.
-Ešte niečo. Bratovi sa do nedávna stávalo, že keď ležal na posteli, niečo ho kývalo zo strany na stranu ako v kolíske. Nevedel čo to bolo, necítil žiadny tlak na časti tela, len sa proste kýval jemne akoby ho chcelo niečo uspať. vraj sa mu to občas stáva doteraz.
Bol by som rád keby si si toto aspoň prečítal prípadne sa k tomu vyjadril ak máš nejaké poznatky o takychto skúsenostiach resp. zážitkoch, a čo by si mi poradil, ak sa niečo poradiť dá.
Ďakujem.
PS: Zmeň v Pridávaní komentov „Názov“ na „Meno“