google27eaa3905ca3fee3.html

Pri hľadaní jedného z mojich pradávnych článkov o feng shui som naďabila na svoju časopiseckú stať o strave starých Slovanov a vzápätí o slovanských božstvách, resp. skôr bohyniach. Z roku 1988 a potom ešte v inom poňatí z roku 1993 a 1996. Zaspomínala som si, aké nesmierne ťažké bolo nájsť aspoň minimálne informácie, nakoľko vtedy o googly nebol ani chýru ani slychu, ba dokonca ani veľmi o internete či domácich počítačoch, nedajbože o notebookoch, tabletoch a pod. A nielen to, bolo vôbec obťažné túto tému s niekým rozoberať prípadne ju dostať na stránky časopisov.

Donedávna boli totiž všetci nadšení väčšinou len mytológiami, rituálmi, tradíciami, zvykosloviami cudzích etník, národov a civilizácii. Keď som sa pred dvadsiatimi rokmi spýtala na niektorých svojich seminároch a kurzoch na Slovensku i v Čechách, na aký hudobný nástroj hrali Indiáni, odpoveď vedelo tak 90% účastníkov. Na aký Tibeťania približne 80%. Na aký Slovania možno nanajvýš 5%. „Doma nikto nie je prorokom“ sa v našich končinách očividne nevzťahovalo len na umelcov, vynálezcov atď., lež i na vlastné bájoslovia, korene a zvyklosti. Zvláštne je, že napríklad v Slovinsku som sa až s takou mierou „amnézie rodovej hrdosti a príslušnosti“ nestretla.

Pamätám si, aká som bola prešťastná, keď som sa vďaka maminkinej kamarátke pracujúcej v univerzitnej knižnici dostala aspoň v čitárni ku klenotu, k  Dobšinksého „Slovenským obyčajom, poverám a čárom“. A ešte prešťastnejšia, keď bol tento spis konečne vydaný znovu v roku 1993, žiaľ, v skrátenej a upravenej verzii.  Jedna z mojich priateliek bola kunzhistorička. Objavila som u nej doma „Indiculus superstitionum et paniarum“ („Seznam pověr a zvyklostí pohanských z VIII. věku“), ktorý síce hovorí ústami Čeňka Zíbrta o všetkých „pohanoch“ najmä z hľadiska kresťanstva, ale predsa len som v ňom vždy objavila drobné zrnká týkajúce sa Slovanov, hoci zväčša južných alebo z ruskej oblasti (reprint 1. Vydania vyšiel neskôr v trochu upravenej podobe v roku 1995.) Takmer som výskala od radosti, keď som taktiež v roku 1995 zistila, že sa už nemusím preberať zažltnutými a po tabakovom dyme páchnucimi stránkami „Bájesloví slovanského“ vydaného v Ottovom nakladateľstve v roku 1907, lebo ho Votobia opäť sprístupnila čitateľom v novom háve. Hm, zisťujem, že aj táto publikácia v rozmere A6 sa mi už tiež úplne rozpadá…

Našťastie v ostatnej dobe sa situácia mení a naše pradávne božstvá a ich atribúty a rituály opäť dostávajú priestor a vystupujú na scénu povedomia istých kruhov. Nie je pritom ani trochu dôležité, že sa ich noví propagátori tvária, akoby slovanskú mytológii vynašli či aspoň našli kdesi oni sami. Podstatný je fakt, že  nám na oblohe už nesvieti len kotúč boha Ra, Hélia, Apolóna, Inti, Suray, Amaterasu, Sól či Šamaš, ale aj Svaroga (Svaroha) či Bielboga (Belun, Bialbog, Bělun, Bělobog). Alebo, že  v noci nerozsýpa po temnej oblohe strieborné lúče len kosák bohyne Artemis, Quilly, Nanny, Dianny, Brigid, lež i  Devany (Zievonie, Živica, Dzievy), dcéry Peruna a Bohyne Baby. Veď miesta je vždy a všade pre všetkých dosť  (a to nielen na „výsosti“, teda na „nebesiach“) a je len na nás, či sa my sami budeme chovať konkurenčne a v takom zmysle potom budeme chápať aj svoje „božstvá“ (lebo nimi môžu byť pre niekoho aj „statky zmätky“, peniaze, lukratívne vysoké posty,  prípadne čokoľvek iné) alebo úplne naopak, súdržne a podporíme tým nielen seba navzájom, ale aj naše zmienené „deity“  (anglické slovo pre „božstvo“, v tomto prípade pre tie naše slovanské celkom trefné, nakoľko minimálne niekoľko desaťročí museli držať prísnu diétu, takmer hladovku nevšímavosti národov, ktoré ich predtým slávnostne a s radosťou uctievali rôznymi prekrásnymi rituálmi a službou).

Aby snáď nedošlo k nesprávnej interpretácii, som od útleho detstva, keď sa niečo podobné ešte veľmi „nenosilo“, vášnivým fanúšikom akejkoľvek mytológie, kozmológie a archetypálneho či symbolického vnímania sveta bez ohľadu na krajinu, svetadiel, etnikum, národnosť a pod. Nie som teda výslovne zameraná na úzku oblasť mytologického poňatia života a jeho istých aspektov. Milujem presne tak antickú, egyptskú, keltskú, indickú či inú mýtickú krajinu s jej božskými obyvateľmi, ako slovanskú. Ktorá ostatne taktiež nie je len jedna, nakoľko tu máme južných, západných i východných Slovanov s ich vlastným chápaním ríše medzi zemou a nebom i tej nad naším pozemským nebom…

images (73)SLOVANSKÉ BÁJOSLOVIE A STRATENÍ BOHOVIA

Dostupné údaje o slovanskej mytológii sú bohužiaľ zvyčajne nedostatočné. Najstaršia písomná informácia, ktorá hovorí o viere južných Slovanov, je práca byzantského spisovateľa Prokopa (z  r. 550, „De Bello Gothico“). Vyskytuje sa v ňom napríklad zmienka, že Slovania rešpektovali boha Peruna, vládcu nad bleskami a hromami, pána sveta, ktorému prinášali obety. Staršie anály považovali za hlavný zdroj informácii o slovanskej mytológii  ľudovú poéziu a folklór.

Existuje literatúra, v ktorej sa píše o niekoľkých slovanských kmeňoch a ich božstvách. V kronike Thietmara z Merseburgu z zač. 11. stor. je popísaný chrám v meste Radagast, kde bol uctievaný boh Svarožič. Ďalším dôležitým dokumentom je Chronica Slavorum z 12. stor. napísaná nemeckým kňazom Helmondom. Ten spomína boha Crnboga a Svantovíta ako najvýznamnejšie slovanské božstvá. Dôležitý dokument pochádza z pera dánskeho kronikára Saxo Gramaticusa, ktorí vo svojej knihe „Gesta Danorum“ popisuje vojnu  medzi dánskym kráľom Waldemarom a slovanskými  kmeňmi z r. 1168. (takže žiaden národ holubičí?). Práve vtedy bol zničený Svantovítov chrám. Saxo podrobne opísal spôsob Svantovítovho uctievania a všetky zvyky s ním spojené.

Štvrtým zásadným dokladom o slovanskom náboženstve je trilógia,  biografia nemeckého vojvodcu a zároveň i biskupa sv. Otta, ktorý v 12. stor. viedol expedíciu do oblastí v blízkosti Baltského mora obývaných slovanskými  kmeňmi. Podľa jeho údajov bol hlavným bohom tamojších Slovanov Triglav, trojhlavý boh zeme, neba i podzemnej ríše (nuž, zamysleli ste sa niekedy, z čoho vychádza názov najvyššej hory Slovinska, Trihlav, čiže Triglav v Triglavskom národnom parku, ktorý sa dokonca objavuje aj na slovinskej vlajke a štátnom znaku?). Južní Slovania priniesli so sebou na Balkán veľa z viery svojej pôvodnej vlasti za Karpatmi, ktorá sa miešala a mieša s presvedčením a náboženskou praxou starobalkánskeho etnika.

Je známe, že starí Slovania a Kelti pestovali kult stromov a rastlín, ktoré zdobili rezbami. Knieža Vladimír dal v r. 890  umiestniť na rôznych miestach takéto posvätné stromy, ktoré predstavovali bohov akými sú Perún, Kor, Dažbog, Simargl, Stribog. Keď konvertovali na kresťanstvo (v priebehu 8. a 9. storočia), knieža nariadilo, aby boli „modly“ vyrúbané a vhodené do rieky. Hlavné božstvo, boh nebies,  spájal dva základné princípy – dobro a zlo (v čom sa mimochodom až tak veľmi nerozchádza s kresťanským videním sveta). Mal teda dvojaký charakter. Prvý, ten pozitívny,  predstavoval Belbog a druhý, negatívny,  Crnbog (Ljutbog, Zlobog, pravdepodobne vzniknutý skutočne až pod vplyvom kresťanstva). U Egypťanov sa stretávame s „čiernymi božstvami“ v Osirisovi a Izis (Isis), v hinduizme v Šivovi a Kálí, v antike v Deméter či v Hekaté, v niektorých kultoch v Afrodite a  Dionýzovi, u Germánov vo Vodanovi, v kresťanstve sa stretávame s čiernej Pannou Máriou Bohorodičkou a v niektorých miestnych kultoch i s čiernym Ježišom. V mnohých mytológiách sveta je epitetom bohov osudu – čierny.

V pohanskej mytológii nie sú čierne božstvá nevyhnutne záporné. To až neskôr bol napríklad slovanský Crnbog vyhlásený kresťanstvom za zlého démona zamieňaného s diablom. Podľa Veselina Čajkanoviča (Mýty a náboženstvo Srbov, Belehrad, 1973) ani diabol ani peklo v európskych „pohanských“ náboženstvách nejestvovali. Vzhľadom k tomu, že bolo potrebné zničiť hlavného boha starých slovanských náboženstiev, kresťania jednoducho vyhlásili Crnboga za zloducha a nepriateľa Božieho.

Okrem množstva iných božstiev, víl, rusaliek, škriatkov, bludičiek, sudičiek, čarodejníc, atď. mnoho slovanských kmeňov vyznávalo kult Svaroga, boha slnka, ktorý bol známy pod  rôznymi menami (Svarožíč, slnečný boh ohňa, syn Svaroga, Adžbog, darca svetla a bohatstva, Kor /Krs znamená svetlo, jasný/, ktorý cestuje po oblohe v priebehu dňa). V poľnohospodárskych kultúrach dominovala Bohyňa Mokoš, ženské božstvo z doby staršej matrilineárnej kultúry (nesprávne nazývanej matriarchát). Obľúbeným bol aj Stribog (Veles alebo Volos), boh vetra.

Starí Slovania podobne ako Kelti slávili sezónne zmeny, pravidelné striedania ročných období (napríklad v zime vládol boh Koledo, v lete Perún), mali teda svoje vlastné kolo roku. Štyri krát do roka napríklad slávili „dziadov“, zakladateľov rodov, svojich predkov, ktorí ich často chránili ako ochranný duchovia. Základom slovanskej mytológie je primárne animistická viera a mágia, viera v démonov prírody (nezamieňať so zlými démonmi!!!) a duchov, kult mŕtvych a predkov, ako aj kultové a rituálne uctievanie božstiev. U dávnych Slovanov bol od najstarších čias veľmi významný zmienený kult duchov predkov previazaný s uctievaním domácich bôžikov – ochrancov (Rusi ich nazývali Domovoj, Ukrajinci domovník, Slováci hodpodáriček atď).

Aj po nástupe kresťanstva sa staré pohanské sviatky zachovávali, len pod novým menom. Bohovia sa stali kresťanskými svätými (z Mokoš sa stala sv. Petka, zo Striboga sv. Vlach, z Peruna sv. Ilija, Eliáš). Zámerom a cieľom kresťanskej cirkvi bolo eliminovať predovšetkým hlavné božstvá, takže tie menej dôležité akosi „zanedbali“ (napríklad duchov). Významný pokrok vo výskume slovanskej mytológie učinili približne pred tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi ruský vedec Vladimir Toporov, Chorvát Radoslav Kačič a profesor etnológie Vitomir Belaj i srbský etnológ Veselin Čajkanovič, v ČR bádali a vydávali v ostatnej dobe publikácie M. Beranová, J. Růžička, z. Váňa atd..

Velesova kniha

Velesova kniha je kontroverzná kniha (považovaná takmer všetkými vedcami za falzifikát), ktorá je vyhlasovaná za autentický záznam prastarého slovanského náboženstva od 9. storočia pred naším letopočtom až o 9. Storočia n.l., za akúsi slovanskú bibliu či slovanské védy. Napísané bola na drevených bukových doskách azbukou, resp. runovým písmom. Slovanskí neopaganisti ju používajú ako posvätný text, a trvajú na pravosti dokumentu. „Autorské vydanie“ zložené z  drevených dosák  22 cm dlhých, 38 cm širokých a 0,5 cm hrubých, je nenávratne stratené. Objavili ho v r. 1919. a už v r. 1941 sa stratilo.  V roku 1919. poručík ruskej armády Fedor Arturovič Izenbek našiel v paláci rodiny Kurakinových v Charkove hromadu drevených dosiek písaných zvláštnym písmom. Po porážke bielogvardejcov ušiel do Belehradu, kde sa ich v roku 1923 snažil bezvýsledne predať Belehradskému  múzeu. Potom v roku 1925 odcestoval do Bruselu, kde dosky venoval Jurijovi P. Miroljubovovi. Ten ich preštudoval, ofotil a vrátil. Miroljubov potom celých 14 rokov texty premaľovával a prepisoval. Preložil väčšinu z nich. V r. 1941 Nemci obsadili Brusel a dosky zmizli.

Niektorí veria, že boli prevezené do Anglicka, zatiaľ čo iní sa domnievajú, že boli spálené. Miroljubov svoje kópie priviezol po svojej emigrácii do USA a odovzdal ich profesorovi Kurenkovovi, ktorý ich publikoval v časopise Žar-Ptica. Podľa knihy Veles v 10. storočí p.n.l. žili bájne slovanské kmene v „krajine siedmich riek za morom.“ Kniha popisuje migráciu Slovanov cez Sýriu a Karpaty, kde mali byť prenasledovaní a zotročení kráľom Nabsurom. Usadili sa na karpatskom područí  okolo 5. st. p.n.l. V knihe sa spomína aj boj Slovanov proti Gótom, Hunom, Rimanom i Grékom. Kniha končí dobou podľahnutia Slovanov normandskej moci. Asi sa už nikdy nedozvieme, či je kniha autentická, či by mohli byť niektoré jej časti len zmenené alebo odstránené, či je originál zničený  alebo či je úplne všetko vrátane originálu podvrh.

BOHYŇA MOKOŠA (Podľa Petra Kuzmišína)

Dcéra bohyne Lady, volaná aj Pripeligou či Syriou, Matkou Zemou, je ženou Velesa. Mokoša je veľká bohyňa Zeme a osudu, teda šťastia aj nešťastia. Ako manželka boha Velesa je aj bohyňou úrody a ochrankyňa stád. Tak, ako Veles, aj ona je zviazaná s podsvetím. A kedže to bola ona, ktorá pomohla bohyni Lade pri stvorení človeka, telá zomretých ľudí sa ukladajú do zeme, aby sa ich vedomia mohli vrátiť späť k Rodovi a ich duše mohli voľne putovať do podsvetia, ktorým ich sprevádza jej muž. Mokoša je bohyňou osudu a pozná teda tajomstvo veštieb. Stará sa o to, aby každý človek šiel po osudom danej ceste života, ale rovnako dáva aj slobodu výberu medzi dobrom a zlom. Pozor dáva aj na dodržiavanie obyčajov a obradov. Jej pomocníčkami sú Usudove dcéry Doleja, volaná aj Serča čiže Šťastena a Nedoleja, volaná aj Neserča a teda Nešťastie. Sú to práve ony tri, čo spolu pradú nite osudu, čo stoja nad kolískou pri našom narodení. Mokoša rada odmeňuje bojujúcich o šťastie. Často ukáže aj východisko z beznádejných situácií. Ale to len vtedy, ak sa človek nepoddal zúfalstvu a  nestratil vieru v seba. Vtedy stačí človeku otvoriť dvere  a Mokoša mu pošle  bohyňu šťastia a úspechu – Serču.  No ak človek stratil vieru a mávol nad všetkým rukou, prehral. Mokoša vtedy odvráti od neho svoj zrak. Vtedy sa na neho vrhnú bohyňa Neserča a jej sluhovia, starci a stareny, Jednooký Licho, Krivaja, Nelegkaja, ktorí predstavujú nárek, nešťastie, choroby, biedu a lenivosť. Keď títo zachvátia človeka, už mu niet pomoci.

Ako už naznačuje meno bohyne Mokoše, najpravdepodobnejšie je odvodené od slovanského základu mok, mokr – mokrý, vlhký, je zosobnením  Matičky Sýrej Zeme, teda vlhkej a úrodnej. Rybakov uvádza aj etymológiu mena Mokoš od koš, kš, čo znamená los, údel, osud. A tak aj na základe jej mena je zrejmé, že Mokoša je bohyňou Zeme a osudu. Mokoša bola posledným božstvom uzavierajúcim kyjevský panteón. Je teda jedinou ženskou bohyňou zahrnutou do Vladimírovho zoznamu bohov. Jej meno je známe i z početných ruských prameňov, napr. Slovo sv. Jána Zlatoústeho, Slovo Nekojego Christoljubca, Slovo sv. Grigorija a ďalších. O veľkom význame kultu Mokoše sa dozvedáme ešte v 16. storočí, keď sa kňazi pýtali žien pri spovedi, či nechodili k Mokoši. Po prijatí kresťanstva prešlo uctievanie Mokoše na Paraskevu-Piatnicu, čo naznačuje, že piatok bol deň zasvätený bohyni.

Mokoša je matkou bohov a bohýň ako sú Usud, Perplut, Podaga, Svetogor a Kovlad, jej najmladšími deťmi sú Živa a Morena, ako aj dvojičky Polevik a Kurent. Prekrásna Matička Zem sa rada oblieka do šiat tmavých, no teplých farieb zeme. Jej na pohľad skromné šaty sú však ozdobené prekrásnymi šperkami stvorených zo zemských pokladov. Na jej plavých vlasoch spočíva prekrásna zlatá trblietavá koruna ozdobená  drahými kameňmi. Zo svojho trónu v hodovnej sieni zámku strážiaceho vchod do podzemia rozdáva svojimi dlhými rukami vlahu, a tým aj hojnú úrodu. V čase jari má Mokoša ruky zodvihnuté, čím dáva zemi vlahu a drží teplo. V lete jej ruky smerujú do zeme, čím požehnáva zemi a dáva jej plodnosť pre dobrú úrodu. Ako bohyni osudu  je jej zasvätené vreteno a kúdeľ, ktoré drží v jednej ruke, pričom v druhej ruke má symbol plodnosti a úrody, ktorým je roh alebo miska. Dňom jej zasväteným je piatok, často spojený s rituálnymi zákazmi práce. Jej zvieraťom je krava. Z rastlín je to žito, ľan, konope a stromom jej zasväteným je vŕba.

Prvé sviatky a rituálne modlitby venované bohyni Mokoši sa začínajú už na jar, a to sviatkami pálenia bohyne Moreny a jej hádzaním do riek, ako aj rituálnym čistením studničiek spojených s oslavami bohyne Lady a Živy. Toto sviatočné obdobie vrcholí Velikodňom, kedy sú vykonávané obety bohu Rodu a bohyni Mokoši. Pred Mokošou sa v tento deň predstupuje s prosbou  o priaznivý a úrodný rok. Podobným sviatkom je aj sviatok konaný počas novu pred 1. novembrom. V tento sviatok sa predstupuje pred matku Mokošu s poďakovaním za úrodu. Ďalšími sviatkami  bohyne Zeme boli slnovratné slávnosti a mnoho ďalších sviatkov spojených s prírodnými cyklami a s poľnohospodárstvom. Úcta k bohyni matke Zemi jej bola však vzdávaná aj v bežnom živote, keď sa jej obetovala z každého nápoja prvá kvapka a z každého jedla prvá štipka. V magických rituáloch je Mokoša vyzývaná pri veštení, ale aj pri rituáloch plodnosti a kontaktoch s podsvetím. Mokoši sa prinášali obety –  chlieb, kaša, zrno, mlieko, vlna, nite, šatky, stužky, plátno, riad, víno a med.

Autor textu: Judita Peschlová

 

www.juditapeschlova.blogspot.czwww.angelcity.webnode.cz

Lektorka seminárov, kurzov a kruhov pre ženy s 25 ročnou praxou


Súvisiace články:


 

yalta-skazka-3-foto


 

(Prečítané 7 603 krát, 1 dnes)
 

3 Responses to SLOVANSKÉ BÁJOSLOVIE, BOŽSTVÁ, BOHOVIA A BOHYNE – ŠÍROM EURÓPY

  1. VEDCI píše:

    Treba spomenúť, že všetci „vedci“ zatracujúci Velesovu knihu sú západní vedci. Teda tí, ktorí majú pokyn potláčať všetko slovienske, slovanské. Je mnoho dejinných zápisov starších než tie západné, ktoré potvrdzujú mnoho o tom, že sme tieto územia obývali skôr ako germáni či nebodaj maďari. Dokonca existujú prepisky abecied, ktoré použili Kyrilos a Mefôdij pri špiónovaní na území, rovnako aj dokumenty o tisíckach falošných spisov z dielne západnej cirkvi, ktorá ničila Slovienstvo ako mor …

  2. Krkavec píše:

    Velesovu knihu som len prelistoval, nečítal som to podrobnejšie, ale na prvý pohľad mi to prišlo ako podvrh.

    Netreba odsudzovať celú západnú vedu so všetkým, k čomu prišli… Vo vede je napríklad jeden veľmi zaujímavý prúd zrovnávacej mytológie (a jazykovedy), autori Dúmezil a Puchvel, ktorí začali porovnávať staré báje európske a indické – a našli v nich pravzory príbehov a vzťahov… Títo sami neboli „západnou vedou“ prijatí. Mimo iného preto, že prišli nato, že rané zápisky z dejín Ríma, ktorých sa historici držia a stavajú (stavali) sú vlastne „len“ historizované „pohanské“ báje, vykazujúce rovnaké vzory ako ostatné indoeurópske bájoslovie…

    každá báj, každý príbeh má niekoľko vrstiev, podľa toho, ako sa jej účel a jej pochopenie počas dejín menili… v jadre sú to zložité vzory ktoré v bájach od rôznych národov prekvapivo dosadnú… vzťahy medzi postavami a javmi, symbolika, vývoj deja… tieto vzory však väčšinou vystúpia až pri rozbore báje a jej dochovaných podaní, pri rozbore koreňoslovia jazyka a jednotlivých vrstiev báje…

    Možno bude dôvod, prečo sa velesovou knihou nikto z vedcov vážne nezaoberá…

    Skús si ju len porovnať napríklad s islandskými Eddami, tieto boli spísané mimo iného preto, lebo báje sú prirodzene naviazané na krajinu, na rieky, vrchy… Čítajú sa z krajiny – a keď sa predkovia Islanďanov usadili na Islande, väzbu na svoju pôvodnú krajinu stratili… Kniha im pomohla báje ukotviť… A teraz si porovnaj Islandské báje, ich hĺbku, básnickosť a obrazotvornosť s velesovou knihou… Porovnaj s ňou naše Prostonárodné rozprávky (zapísané z iného dôvodu), ich hĺbku a obrazotvornosť…

    Ak by si niečo zaslúžilo podrobnejší rozbor, tak sú to práve tie naše rozprávky, aj v nich vystupujú božstvá, aj keď trocha skryte, aj ony majú viac vrstiev… Aj v piesňe a obradné hry… Vedel by som si predstaviť spracovať to v podobe približných vodítok niekým vedomým si prírodného duchovna, niekým, kto tým aj skutočne žije, stále v spätí s prírodným kolobehom a živlami… Pretože presnou vedeckou metódou z virtuálneho prostredia vykúrenej učebne s umelým svetlom je takýto obsah sotva uchopiteľný…

  3. Pěkný článek, děkuji, zřejmě nejsem jediná, komu báje a mýty učarovaly už jako dítěti 🙂 … Milovala jsem Petišku a jeho báje a pověsti ze starého Řecka a záviděla řekům celý ten panteon, já měla jsem Boha Otce, Ježíše a Pannu Marii .. a na jaře nosila Moranu do potoka na samotě u lesa, kde jsem vyrůstala, okouzlená pro změnu Baarovými příběhy z Chodska .. České mýty z pera Jiráska už až tak nerezonovaly.. a stejnou absenci českých slovanských bohů a bohyň v širším vědomí vnímám.. Ale předloni, v rámci výcviku kněžek Bohyně, jsem zjistila, že existuje úžasná dvousvazková publikace „České pohanství“ Záviše Kalandry. Pokud pominu jeho spory s tehdejšími jazykovědci, je to bohataá studnice slovanských mýtů, propojených na védy, antiku .. ten člověk byl geniální. První verzi knihy zničili nacisté, po válce stihla vyjít druhá verze, než jej komunisté v rámci procesu s Miladou Horákovou popravili. A kniha nadlouho zmizela. ..