Intimita

Dnes používame cudzie slovo na ten pocit blízkosti, ktorý bol dakedy tak vše-presahujúci, že sme ho nepotrebovali pomenúvať. Žijúc v malých domoch a veľkých rodinách, nepoznali sme súkromie v dnešnom ponímaní. Žili sme pospolu – bola to hmotná nevyhnutnosť a často to bolo ťažké. „Niekoľkí v jednej posteli…“ rozprávala mi starká, ako žili na dedine, keď bola malá.

Ľudia, ktorí zdieľajú životný priestor, prirodzene vytvoria spoločenstvo – aj keď priebeh vzájomného prijímania a zlaďovania môže byť veľmi namáhavý a vyžaduje osobné obete: zmeny svojich predstáv či vier a zmierenie sa s (často nepríjemnými) skutočnosťami. Tvorí sa však niečo nové – niečo, čo jednotlivca presahuje. Je to ako kruh, ktorý sa rozhrnie a namiesto jedného jednotlivca zahŕňa celú skupinu ľudí – a vnútri kruhu sme si zrazu neobyčajne blízki. Toto je tá intimita. Je to bytostné vzájomné cítenie – ktorému sa nám dnes v dobe individualizmu a múrov mnohoizbových domov nedostáva.

Intimita a blízkosť úzko súvisia s ďalšími slovami, ktoré dnes už ťažšie chápeme: s cnosťami, so srdečnosťou, so zdieľaním, s láskou a milovaním… Tieto pojmy sa akosi vytratili z našej súčasnej kultúry. Akoby sa intimitu nepatrilo zdieľať. Vlastne ani nie je príjemné a bezpečné zdieľať ju mimo náš kruh blízkosti. Ale čo ak taký spoločný kruh nejestvuje? Čo ak si v ňom sám?

Všeobecne je cítiť akúsi medzeru, cítiť, že nám v medziľudských vzťahoch niečo chýba. Našťastie je tu trh, ktorého „neviditeľná ruka“ samočinne dopĺňa a uspokojuje všetky naše potreby – a nie len tie hmotné.

Chýba ti láska, milovanie, objatie? Tak pohodlné je sadnúť si pred romantický film či porno, zjesť koláčik či čokoládu… Vlastne väčšina takzvaných „drog“ – tých účinných látok, často všeobecne užívaných a normálnych ako cukor, tabak, alkohol – nám nejakým spôsobom vynahradzujú túto našu prázdnotu. O domácich miláčikoch nehovoriac. Priemysel sa pustil zachraňovať nás – a v skutočnosti končíme závislí na priemyselných výrobkoch a vnútorne ešte prázdnejší…

Prečo sme prestali zdieľať našu intimitu v našej vlastnej ľudskej kultúre – v prostých každodenných prejavoch našich bytostí? Prečo už vídame len jej umelé napodobeniny v konzumnej koristníckej pseudokultúre „zábavného“ priemyslu? Možno sa bojíme… Bojím sa zdieľať svoju ľudskosť a bytostnosť? Chce to odvahu otvoriť sa druhému človeku a kázať seba, aký skutočne som, odhaliť svoje slabiny a prestať predstierať, že som taký, aký by som v očiach iných chcel či mal byť – sňať tú ochrannú masku svojbytného samostatného individualistu… Možno je za tým strach nakopený celým stredovekom, keď bolo nutné intimitu skrývať, pretože cirkev našu prirodzenosť odsudzovala a trestala – napriek tomu sme ju zdieľali. Aj keď nie priamo – často napríklad cez pieseň – cez prostú ľudovú pieseň.

Je čas znova zaplniť túto prázdnotu – v cítení aj slovení. Dopĺňam svoju kultúru, svoje ľudské duchovno a zdieľam blízkosť. Prečo nie prostredníctvom písma? Ide to niekedy sťažka a často sa pri tom odkrývajú bolestivé miesta našich vzťahov – cítim však: je to uzdravné a zbližujúce.

—

Súvisiace články:

•  – Drak vo mne

•  – Tvorenie je v spojení

•  – Paul Brunton – O kontemplaci

•  – O ženách – OSHO

•  – Jak velice se odlišují láska a vztah

Tip redakcie Eugenika na knihu:

Osho – Důvěrnost – Jak důvěřovat sobě a druhým lidem – Osho hovorí o potrebe byť milovaný a prijímaný. Odhaľuje, ako strach z intimity prekáža skutočnej láske. Hovorí o maskách, ktoré nosíme, a o nutnosti strhnúť ich. Učí aj o sebadôvere, o schopnosti mať rád sám seba, prijímať sa a dokonca byť v istom zmysle sebecký. Ak sa totiž chceme dôverne deliť o šťastie s inými, musíme byť najprv sami šťastní, silní a sebestační.

Pôvodná cena: 8.00 EUR, Naša cena: 6.40 EUR

Zľava: 20.00 %, Ušetríte: 1.60 EUR