google27eaa3905ca3fee3.html

Príležitosť k novému životu: Rozvod!

Rozvod je jednou z najtraumatizujúcejších udalostí, aké môžu dospelého ľudského jedinca v jeho živote postretnúť. A koniec koncov, nielen dospelého, pretože rozvodom prirodzene trpia i deti z rozpadnutého manželstva. Dokonca nezriedka ešte viac, ako dvaja hlavní aktéri rozvodového konania. Rozvod a rozchod partnerského páru sa ocitol na rebríčku rôznych štatistických rozborov súvisiacich so životnými stresujúcimi situáciami na poprednom mieste hneď po úmrtí dlhoročného partnera alebo rodinného príslušníka. Smrť životného druha by sme v prenesenom význame ostatne tiež mohli považovať za istý druh zrady a opustenia zo strany toho, kto odišiel zo vzťahu skôr ako my. Niektorí pozostalí úmrtie emocionálne dôležitého človeka prežívajú práve v tomto zmysle!

Kríza vyvolaná rozchodom

Utrpenie, žiaľ, smútok a rôzne iné psychické zranenia – často dokonca i fyzické – utŕžené vo vzťahu kedysi veľmi blízkych a milujúcich sa osôb považujeme za jedny z najbolestnejších, s akými sa môžeme na emočnej úrovni nášho prežívania vôbec stretnúť. Všetky vzťahy bez rozdielu, nech sa týkajú akýchkoľvek partnerov – od rodičov a deti, cez manželov, milencov, druhov a priateľov až po spolupracovníkov, nadriadených, podriadených, susedov i známych – sú sprevádzané rôznymi typmi emócií. V manželskom a partnerskom zväzku by to mali byť také, ktoré vzťah upevňujú, umocňujú a skvalitňujú. Práve tieto city sú však po rozchode, rozluke a rozvode príčinou dlhodobejšie a ťažšie sa hojacich intenzívnych a hlbokých pocitov sklamania, ublíženia, psychickej ujmy a mnohých tráum.

Závažná stresová situácia, k akým rozchod a rozvod celkom iste patria, vedie zákonite k životnej kríze.

Ku kríze – a nie iba čisto emocionálnej – vedú všetky druhy životných strát. Ba nielen vedú, ony sú ich spúšťacím momentom.

Kto trpí viac?

Strata milovanej osoby, s ktorou sme prešli hodný kus cesty svojho života a ktorej sme venovali zo seba pravdepodobne to najlepšie a najkrajšie, vyvoláva teda úplne mimoriadnu, výnimočne intenzívnu a výraznú krízu. Presnejšie, strata osoby, do ktorej vkladáme svoje nádeje a sny o živote v partnerskom vzťahu vedie nezriedka k hlbokej kríze vlastnej identity a život opúšťaného, zradeného partnera prechádza zásadnou premenou. S týmto prenikavým zvratom je však málokto pripravený dostatočne sa rýchlo vyrovnať a – ocitáme sa v kríze, ktorá nás pohltí, zmocní sa nás ako dravec svojej dlho očakávanej obete a uväzní nás vo svojich srdce, dušu, myseľ i telo drásajúcich pazúroch.

V závislosti od povahy, charakterových čŕt a psychickej výbavy opúšťanej polovice partnerského páru, ako aj od dĺžky či intenzity dovtedajšieho vzťahu môže kríza pretrvávať v rôznych podobách rok až štyri roky, za nepriaznivých podmienok i oveľa dlhšie. Rozklad a rozluka dlhšiu dobu nefunkčného, narušeného, nezdravého, trýznivého a utrpenie prinášajúceho vzťahu, v ktorom si partneri navzájom alebo jednostranne ubližovali, za istých okolností vyvoláva krízu väčšieho rozsahu a intenzity, než rozchod dvojice, ktorá si do prvých príznakov partnerskej krízy nažívala v navonok idylickom, vyrovnanom a láskavom vzťahu! Dôležitú úlohu tu okrem iných aspektov zvykne zohrávať závislostná štruktúra psychiky a mysle oboch participujúcich a ich sklony k chorobnej, patologickej pripútanosti /v Tarote a tarotovej numerológii predstavované kartou Diabol kdekoľvek v rozbore/.

Navyše ani nemusíme byť práve tou časťou rozchádzajúcej sa partnerskej dvojice, ktorá je opúšťaná. Často dochádza k tomu, že aj partner, ktorý je iniciátorom rozchodu, prechádza svojou vlastnou mučivou krízou. Tá občas presiahne svojou pálčivosťou aj rozsah krízy opusteného a zavrhnutého člena rozpadajúceho sa páru. Dochádza k tomu za predpokladu, že si iniciátor rozchodu vedome alebo aspoň podvedome pripustí, že zničením základov dovtedy jestvujúceho vzťahu (namiesto ich upevňovania a rozširovania) sa stal zodpovedným za nápravu škôd, ktoré svojím počínaním spôsobil. Žiaľ, nevedomým priznaním si zodpovednosti za rozvrat – prejavujúcim sa osobnou krízou – málokedy dochádza súčasne aj k praktickým prejavom a krokom smerujúcim buď k ich náprave alebo odškodneniu, vôbec už nie k ovplyvneniu budúceho konania partnera so sklonmi k rozvracaniu partnerského vzťahu.

Šanca ukrytá v partnerskej kríze

Každý zdravý jedinec do väčšej či menšej miery disponuje schopnosťou prekonať akúkoľvek krízu. Prirodzene pokiaľ skratkovito a unáhlene nepodľahne opakovaným náporom sebadeštrukcie a pocitov bezútešnosti, či straty zmyslu života. Spoločne s odchádzajúcim partnerom mnohí nechávajú „odísť“ aj svoje vlastné sebavedomie, vlastnú nepopierateľnú ľudskú hodnotu. Akoby tým, že partner sa snaží vytesniť ich zo svojho života, zabudnúť na nich i na všetky spoločne prežité slastné či strastné chvíle, dovolili sami sebe zabudnúť na seba, na svoju neopakovateľnosť, originalitu a nezameniteľnú cenu seba ako svojbytnej ľudskej bytosti. Nestačí, že ich opúšťa milovaná osoba, opustia i sami seba. Uviaznu vo vlastnej pasci, z ktorej sa ako z jednej najťažších fáz krízy veľmi ťažko dostávajú. Podaktorí v nej dokonca napohľad paradoxne zostávajú z vlastnej vôle, pretože je tým uspokojená ich osobná pohodlnosť, neochota pracovať na sebe a svojom živote a nechuť vyvinúť námahu potrebnú na zmenu či kvalitatívny posun vo svojom životnom príbehu.

Pritom je však rozchod jedinečnou príležitosťou pozitívne zmeniť seba a následne i svoj osud. Dáva šancu opäť uchopiť svoje zdravé sebavedomie – nezávislé na existencii niekoho, kto nám ho svojom láskou umelo potvrdzuje. Umožňuje pochopiť kto som, čo som, čo sa vo mne všetko skrýva a čo som z toho doteraz vôbec nevyužil pre svoj osobný rast a rozvoj. O čo viac sme postrácali na spoločnej partnerskej púti kúsky seba samého, aby sme s milovanou osobou mohli lepšie splynúť, premeniť sa na jeho súčasť a stotožniť sa s ním v snahe vytvoriť nerozlučnú dvojicu, o to viac sme zvýšili možnosť, že budeme nakoniec opustení a vytvoríme dvojicu „rozlúčenú“. Práve pre ľudí s týmto prístupom k partnerstvu a manželstvu vytvára rozvod a situácie, ktoré ho zákonite sprevádzajú, najväčšiu životnú šancu bez ohľadu na ich vek, pohlavie, profesné zameranie, záujmy a schopnosti.

Rozvod a rozchod je skutočne príležitosťou (hoci čerstvo a nedávno „postihnutí“ tomu určite vo svojej bolesti odmietnu veriť) začať celkom nový, samostatný a naplno prežívaný život. Naviac je síce krutou lekciou, ale výsledkom prekonania a úspešného „absolvovania“ tejto životnej skúšky môže byť dosiaľ nepoznané dobrodružstvo obyčajného života, novo objavená vášeň k životu a v neposlednom rade rozvinutie svojej vlastnej tvorivosti. Naša kreativita v tomto prípade životnej krízy rastie práve preto, že rozvod a rozchod je pre mnohých neznáma, neprebádaná situácia, v ktorej vôbec nefungujú staré, navyknuté mechanizmy a vzhľadom k tomu sú nútení hľadať úplne nové postupy a prostriedky riešenia. Za predpokladu, že spracujeme vnútorne stratu partnera, namiesto chudobnejšími sa staneme bohatšími!

Užívať si krízu

Znie to zvrhlo? Alebo bláznivo? Možno, ale uchopiť svoju krízu, pochopiť jej zákonitosti, prejsť celým jej procesom, čiže užiť si ju naplno ako akýkoľvek iný životný zážitok /tu sme pri karte Posledný súd v jej podobe Znovuzrodenia/ znamená získať intenzívnejší kontakt so svojimi emóciami, lepšie poznať sami seba a odhaliť príčiny stroskotania svojho vzťahu, či dokonca viacerých vzťahov. Neodtiahnuť sa od krízy, neuzavrieť pred svojimi emocionálnymi prežitkami, nepotláčať prejavy svojich citov a nepopierať existenciu negatívnych pocitov pomáha k nadobudnutiu uvedomenia si vlastnej hodnoty, ako aj skutočnosti, že ju nikto nemôže svojou prítomnosťou zvýšiť. Uchopenie svojej krízy je zároveň uchopením svojej hodnoty a naopak: uchopením svojej vlastnej hodnoty a sebavedomia si umožňujeme uchopiť svoju životnú krízu. Nezaujatý prežitok všetkých stupňov, rovín, zákrut, výšin i hlbín svojej krízy prináša porozumenie sebe i tým ostatným a otvára nové príležitosti nielen v život všeobecne, ale i v oblasti vzťahov, slobodného, zdravšieho výberu životného smeru, ako i v nachádzaní nového zmyslu života.

Aby k tomu všetkému však mohlo dôjsť, je nevyhnutné skutočne svojej kríze porozumieť, pochopiť jej nevyhnutnosť a naučiť sa prijímať jej jednotlivé fázy ako stupne k oslobodeniu a ku kvalitnejšiemu životu.

„Talianska“ kríza alebo tichý rozpad?

Podľa vonkajších prejavov osobnej krízy môžeme hovoriť o kríze tzv. „hlasitej“ alebo naopak „tichej“.

– V prvom prípade je človek výrazne a očividne vo vleku svojich vlastných emócií (lásky, nenávisti, strachu, žiaľu, úzkosti, zlosti, smútku alebo rozčúlenia). Svoje momentálne, meniace sa a striedajúce emócie dáva otvorene a nezriedka búrlivo najavo. K tomu, aby získal svoju pôvodnú rovnováhu, je nutné najprv dospieť k fáze upokojenia, po ktorej sa môžu začať hľadať bývalé či nové (hlavne, aby boli účinné) obranné mechanizmy. Nesmú však v žiadnom prípade prispievať k potlačeniu ničoho z toho, čo z krízy vzniká ako niečo celkom nové a čo vyjadruje emócie, zaplavujúce osobu v kríze. Pri tomto type prejavu krízy nespracované procesy nevedomia zaplavia celkom vedomie. Takúto emocionálnu búrku je veľmi ťažké zvládnuť. Ľudia, ktorí sa ustavične spoliehajú na svoju kontrolu, týmto prejavom nerozumejú, dokonca ich odsudzujú. A práve im sa potom môže raz stať, že ak sa cítia skutočne zranení, podľahnú práve svojim vášnivým citom, pretože mali dovtedy strach si ich pripustiť.

– V prípade „tichej“ krízy (ktorá býva niekedy veľmi vleklá a navonok nebadaná) zabraňuje vlastná vnútorná kontrola pôsobeniu procesov nevedomia na vedomý postoj. „Kontrolór“ v človeku ho má jednoducho úplne v moci a ovláda jeho reakcie i prejavy. Následkom toho takáto osoba od seba a svojho vedomého života celkom odštiepi akékoľvek svoje city. Preto napohľad títo ľudia pôsobia na ostatných ako vyrovnaní jedinci, ktorí majú všetko „pod kontrolou“. Život sa však odseknutím od svojho emocionálneho prežívania stáva stále prázdnejším a naplňuje ho len vedomé alebo nevedomé predstieranie niečoho, čo nejestvuje a potláčanie toho, čo existuje a je či bolo prítomné – predovšetkým pred sebou samým, ale i pred okolím. Svoju „bezcennosť“ prenášajú ako projekciu na bývalého (ale nezriedka i súčasného) partnera, a tým ju súčasne odmietajú. Osoby reagujúce v prípade krízy akoukoľvek formou vnútornej kontroly a obranným vzťahovým správaním pomoc väčšinou nevyhľadávajú.

Zaťažkávacie stupne životnej krízy

Aby sme lepšie pochopili mechanizmy riadiace ešte dlho po rozvode či rozchode naše cítenie, myslenie a konanie, mali by sme vyvinúť snahu aspoň rámcovo sa oboznámiť s viac menej klasickým priebehom osobných, psychických kríz, typických pre obdobie po odchode milovanej osoby z nášho života. Povedomie – hoci len zbežné a povrchné – o fungovaní mechanizmov hlbokej osobnej krízy snáď navyše mnohým pomôže lepšie a ľahšie sa preniesť cez bolestné a neradostné obdobie liečenia duše a srdca (niekedy následkom psychosomatizácie emocionálnych procesov dokonca i tela. Množstvo osôb v priebehu osobnej krízy skutočne ochorie. Prežívajú svoju úzkosť fyzicky a namiesto duše trpí telo. Znamená to, že namiesto krízy onemocnejú chorobou, ktorá krízu maskuje).

Základný stupeň krízy

Najdôležitejším stupňom životnej krízy je takzvané trúchlenie. To sa skladá z ďalších dielčích fáz, ktorých poznanie, prijatie a spracovanie vo veľkej miere prispieva k prekonaniu celkovej krízy. Pokiaľ nedôjde k integrácii na tomto základnom stupni, následky sa prejavia niekedy síce pre nás nepozorovaným spôsobom, ten však môže od nás postupne odpudiť ďalšie blízke osoby či potencionálnych nových známych.

1. Fáza popierania

Táto časť krízy nastupuje v podstate už pred samotným oficiálnym aktom rozvodu, rozchodu či odchodu partnera, a to okamžite po oznámení jeho úmyslu nás opustiť, prípadne po informácii o jeho rozhodnutí tak učiniť. Popieranie je síce možné považovať za negatívny psychický jav, ale v každom prípade nám v najchaotickejšom období umožňuje prežiť čas konfrontácie s nevyhnutnosťou toho, čo musí prísť a čo už nemáme šancu ovplyvniť.

Dĺžka trvania tejto fázy sa pohybuje od niekoľkých hodín cez niekoľko týždňov až po niekoľko rokov, čo je už však takmer patologický extrém.

Uviaznutie v tejto fáze znamená ocitnutie sa vo vákuu, v prázdnote, vyhýbanie sa zármutku v snahe nemusieť si priznať, že sa predsa len udialo čosi dôležité a zásadné pre náš život.

Typické príznaky fázy popierania:

  • neschopnosť plne vnímať skutočnosť
  • popieranie reality, ktorá nastala a ktorú nedokážeme iným spôsobom stráviť
  • život z predtým nahromadených „rezerv“
  • pokračovanie v existencii, akoby k žiadnej žiadosti o rozvod či oznámeniu o odchode partnera vôbec nedošlo
  • neochota a neschopnosť rozlíšiť, či žijeme ešte vo vzťahu alebo už mimo neho, i keď v transformovanej podobe
  • neschopnosť naplno pociťovať svoje emócie
  • strnulosť a neprítomnosť duchom.

2. Fáza prepukania rôznorodých emócií

Toto kritické obdobie skrýva jedno z najväčších a najnebezpečnejších úskalí. Hanbíme sa za svoje city, ktoré zvykne neznalé, netolerantné a nedostatočne informované okolie označovať za nepatričné, negatívne, nesprávne, zlé. Máme strach ich prejaviť, aby sme neboli odsúdení, vylúčení, neprijatí. Bojíme sa naplno prežívať svoje emócie, lebo výchovou, spoločnosťou či okolím je nám neustále vnucované, že tento typ emócií sa zmocňuje iba ľudí psychicky narušených, agresívnych, neprispôsobivých alebo hysterických. Niekedy svoje city potlačujeme preto, aby sme si nechali otvorené vrátka pre prípadný – najčastejšie však len vytúžený a vysnený – návrat partnera. V snahe zachovať vonkajšie „dokórum“ devastujeme svoje vnútro. Emócie však potlačovaním narastajú a získavajú na svojej sile!

Typické príznaky fázy prepukania emócií:

  • prepuknutie často chaotických, silných, exponovaných emócií: neznesiteľná bolesť, hnev, zlosť, neovládateľná zúrivosť, nenávisť, odpor, strach, hrôza
  • niekedy celkom kontroverzné emócie: radosť, potešenie, eufória z novo získanej slobody a z nečakaných možností
  • prekrývanie a náhle striedanie vymenovaných druhov emócií
  • pocity viny a výčitky svedomia
  • hľadanie vinníka
  • sebaobviňovanie
  • nepokoj a vnútorné napätie
  • poruchy biorytmu a spánku
  • znížená odolnosť a zvýšená náchylnosť na rôzne druhy infekcií
  • horúčkovité snahy o zvládnutie situácie, pre ktoré ešte čas nedozrel
  • kŕčovité intenzívne pokusy vziať život do svojich rúk, vykročiť neznámymi cestami ako spôsob vyrovnania sa zo strachom neistej budúcnosti

3. Obdobie hľadania, nachádzania a odpútavania

K tejto fáza dochádza v tých lepších prípadoch, keď zradený a ohrdnutý partner úspešne prekonal predchádzajúce dva stupne trúchlenia. Vracajú sa v nej myšlienky a spomienky na partnera, ale už s tendenciou byť objektívny a nezabúdať na všetky stránky spoločného zväzku: na tie krásne i temné, na vynikajúce i menej báječné. Malo by sa v nej dôjsť k zisteniu a poznaniu toho, čo sme presunuli na partnera ako svoju projekciu a predstavu a nakoniec k prevzatiu vlastnej zodpovednosti.

Typické príznaky tretieho krízového obdobia:

  • otrasenie vlastnej identity, prežívania seba samého a chápania sveta
  • ešte stále nedobrovoľné opúšťanie spoločného Ja a rovnako nedobrovoľné navracanie sa k Ja individuálnemu, jeho nové preorganizovanie a utváranie
  • hľadanie a nachádzanie svojho skutočného bytostného Ja, svojej vlastnej integrity
  • nachádzanie odpovedí na otázku kto vlastne sme a čo je pre nás dôležité
  • pomalé a bolestné odpútavanie sa od zaniknutého vzťahu.

4. Obdobie nového vzťahu k sebe a k svetu

Konečne! Teraz už môžeme uvažovať o skutočnom a z vlastnej iniciatívy, vlastným vnútrom podporenom odpustení sebe i svojmu partnerovi, niekedy snáď i celému svetu. Sme už schopní takmer v plnej miere obetovať na oltár svojho osobného rozvoja svoju bolesť zo straty a zrady a samotnú stratu akceptovať ako neodvolateľnú skutočnosť. Je už prípustné a povolené spomínať. Ale… Tento spôsob spomínania by mal byť akousi pietnou rozlúčkou a prostriedkom úplného odpútania sa od partnera.

V tejto fáze sa môžu ešte vyskytnúť: váhanie, pochybnosti, túžba po novom vzťahu, lež i obavy z neho.

Čo všetko je nevyužitím šance zvanej rozvod

  • Uzavrieť sa a hľadať všetko možné i nemožné len v nenávratne stratenej minulosti, bádať výlučne na mínovom poli svojho zaniknuté vzťahu (archeológiu by sme mali prenechať odborníkom, alebo ju teda začať skutočne študovať, minimálne na Univerzite tretieho veku!).
  • Živiť stravujúci oheň svojho utrpenia mučivými spomienkami (ku ktorým patria v tomto prípade práve tie „krásne a nezabudnuteľné“).
  • Tvrdošijne a dlhodobo prijímať rozchod ako konečný verdikt, ako koniec, umieranie a smrť časti seba, či dokonca seba ako opusteného celku.
  • Utiahnuť sa do samoty a vylúčiť zo života spoločenské styky.
  • Vyhovárať sa na nepatričnosť návštev rôznych spoločenských či kultúrnych akcií bez akéhokoľvek partnera či doprevádzajúcej osoby.
  • Neodstrániť z bytu i zo svojho života všetky artefakty, ktoré súvisia s partnerom.
  • Udržovať byt, dom a domácnosť v stave, v akom ich partner opustil v márnej nádeji, že ak sa vráti, pripúta ho to viac k nám a že mu zakonzervovaním všetkého, čo patrilo k nášmu vzťahu urobíme radosť.
  • Unáhlene siahnuť po jednorázovej a drastickej zmene svojho zovňajšku bez adekvátnej vnútornej premeny.
  • Zotrvávať v starých vzorcoch chovania a používať navyknuté mechanizmy správania.
  • Tváriť sa nasilu a s premáhaním ako vznešená madona či dáma bez poškvrny alebo svätec a džentlmen bez chybičky, potláčať v sebe svoje skutočné city, emócie a stavy a neprejavovať ich navonok.
  • Potlačiť, zneuznať, zatratiť a vytesniť svoje pocity.
  • Okamžite sa zo strachu zo samoty a s cieľom zvýšiť svoju osobnú hodnotu vrhnúť do nového vzťahu.
  • Za účelom potvrdzovania vlastnej ceny striedať množstvo (podľa možnosti mladších, atraktívnych) partnerov bez ohľadu na hĺbku a kvalitu vzťahu s nimi.
  • Používať sex ako náhradu za stratený pocit sebavedomia a na jeho zvýšenie.
  • Zaťahovať vlastné deti do svojho emocionálneho zmätku.
  • Používať deti ako nástroj pomsty proti partnerovi.
  • Urobiť zo svojich detí alebo jedného z nich náhradu za partnera a slepo sústrediť na ne všetky svoje emócie a city – aj tie, ktoré by mali byť vyhradené niekomu inému, predovšetkým však sebe.
  • Používať hnev, nenávisť a zlosť ako zdroj deštruktívnej energie a obracať ich proti sebe.
  • Dopustiť, aby na prázdne miesto po partnerovi a namiesto nášho nového, či novo nájdeného alebo dokonca staronového Ja nastúpili – na neobmedzenú dobu – bolesť, pocit zrady a zranenia, utrpenie, žiaľ a smútok.
  • Spoločne so stratou partnera stratiť seba.
  • Domnievať sa, že ak boli naše city k partnerovi pred rozvodom viac zmätené a skôr negatívne, než pozitívne, tak k žiadnej kríze v prípade rozchodu nedôjde a potom prípadne krízu zapierať pred sebou i ostatnými.
  • Zatrpknúť na zvyšok života a stať sa neznesiteľnou, ufrfľanou, ubolenou persónou, ktorá si z aktu rozchodu vytvorila štít pred skutočným žitím a výhovorku pre svoje životné neúspechy v iných oblastiach.
  • Prehliadať a popierať, že kríza v sebe obsahuje možnosť prielomu ako skutočne hraničná situácia, bez ktorej nie je možná vôbec žiadna premena.
  • Byť tvrdohlavo presvedčení, že v prípade partnerských problémov a životnej krízy s ním súvisiacich nie je vhodné vyhľadať cudziu pomoc.
  • Podľahnúť kríze, padnúť jej za obeť.

Čo všetko patrí k uchopeniu šance zvanej rozchod

  • Prijať súdne rozhodnutie o konečnej platnosti rozvodu alebo oznámenie o rozchode ako nový začiatok, ktorému vždy musí predchádzať nejaký ten koniec. Aj medzi matkou a dieťatkom je nevyhnutné prestrihnúť pupočnú šnúru, aby mohli ďalej žiť, a to ako samobytní jedinci.
  • Pochopiť, že každá kríza má „svoj čas“, ktorý nemožno ani skrátiť ani preskočiť a ktorý musí jednoducho dozrieť.
  • Použiť všetku svoju vynaliezavosť a budovať svoju vlastnú bytosť, chrám svojej duše s nebývalou kreativitou.
  • Otvoriť pomyselné dvere prítomnosti a nechať nimi vojsť do svojho života budúcnosť.
  • Uchopiť možnosť, ktorú poskytuje kríza a objaviť v sebe to najlepšie, čo sme pred sebou i pred svetom skrývali.
  • Dovoliť si byť neskromní a žiadať od života do budúcnosti viac, omnoho viac. Celkom iste viac, než životné prehry.
  • Naučiť sa nielen útrpne prijímať vnútené zmeny životných plánov, ktoré sú ovplyvniteľné inými osobami, ale ich aj z vlastnej vôle meniť.
  • Poskytnúť sebe samému všetky dostupné (a samozrejme vyskúšať i tie napohľad nedostupné) príležitosti na nový rast a rozvoj.
  • Začať sa učiť nové veci (aj keby šlo len o drobné manuálne zručnosti) a orientovať sa (bez ohľadu na vek!) na nové formy štúdia, rekvalifikácie alebo doplňovania vzdelania.
  • Pochopiť, že ak by sa partner aj jedného dňa vrátil, bude to iná bytosť, iný človek, ktorý nezostal na tom istom mieste, na ktorom sme sa rozišli. Posunúť sa tiež o niekoľko krokov ďalej, aby sme mu stačili! Zvýši to nielen našu sebaúctu, ale i jeho úctu k nám a aj úctu nášho okolia.
  • Vyhodiť, rozdať alebo predať všetky bolestné suveníry ohrdnutej lásky (vrátane snubných prsteňov a svadobných darov, ak k nim nepatril aj byt), vrátiť partnerovi všetky veci, šatstvo a prevetrať svoj vlastný šatník i zvyklosti, vymaľovať a premiestniť nábytok! Vonkajšie zmeny napomáhajú zmenám vnútorným!
  • Vymeniť byt ak jeho lokalita nie je viazaná na školskú dochádzku detí. Aj v tomto prípade však treba zvážiť, či by aj im neprospela zásadná zmena.
  • K vonkajšej premene svojho vlastného zovňajšku pristupovať opatrne, pomaly a postupne v rytme a v súlade s vnútorným rastom a psychickými zmenami, vedúcimi k pozitívnejšiemu náhľadu na svet, svoje okolie i seba.
  • Využiť podľa možnosti všetky šance na účasť na spoločenskom a kultúrnom živote. Naučiť sa v prípade, že na nás nikto iný nemá čas, sami navštevovať napríklad kino, divadlo, koncerty, tanečné večierky, posedenia, kluby. Sú skvelou príležitosťou na poznávanie nových ľudí a rozšírenie duševného obzoru.
  • Nadväzovať nové priateľstvá a zmeniť okruh známych. Neudržiavať umelo vzťahy s bývalými spoločnými známymi ako súčasť nostalgie za „sladkou minulosťou“.
  • Snažiť sa o postup v zamestnaní.
  • Pretransformovať hnev a bolesť na zdroj tvorivej energie.
  • Nezabudnúť, že pocity sú inštinktívnou reakciou a inštinkty by sme mali počúvnuť, pretože slúžia na obranu, sebazáchovu a prežitie: nepotlačovať teda svoje emócie!
  • Nenechať si vziať právo byť človekom, mať zlosť, cítiť túžbu po pomste, byť zaplavený najčernejšími a najnedôstojnejšími myšlienkami.
  • Pripustiť si svoje ublíženie, vyventilovať jeho prejavy a prijať skutočnosť, že sme len ľudia…
  • Vydržať nápor chaotických emócií, dať ich prípadne na papier, nahrať na kazetu, zveriť sa s nimi priateľom, svojmu dôverníkovi či terapeutovi.
  • Navštevovať kurzy alebo semináre zamerané na zvýšenie sebaúcty a tvorivosti. V prípade nepriaznivých finančných podmienok nebáť sa požiadať o zľavu alebo splátkový kalendár.
  • Nepreháňať v príliš intenzívnom a hektickom hľadaní seba samého, ktoré by malo slúžiť ako prostriedok vyhnutia sa nutnosti skutočného odpútania alebo signálom neprijatia straty toho druhého.
  • Nezabúdať, že proces krízy sa môže náhle a nečakane opakovať, vracať sa vo všetkých či úlomkovitých prejavoch (i keď občas už v zníženej miere) a na jej opätovné útoky sa vopred pripraviť ešte vo fáze, keď máme pocit vyrovnanosti.
  • Akceptovať skutočnosť, že čím dlhšie trval rozpadnutý vzťah, tým dlhšia môže byť doba nevyhnutná na „hojenie“ emocionálneho zranenia.
  • Poobzerať sa po nejakej podpornej skupine ľudí s rovnakým osudom a problémom, prípadne ju založiť a použiť pritom svoje skúsenosti s prekonávaním krízy.
  • Vyhľadať v prípade potreby – bez predsudkov – pomoc odborníka.
  • Pochopiť, že vlastná kríza predstavuje posledný stupeň k premene, že je poslednou prekážkou pred žiaducou zmenou.

Judita Peschlová


Odporúčame knihy:

Mark I. Rosen – Díky, že jste tak nesnesitelní – Žádná setkání nejsou náhodná – Kniha pre tých, ktorí sa stretli s ľuďmi, ktorých správanie nám pôsobí citovú boleť. Prvá časť obsahuje rôzne uhly pohľadu na problémy s problematickými osobami. Druhá časť predkladá techniky, rady a odporúčania, ako pomôcť vašim vzťahom a ako riešiť problémy s nimi spojené. Praktické cvičenia vám pomôžu hlbšie porozumieť popisovaným konceptom. Bolesť, frustrácia a utrpenie sú pre náš osobný a duchovný rast rovnako dôležité, ako láska a radosť…

Pôvodná cena: 11.20 EUR, Naša cena: 8.96 EUR

Zľava: 20.00 %, Ušetríte: 2.24 EUR


+


Anatolij Někrasov – Hledání dokonalého partnera – Téma hledání dokonalého partnera (své druhé polovičky) je velice zajímavé a důležité. Autor se snažil tomuto problému porozumět a odlišit různé mylné domněnky od pravdy. Pokud lidé lépe pochopí vztah mezi mužem a ženou, mohou s pomocí této knihy ve svém životě uskutečnit mnohé změny. Čtenář zde nalezne množství krásných, podnětných úvah, lépe objasněných pomocí typických příkladů ze života.

Pôvodná cena: 8.20 EUR, Naša cena: 6.56 EUR

Zľava: 20.00 %, Ušetríte: 1.64 EUR


Súvisiace články:


(Prečítané 4 423 krát, 1 dnes)

Comments are closed.