google27eaa3905ca3fee3.html

Sára si s neľúbosťou uvedomila, že už je hore, ale ďalej ostala zamračene ležať vo vyhriatej posteli. Vonku bola ešte tma, ale aj tak vedela, že je čas vstávať.

„Neznášam tieto krátke zimné dni,“ pomyslela si „Keby som tu tak mohla ostať ležať, kým nevyjde slnko…“

Sára vedela, že sa jej niečo snívalo, niečo veľmi príjemné, ale nemohla si spomenúť, o čom ten sen bol.
„Nechcem sa zobudiť,“ povedala si sama pre seba, zatiaľ čo sa snažila zmieriť sa s tým, že precitla z príjemného sna do oveľa menej príjemného chladného zimného rána. Zababušila sa do periny a počúvala, či už je mama hore. Pretiahla si perinu cez hlavu, zatvorila
oči a snažila sa privolať niečo z toho krásneho sna, z ktorého sa zobudila.
„Do kelu, musím ísť na záchod! Skúsim sa nehýbať a nemyslieť na to, možno to prejde.“
Sára zmenila polohu v snahe oddialiť neodvrátiteľné. „Je to na nič. Tak dobre, som hore. Ďalší deň… To bude zasa zábava…“

Po špičkách prešla cez chodbu do kúpeľne, opatrne prekročila miesto na dlážke, ktoré zakaždým zaškrípe, a tíško za sebou zatvorila. Rozhodla sa, že zatiaľ nebude splachovať, aby si užila ten luxus, že je hore, no pritom sama. „Aspoň päť minút samoty a pokoja,“ pomyslela si.
„Sára! Si hore? Poď mi sem pomôcť!“
„Tak to už môžem spláchnuť,“ zlostne zahundrala.
„Áno, hneď tam budem!“ zavolala nahlas.

Nikdy nepochopila, ako je možné, že mama zakaždým vie, čo kto v dome robí. „Istotne má v každej izbe odpočúvacie zariadenie,“ došla k trpkému záveru. Vedela, že to nie je pravda, ale mala neovládateľnú potrebu vidieť všetko v tom najhoršom svetle.
„Už nikdy nebudem pred spaním piť. Alebo ešte lepšie, nenapijem sa ničoho celé popoludnie. Keď sa potom ráno zobudím, budem môcť iba tak ležať v posteli a rozmýšľať si sama pre seba – nikto nebude vedieť, že som hore.“

„V koľkých rokoch asi človeka prestane baviť rozmýšľať?
Dospelých to už určite nebaví, pretože nie sú nikdy ticho. Nemôžu načúvať vlastným myšlienkam, pretože stále hovoria alebo sledujú televíziu, a hneď ako nasadnú do auta, tak si pustia rádio. Ako keby nikto nechcel byť sám. Stále chcú mať niekoho okolo seba. Stretávať sa, ísť do kina, tancovať alebo sledovať nejaký zápas. Najradšej by som cez všetko prehodila perinu ticha, aby som aspoň na chvíľku mohla počúvať svoje myšlienky. Rada by som vedela, či sa dá nespať a aj tak nebyť bombardovaná hlukom ostatných ľudí!

Založím si klub Ľudia proti hluku. Podmienky členstva: Môžeš mať iných ľudí rád, ale nemusíš s nimi nutne hovoriť. Môžeš sa na ostatných pozerať, ale nemusíš nikomu vysvetľovať, čo si videl. Musíš mať rád občasnú samotu, kedy sa zaoberáš iba svojimi myšlienkami. Je v poriadku pomáhať druhým, ale musíš sa to snažiť obmedziť, pretože je to pasca, ktorá ťa nakoniec zaručene zničí. Keď si príliš ochotný, je s tebou koniec. Ostatní ťa zavalia vlastnými predstavami a ty už nebudeš mať vôbec čas na seba. Musíš sa snažiť byť nenápadný a sledovať ostatných bez toho, aby o tebe vedeli. Ale chcel by niekto do môjho klubu vstúpiť? Nie, to by bol koniec! Podstata môjho klubu je v tom, že žiadne kluby nepotrebujem! Môj život je taký dôležitý, taký zaujímavý, taký zábavný, že nikoho ďalšieho nepotrebujem…“
„Sára!“
Sára sa zľakla, keď si uvedomila, že stojí v kúpeľni pred umývadlom, tupo sa pozerá do zrkadla a bez záujmu pohybuje zubnou kefkou v ústach.
„Chceš tam stráviť celý deň? Snaž sa zrýchliť, nech všetko stihneš!“

„Sára, chcela si nám niečo povedať?“ Sára vyskočila, keď si uvedomila, že pán učiteľ Jankovič vyslovil jej meno.
„Áno, pán učiteľ. Teda, o čom ako?“ koktala Sára, zatiaľ čo sa všetkých dvadsať sedem spolužiakov z jej triedy chichúňalo. Sára nikdy nechápala, prečo im robí takú radosť, keď sa niekto strápni. Nikdy si to nenechali ujsť, smiali sa, ako by sa stalo niečo skutočne smiešne. Čo je také vtipné na tom, že sa niekto cíti zle? Na toto Sára jednoducho nedokázala nájsť odpoveď, ale teraz aj tak nebol čas nad tým hĺbať, pretože učiteľ ju stále držal v objektíve neuveriteľne nepríjemnej pozornosti, čo spolužiaci sledovali so škodoradostným potešením.
„Môžeš odpovedať na moju otázku, Sára?“
Ďalší smiech.
„Sára, postav sa a odpovedaj.“
Prečo je taký zlomyseľný?! Vari je to skutočne až také dôležité? Päť alebo šesť dychtivých rúk vystrelilo hore, ako sa triedni šprti s radosťou snažili ešte zhoršiť Sárino utrpenie.
„Nie, pán učiteľ,“ zašepkala Sára a skĺzla späť na stoličku.
„Čo si povedala, Sára?“ skríkol učiteľ.
„Povedala som – nie, pán učiteľ, nepoznám odpoveď na tú otázku,“ povedala Sára trochu hlasnejšie. Ale učiteľ s ňou ešte neskončil, ešte nie.
„A vieš vôbec, na čo som sa pýtal, Sára?“
Sára očervenela v tvári, tak jej to bolo trápne. Vôbec netušila, na čo sa učiteľ pýtal. Bola vtedy hlboko vo svojich myšlienkach, vo svojom vlastnom svete.
„Sára, môžem ti niečo poradiť?“
Sára sa naňho ani nepozrela, pretože vedela, že učiteľ aj tak nečaká na jej súhlas.
„Radím ti, mladá dáma, aby si namiesto pozerania z okna a rozmýšľania o hlúpostiach trávila viac času rozmýšľaním o dôležitých veciach, ktoré preberáme tu v triede. Pokús sa do tej svojej prázdnej hlavy niečo dostať.“

Ďalší smiech. Vari táto hodina nikdy neskončí? A potom sa konečne ozvalo zvonenie.

Sára išla pomaly domov a sledovala, ako sa jej červené čižmy zabárajú do bieleho snehu. Bola vďačná za to, že padá sneh. Vďačná za ticho. Vydala sa na trojkilometrovú cestu pešo domov a bola vďačná, že ju môže stráviť v súkromí svojej mysle.

Všimla si, že riečka pod mostom na Hlavnej ulici je už skoro celá pokrytá ľadom, a napadlo ju, že by sa mohla skĺznuť po brehu dole, aby zistila, aký silný je ľad. Rozmyslela si to ale a rozhodla sa, že to skúsi inokedy. Videla, ako pod ľadom tečie voda, a usmiala sa pri myšlienke, koľko rôznych podôb na seba rieka berie počas celého roka. Tento most bol jej obľúbeným úsekom cesty domov. Zakaždým sa tu dialo niečo zaujímavé. Keď cez most prešla, pozrela sa hore, prvý raz od chvíle, kedy opustila školský dvor, a pocítila smútok z toho, že jej pokojná osamotená cesta sa o chvíľu skončí. Spomalila krok, aby si vychutnala znovuobjavený pokoj, potom sa otočila a začala kráčať pospiatky. Pozerala sa pritom na most.

„Ach jaj,“ tíško si povzdychla, keď sa otočila a vošla na príjazdovú štrkovú cestu k ich domu. Na schodoch zastala, nohou uvoľnila veľký kus ľadu a odkopla ho do snehového záveja. Potom si vyzula mokré čižmy a vošla dnu. Tíško zatvorila dvere a zavesila svoj ťažký mokrý kabát na vešiak. Snažila sa pritom narobiť čo najmenej hluku.

Vôbec sa nepodobala ostatným členom rodiny, ktorí po príchode väčšinou na celý dom kričali: „Som doma!“
„Chcela by som byť pustovníčka,“ rozhodla sa cestou z obývačky do kuchyne. „Tichá, šťastná pustovníčka, čo len rozmýšľa a mlčí a sama rozhoduje o tom, čo bude celý deň robiť. Tak!“

Text je úryvok z knihy:

Esther a Jerry Hicks – Sára sa učí žiť – Kniha prvá

Desaťročná Sára nie je veľmi šťastná. To sa zmení, keď stretne Šalamúna – nezvyčajnú sovu, ktorá vie rozprávať a ktorá Sáru začne učiť dívať sa na svet úplne inak, ako je navyknutá. Bežné a často nepríjemné Sárine zážitky v škole aj doma sa pod Šalamúnovým vedením postupne menia na  prežívanie pohody, radosti a slobody. Sára sa učí, že dobré pocity nemusia závisieť od toho, čo sa deje, ale naopak – ony samotné majú moc meniť všetko k lepšiemu.

Unikátne knihy pre deti (3 diely), ktoré krásne vysvetľujú, ako ovplyvňujeme to, čo zažívame, tým, ako zmýšľame, a akú tvorivú moc máme nad svojimi životmi, ak sa naučíme cielene usmerňovať svoje myslenie a pocity. Na konkrétnych situáciách to  deťom vysvetľuje zázračná sova menom Šalamún. Učí ich, ako veci fungujú a akými zákonitosťami sa riadi naša existencia. Pomáha im riešiť problémy a užívať si všetko, čo sa deje.

Pôvodná cena: 6.90 EUR, Naša cena: 6.21 EUR, Zľava: 10.00 %, Ušetríte: 0.69 EUR


Súvisiace články:


 

(Prečítané 165 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.