„Šimon, váš dom horí!“ „No jasné,“ uškrnul sa Šimon. Zaťal zuby a očakával ďalší príval posmeškov. Spolužiaci sa ako zvyčajne bavili na jeho účet. Spoločná cesta autobusom zo školy domov mu zakaždým pripadala nekonečná. Bolo to len desať kilometrov, ale jemu sa zdalo, že ich musí byť prinajmenšom sto. Doberať si ho začali, len čo nastúpil, a potom ani na chvíľu neprestali, až kým nevystúpil.

Všetko sa to začalo minulý rok v marci, keď sa sem prisťahovali a on bol prvý deň v škole. Od pána Jakubčíka si na kopci prenajali starý dom, ktorý bol už nejaký čas neobývaný. A aj keď v ňom teraz žili už niekoľko mesiacov, vyzeral stále rovnako neútulne, ako keď v ňom nikto nebýval. V kuchyni na okne viseli staré roztrhané záclony, ale aspoň niečo – ostatné okná ostávali holé. Drevené dlážky boli vyduté a ošúchané, steny pokrývali rôzne škvrny, trhliny a diery po klincoch – pamiatky na viacerých nájomníkov, ktorí tu žili pred nimi.

Všetci sa po krátkom čase odsťahovali niekam inam. To, ako dom vyzeral, však nikomu z rodiny zjavne nevadilo. Bolo im tiež úplne jedno, ako vyzeral ich predchádzajúci dom. Aj ten ešte predtým. Sethovým rodičom záležalo hlavne na pozemku. Išlo im o pôdu, na ktorej farmárčili a chovali kravy a kozy na mlieko. Pôda si vyžadovala neustálu, nekonečnú prácu. A to, čo vypestovali a nadojili, stačilo práve tak na to, aby ich to ako-tak uživilo.

Šimon sa ani neposadil. Ďalej napoly ležal, zakliesnený medzi autobusovými sedadlami; tvár mal zakrytú svetrom a predstieral, že spí. Pred Patrikovým gumeným hadom by už ani neuhol. Prvýkrát skoro vyletel z kože, ale viackrát sa nachytať nedá! Po druhom dni v autobuse sa mu už tiež nestalo, že by si sadol na niečo ostré alebo mokré. Skúsenosť ho poučila, a tak sa zakaždým dobre pozrel, kam stúpa a kam si sadá. (Iba raz spadol aj so sedadlom, na ktoré sa ľahkomyseľne posadil v naivnej dôvere, že ho udrží ako doposiaľ všetky autobusové sedadlá. Ibaže toto sa prevrátilo a spadlo na kolená nahnevaných a kričiacich spolužiačok, ktoré sedeli za ním. Až potom zistil, že zlomyseľní spolužiaci strávili celú cestu do školy tým, že tajne prácne odskrutkovali toto jedno sedadlo a pred cestou
domov ho potom náročky jediné nechali voľné, aby si naň Šimon sadol.)

Šimon bol presvedčený, že už spoznal celú zásobu hlúpych trikov, akými ho jeho obmedzení spolužiaci mohli napáliť: od umelých pavúkov až po tých skutočných, od mokrého sedadla až po sedadlo natreté medom. Cesty autobusom neboli ani teraz nijako príjemné, ale Šimonovi sa už aspoň darilo zachovať si počas nich chladnú hlavu a nenechať sa len tak vyviesť z miery.

„Ale Šimon, váš dom naozaj horí! Vážne, Šimon, pozri!“
Šimon však ďalej ležal so zatvorenými očami, usmieval sa a vychutnával si danú chvíľu. Cítil, že má navrch. V hlase svojich spolužiakov však začul niečo nové. Chceli, aby sa pozrel, ale on sa nedá nachytať! Možno sa to začína obracať k lepšiemu. Možno má jeho otec pravdu, keď mu stále hovorí, že čas všetko napraví.

„Šimon!“ skríkol náhle vodič autobusu. „Vstávaj! Skutočne u vás horí!“
Šimonovi sa skoro zastavilo srdce od strachu. Teraz už nepochyboval. Nahol sa dopredu a na úbočí zbadal ich dom v plameňoch.
Vodič zašiel ku kraju vozovky a otvoril dvere. Šimon sedel ďalej ako prikovaný, pozeral sa z okna na plamene a dym stúpajúci k nebu. Cez dym nebolo vidieť, čo všetko vlastne horí. Na okolí nikto nebol. Žiadne hasičské auto sa neponáhľalo na miesto požiaru, žiadni susedia nevolali o pomoc. Všetko naokolo vyzeralo, ako keby sa nič nedialo. Kravy sa ďalej pásli, stará koza stála priviazaná k stromu a kurence hrabali na dvore pred domom, ktorý bol v plameňoch.

Sučka Dona, najstaršia a najprítulnejšia z troch psov, ktorých mali, začala utekať a v rýchlosti podliezala bránu, aby Šimona privítala. Oblizla mu prsty a potom mu oňuchala vrecká, či tam pre ňu nemá niečo pod zub. Šimon stál ako omámený a ďalej sa pozeral na horiaci dom.

Vodič autobusu mu povedal, že na ďalšej zastávke privolá pomoc, a odišiel. Šimon mu sklesnuto kývol na rozlúčku. Vietor zmenil smer a trochu rozfúkal dym, a tak Šimon mohol vidieť, že dom zhorel až do základov. Jediné, čo ostalo, bol tehlový krb s komínom. Počul praskot horiacich trámov, a do toho občas zaznel tresk, ako v dohorievajúcich troskách explodovali konzervy a plechovky.
Šimon sa pozeral na posledné plápolajúce a tlejúce zvyšky dreva a bolo mu čudne. Napodiv necítil smútok – neochromoval ho pocit straty, vnímal iba akúsi prázdnotu.

Nemusel nijako zúfať nad tým, o čo všetko ich požiar pripravil, pretože, pravdu povediac, o veľa neprišli. A o členov svojej rodiny sa nebál – každý utorok a stredu rodičia chodili na farmársky trh, takže vedel, že neboli doma, keď požiar vypukol. A Samko, jeho mladší brat, s ním išiel zo školy autobusom, no vystúpil u pani Valentovej, ktorej chodil pomáhať do záhrady. Netrápila ho ani strata niečoho cenného, pretože nič také nemali. Spomenul si iba na knihu z knižnice, ktorú už mal dávno vrátiť, a zrazu ho zamrzelo, že ju už nikdy nevráti.

Šimon sa vo svojich pocitoch v tej chvíli nedokázal jednoznačne vyznať, ale asi najviac cítil smútok z toho, že vlastne nemá čo ľutovať. Jeho rodina prakticky nemala čo stratiť. Navyše, takáto nešťastná udalosť nebola v ich živote ojedinelá. U Martinčekovcov sa všetko končilo skôr alebo neskôr zle…

Šimon sedel na kmeni zoťatého stromu, chrbtom otočený k popoludňajšiemu slnku, a jeho tieň sa postupne predlžoval, až kým nesiahal cez celý dvor až k miestam, kde ešte nedávno stal dom. Čudoval sa, prečo doteraz nikto neprišiel. Šofér autobusu už predsa musel dávno oznámiť iným, že tu horí. Kiež by sa už aspoň vrátili rodičia!

Ako tam tak sedel a pripadal si prázdny a osamelý, rozmýšľal o smole, ktorá sa jeho rodine stále lepila na päty. Za svoj krátky život vystriedal viac ako dva tucty domovov, a väčšinou to boli malé farmy, kde sa akoby zastavil čas a ktorým chýbali akékoľvek známky modernej doby. Na väčšine z nich nemali dokonca ani len tečúcu vodu a splachovací záchod, a niekde ani elektrinu! Rodina sa sťahovala z farmy na farmu. Skúšali pestovať všetko možné, živili sa tým, čo vypestovali alebo zabili, a predávali čokoľvek, čo ľudia v okolitých mestách boli ochotní kupovať, aby si za zarobené peniaze mohli nakúpiť to, čo sa vypestovať nedalo. Hoci rodičia boli ešte pomerne mladí, vyzerali staro, a Šimon si nepamätal, žeby boli aspoň chvíľu šťastní a netvárili sa stále len ustarostene.

Šimonovi pripadalo, že on a jeho mladší brat Samko mali stále nejaké problémy. Občas si hovoril, či nie je príčina ich neustálych ťažkostí v tom, že chceli byť šťastní vo svete, kde podľa ich rodičov byť šťastný vôbec nebolo možné. Ako keby sa rodičia rozhodli, že svojich synov riadne pripravia na neradostnú budúcnosť, a čím skôr si chlapci zvyknú na chorobnú nespokojnosť so životom, tým ľahšie to pre nich bude. Nepodporovali žiadne ich sny a túžby, zábavu tolerovali len zriedka a ľahkomyseľnosť trestali. Z času na čas však boli okolnosti silnejšie ako oni a chlapci – tak ako všetky deti – jednoducho vyvádzali, napriek káravým pohľadom svojich rodičov.

Šimon neprítomne hľadel do tlejúceho popola a stúpajúceho dymu a spomínal na predchádzajúcu farmu, odkiaľ sa presťahovali sem. Bolo to asi to najhoršie miesto, v akom dovtedy žili. Nebol to vlastne ani dom, ale stodola, ktorá nemala žiadne okno, iba obrovské vráta. Dlážka bola drevená, zbitá z dosák pár centimetrov nad špinavou zemou, so škárami tak širokými, že sa nimi bez problémov dostali dnu myši, ale aj potkany a krysy, ktoré stodolu hojne navštevovali. Zo začiatku sa im v tom snažili zabrániť, ale časom si na ich prítomnosť zvykli a brali ich ako súčasť tamojšieho života.

Vzhľadom na to, že táto stodola bola jedinou stavbou na celom pozemku, ktorá sa dala zatvoriť, všetko, čomu prikladali nejakú hodnotu, mali uložené vo vnútri. Skladovali tam dokonca aj krmivo pre zvieratá, vo vreciach naukladaných pri stene blízko vrát. Jedného dňa, keď práve nikto nebol doma, ich mulica doslova vykopla vráta a nadšene sa pustila do múky, melasy a ovsa. Poničila pritom nielen vráta, ale aj veraje, a celá predná strana stodoly sa povážlivo naklonila. Rodina sa musela odsťahovať do stanu, kým sa stará stodola dala opraviť. Šimon si spomenul, ako bol vtedy rád, že už nie sú v tej zatuchnutej barabizni, a ako by bol najradšej, keby sa celá zrútila. V noci, keď ostatní v stane spali, si želal, aby stodola z ničoho nič začala horieť a aby všetko rýchlo ľahlo popolom.

„Teda, to je zaujímavé, ako nám tie staré domy často horia,“ pomyslel si teraz, usadený na kmeni stromu s pohľadom na tlejúce spálenisko. Vietor zmenil smer a privial k nemu dym, až mu začali slziť oči. Presunul sa z dosahu dymu na kladu pod veľkým stromom, ktorý rástol neďaleko, a ďalej spomínal na neradostnú minulosť. Ukázalo sa, že stan je ako príbytok pre rodinu absolútne nevyhovujúci, pretože Julka, rodinná mulica, sa doňho mohla dostať a kradnúť ovos ešte ľahšie, ako v stodole. Počas dvoch týždňov sa jej podarilo stan päťkrát vyplieniť a potrhať, a tak sa rodičia snažili vymyslieť nejaké iné riešenie tejto ťažkej situácie. Julku
našťastie nezastrelili, aj keď sa jej tým matka veľakrát vyhrážala. Mulica mala na farme svoje nezastupiteľné miesto, pretože ťahala pluh a voz.

Nakoniec Šimon aj s celou rodinou skončili v jaskyni. O starej jaskyni na pozemku vedeli Šimon s bratom už dávno. Často sa tam skrývali, aby unikli nekonečnej práci, ktorú im rodičia neustále prideľovali. Nikto z rodiny si nemohol dovoliť nadarmo sedieť a leňošiť. Len tak byť bolo zakázané. Rodičia to pokladali za plytvanie časom. Všetko okrem práce bolo podľa rodičov plytvanie
časom. Aj s vodou sa muselo šetriť, pretože ju vozili v kontajneroch na voze, do ktorého zapriahali Julku. Nič nesmelo prísť nazmar.

Jaskyňu chlapci objavili raz popoludní, keď hľadali Julku, ktorá sa niekam zatúlala. Jaskyňa bola až na kraji pozemku, pri poli, kde vysievali ovos, ale z poľa ju nebolo vidno. Aby ste ju našli, museli ste vedieť, že tam je, pretože vchod do nej bol celý zarastený vysokou burinou a zakrytý kríkmi. Šimon so Samuelom si sľúbili, že o jaskyni nikomu nepovedia a že ostane ich tajným úkrytom. Často si hovorili, aké majú šťastie, že objavili také výborné miesto na schovávanie. A aj keď sa do jaskyne dostali iba málokedy, a skoro nikdy nie spolu, obaja vedeli, že tam je, a vedomie, že existuje, ich hrialo pri srdci.

„Chlapci, vy viete o nejakej jaskyni tu na okolí?“ oboril sa na nich otec. Šimon sklopil oči a zatajil dych. Dúfal, že Samko ich spoločné tajomstvo nevyzradí. Potom sa zohol, zobral zo zeme klinec a pohrával sa s ním, ako keby to bolo niečo dôležité, čo si vyžadovalo také sústredenie, že pri tom pochopiteľne nemohol vnímať, na čo sa ho pýta otec.

Samko bol ticho a pokukoval po Šimonovi, ktorý sa snažil tváriť, ako keby nič.
„Paľo Černý mi hovoril, že je tu nejaká stará jaskyňa. Vraj niekde v kríkoch, tam pri tej skale,“ pokračoval otec. „Je vraj pomerne veľká a dalo by sa v nej dočasne bývať. Vy ste ju nikdy nevideli?“

Šimona napadlo, či by nebolo najlepšie všetko poprieť. Keď sa priznajú, že o jaskyni vedia, rodičia sa na nich budú zaručene hnevať, pretože to pre nich bude jasný dôkaz, že tam plytvali drahocenným časom. (Ibaže na druhej strane, keď sa teraz nepriznajú a otec jaskyňu objaví – čo bola iba otázka času – nájde v nej starú deku, ktorú rodičia dávali Julke pod sedlo, až kým pred niekoľkými týždňami záhadne nezmizla a chlapcom odvtedy slúžila v jaskyni ako pohodlná podložka. A keď uvidia všetky tie časopisy a rôzne iné veci, ktoré chlapci do svojho úkrytu nanosili, bude zúriť ešte viac. O tom, čo sa deje, keď otca schytí hnev, Šimon radšej nikdy nikomu nehovoril. Ani na to nechcel myslieť…)

„Áno, videli,“ hlesol nakoniec s predstieraným nezáujmom. „Ale nie je o čo stáť.“
Samko sebou trhol. Zaskočilo ho, že jeho veľký brat tak ľahko vyzradil ich spoločné tajomstvo. Prekvapene sa na Šimona pozrel, ale rýchlo sklopil oči, aby si nikto nevšimol, že sa v nich objavili slzy. Tajná jaskyňa bola pre oboch chlapcov veľmi dôležitá. A teraz je všetko prezradené! Prišli o svoje jediné útočisko…

„Ak chceš, tak ťa tam zavediem, ale nebude sa ti tam páčiť. Je tam tma a smrad. A bohvie aká háveď tam žije.“
„To je jedno,“ odsekol otec. „Oprava domu bude trvať ešte niekoľko týždňov a tá prekliata mulica nám stále strháva stan. Jaskyňa sa nám hodí. Bude tam teplejšie, nezmokneme a môžeme sa tam hneď nasťahovať. Kde to je?“
„Chceš tam ísť hneď teraz?“ opýtal sa Šimon zhrozene. Potreboval čas, aby sa do jaskyne dostal skôr, ako otec. Musí predsa zahladiť všetky stopy, ktoré by mohli prezradiť, komu a na aký účel jaskyňa slúžila!

Text je z knihy: Esther a Jerry Hicks: Sára, Šimon a Šalamún – Kniha druhá

Esther a Jerry Hicks Sára/ Komplet 3 knihy

Unikátne knihy pre deti (3 diely), ktoré krásne vysvetľujú, ako ovplyvňujeme to, čo zažívame, tým, ako zmýšľame, a akú tvorivú moc máme nad svojimi životmi, ak sa naučíme cielene usmerňovať svoje myslenie a pocity. Na konkrétnych situáciách to  deťom vysvetľuje zázračná sova menom Šalamún. Učí ich, ako veci fungujú a akými zákonitosťami sa riadi naša existencia. Pomáha im riešiť problémy a užívať si všetko, čo sa deje.

Kniha prvá: Knižka pre deti a dospievajúcich, ktorú si pokojne môžu prečítať aj dospelí. Podobne ako Malý princ, Sára oslovuje ľudskú bytosť v každom z nás.

Sára je uzavreté desaťročné dievča, ktoré nie je veľmi šťastné. To všetko sa zmení, keď stretne Šalamúna – nezvyčajnú sovu, ktorá ju naučí dívať sa na svet a iných ľudí úplne inak, ako sme zvyknutí. Bežné a často nepríjemné Sárine zážitky (škola, rodina, susedia…) sa pod Šalamúnovým vedením menia na východisko nových možností – na prežívanie pohody, radosti a slobody, ktoré nezávisia od toho, čo sa deje, a ktoré majú moc zmeniť všetko k lepšiemu.

Nenásilne podané vysvetlenie toho, ako ľudia ovplyvňujú to, čo zažívajú, tým, ako zmýšľajú. Deti sa tu môžu naučiť, akú tvorivú moc v skutočnosti majú, a úplne inak pristupovať ku konfliktom a bežným trápeniam, aké patria ku každému veku.

Kniha druhá: Sára je teraz veselá, zvedavá a bystrá. A už nie je sama: získava skvelého kamaráta v novom spolužiakovi Šimonovi. Prežívajú spolu krásne dobrodružstvá, ale aj ťažké chvíle, kedy sa zdá, že je všetko stratené. Ale nie je to tak: vďaka Šalamúnovi aj Šimon rýchlo pochopí, ako sa veci majú. Nebudeme vám však kaziť napätie a viac o zážitkoch Sáry a jej priateľa neprezradíme!

Kniha tretia: V poslednej, tretej časti sa Sárin okruh ešte rozširuje, Šalamúnovo učenie sa prehlbuje a zážitky našich kamarátov sú spletitejšie. Všetko však smeruje k nádhernej, až dojemnej kulminácii toho, čo sa knihy o Sáre snažia obsiahnuť, aby to vo vás vyvolalo úsmev aj pobavený smiech a čoraz väčšiu radosť zo života.

Pôvodná cena: 24.70 EUR, Naša cena: 22.20 EUR, Zľava: 10.12 %, Ušetríte: 2.50 EUR


foto: http://maxpixel.freegreatpicture.com/


Súvisiace články:


 

(Prečítané 112 krát, 1 dnes)
 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *