Moje Vianoce 1999 – Chcela som, aby zomrela doma…

Vonku sneží, blížia sa Vianoce a ja namiesto zháňania darčekov letím do nemocnice. Ráno mi volali, že babička vyvádza. Po príchode mi sestra oznamuje, aby som sa nezľakla, ale museli TO riešiť. Babička vraj v noci ušla z postele do nemocničného parku a bosá behala po zasneženej zemi. Gratulujem, babi, pomyslela som si, ale asi predčasne. Môj zrak padol na posteľ, kde mocnými remeňmi boli vyviazané krehké ruky mojej starkej, ktoré ma celý život hladkali a kŕmili. Kde tu modrina. Asi sa bránila. Sestra sa tvári, že konečne je všetko v poriadku. Ešte to…sloboda a voľný dych. Sme predsa vo fabrike na smrť, tak sa pekne prispôsobme. Hoci som sa celý život bála, že raz budem musieť hľadieť smrti do tváre a nepodarí sa mi niekoho milovaného uchrániť od jej dychu, oznamujem lekárom, že si babičku beriem domov. Ihneď mi vysvetlili, čo všetko nedokážem. Na chvíľu som zaváhala, či jej predsa len nebude lepšie pod lekárskym dozorom, ale vzápätí som si uvedomila, že je to iba falošná predstava, že lekári majú akýsi kontrakt so zubatou a môžu jej prikázať, kedy má prísť a kedy odísť.

Vedela som, že je to iba strach a výhovorka, čo mi prebehli mysľou. Nastal čas vyplňovania formalít a múdroslovia od naslovovzatých odborníkov. „Nezvládnete to doma, navyše ste tehotná, ako to na vás bude pôsobiť. Ohrozujete svoje dieťa.“ Neviem, či láskou k svojej babičke môžem ohroziť dieťa, skôr svojou ľahostajnosťou by som ho ohrozila. A ako by pôsobilo, keby som vedela, že moja milovaná babička je tu priviazaná ako zver. Nemá jej kto povedať, že ju miluje a že jej život nebol zbytočný. Má tu byť posledné dni nevypočutá, uštvaná, dopichaná, umelo uspávaná bez jej súhlasu…Nie, moje dieťa v brušku je múdre. Prestalo kopať a nabáda ma, aby sme rýchlo išli aj s babinou domov. Rýchlo to síce nebolo, ale napokon sa to podarilo vybaviť. Všetci v bielych plášťoch na mňa pozerali ako na blázna. Vyvrheľa. Mám pocit, že všetko prirodzené na tomto svete umiera. Majestát smrti je zoštátnený, rovnako ako majestát zrodenia života. Som vychovaná v tomto duchu. Smrť je tabu a preto sa trocha obávam všetkého, čo ma čaká. Manžel ma podporuje, rovnako ako moja matka. Cítime, ako veľmi nás toto rozhodnutie zbližuje. Bez slov si sľubujeme podporu do posledného dychu. Nechať babku čakať na smrť v remencoch, či umelom spánku by nikto z nás nedopustil. Vždy chcela zomrieť doma. Napokon, ako väčšina z nás. Vo vzduchu je ešte omnoho viac emócií. Ako keby sme si týmto gestom sľubovali, že ani my nebudeme musieť zomierať na hadičkách, keď príde náš čas.

Prvý deň doma – prichádza lekár a oznamuje nám ako to bude vyzerať v nasledujúce dni. Hovorí rutinne bez emócií, oznamuje symptómy až po drevený suchý jazyk, úplné uvoľnenie zvieračov a zrýchlený dych. Nedáva nám to zatiaľ žiadny zmysel. Sme plní pocitov vďačnosti, odpúšťania, súcitu, strachu, spolupatričnosti, obáv, nádeje. Všetko sa to mieša. Každý čistý pohľad blankytných očí v nás znova vzbudzuje nádej na vyzdravenie. Nechceme pripustiť, že babička odchádza. Sedíme pri nej na striedačku deň aj noc. Veľa nehovorí. Dorozumievame sa skôr očami a gestami. Je zvláštne, ako málo slov stačí, aby si ľudia odovzdali dôležité posolstvá. Uvedomujem si, že v každom geste dokážeme prejaviť lásku v týchto zvláštnych chvíľach. V našich očiach je okrem smútku veľa, veľa porozumenia, vďaky a melancholickej radosti z toho, že ešte nenastal čas. Ešte nie je neskoro, ešte si môžeme odovzdávať lásku aj odpustenie. Pod závojom bielej pani môžeme lietať v krajine snov a veriť, že naše putá sú večné. Držím v rukách jej studené modrými žilami pomaľované ruky a pozerám sa, ako sa jej telo pod vplyvom bolesti skrúca zo strany na stranu. Nie je nič horšie, ako sledovať bolesť vám blízkeho človeka. Bezmocnosť napĺňa priestor. Chvíľu sa rúham. Myslím na to, že ak je toto vyvrcholením života, tak potom som nič nepochopila. Ak nemôžem pomôcť milovanej bytosti, kde je tu spravodlivosť? A naozaj, ako to je? Prečo všetci tíško nezaspia?

V mysli sa mi odvíja film našich spoločných huncútstiev, láskyplných slov a gest, zvláštneho humoru, ktorým sme sa obdarovávali, pripomínam si jej obetavosť v časoch, keď ma kvárila horúčka, komplexy, či prvá láska. Babička sa ma zrazu opýta, či mám v brušku chlapca alebo dievča. „Neviem“, odpovedám a ona ako keby sa živila celý život veštením, uprie oči kamsi do neba a povie: „ Je to chlapec, čiernovlasý ako cigán. Ale bude ti oporou…“ a potom voľne prejde do blúznenia a rozpráva o tom, že tá fialová stena za ňou je pohyblivá a s tým treba niečo robiť. A vodu, čo jej steká zo stien do postele treba vypnúť. Neviem, ako mám reagovať a tak iba prikyvujem. Zrazu sa posadí a ešte raz zopakuje. „Dobrý chlapec to bude, to je na ňom hneď vidieť.“ Zmätená prosím mamu, aby ma vystriedala. Mama zväčša pri babkinej posteli plače, ale babička sa pri nej vždy vypýta očami na toaletu. Podopierame ju a ona nám očami ďakuje za pomoc, tak rozpačito ako malé dieťa, keď neudrží moč. Vo svetlých chvíľach sa dokonca ospravedlňuje, že nám spôsobuje starosti. Vždy bola neuveriteľne dobrá, ohľaduplná a dokonalá dáma.

Po troch dňoch musím služobne odcestovať do Prahy. Idem jej dať pusu. Spí. Napriek tomu sa jej cez pery dostane veta: „Budem čakať, kým prídeš.“ Takmer som treskla tie všeobecné hlúposti o tom, že všetko bude dobré. Majestát smrti mi však zatvoril ústa. Len som prikývla. „Viem.“ A vedela som, že jej slovo platí. Ticho a pokora bola v nás. Akási nezlomná pravda. Nič sme netušili alebo logicky nezdôvodňovali. Všetko sme vedeli. „Službukonajúci“ sa budili bez budíka, keď únava padala na plecia „bdejúceho“. Vedeli sme kedy treba babičke zvlažiť suché pery, kedy natriasť podušky, kedy ani nedýchať, lebo ona sa už rozprávala s niekým na druhom svete. Vedeli sme, kedy nás naplno vníma. Vycítili sme, kedy sa môžeme dotknúť jej tela a keď posledný deň už nedokázala vstať, môj rozmaznaný manžel jedináčik, ju bez slova a bez hnusu umyl, nakrémoval, pomasíroval. Bola som mu veľmi vďačná. Telefonovala som s ním každú pol hodinu. Všetko zrazu malo systém, zmysel, hodnotu. Každá sekunda, každý pohľad, gesto, úsmev. Napriek ťažobe, sme zažívali chvíle obrovského šťastia a vnútorného naplnenia. Byt bol naplnený niečím, čo sa nedá opísať inak ako majestát smrti, ale nebolo v tom nič zlé, či dramatické. Ako keby všetko v našich životoch malo zrazu hlbší význam. Naše city boli neuveriteľne veľké, ale pritom prirodzené, naša vnímavosť pracovala na 100% a intuícia bola dokonalá. Jediný strach som mala zo straty jej pamäti. Bála som sa, že nastane čas, kedy nás nebude vedieť spoznať. Veľa som vedela z rozprávania kamarátky, že sa jej mama každý deň pýtala, kto je a či nepozná jej dcéru, aby jej povedala, nech príde za ňou, že je chorá. Potom sa jej ešte vždy spýtala, či má deti, lebo deti treba mať. A keď jej povedala, že jej vnuci sú tie deti, mama sa iba zasmiala a povedala: „Vždy som chcela mať vnukov, ale vieš, moja, nepodarilo sa! Mali sme iba psa.“

Tak tohto som sa naozaj obávala ako nočnej mory. Ten útek do Prahy bol odpoveďou na môj strach. Vedela som, že v takýchto chvíľach sa dá zrušiť každá služobka. Doma však môj odchod privítali, nekomentovali a nezazlievali mi ho.

Na piaty deň som prišla domov o jedenástej predpoludním. Babička už jeden celý deň vôbec nekomunikovala, ani neotvorila oči. Keď som vošla do izby, celkom potichu a nekonečne pomaly, naozaj ako z iného sveta povedala iba: „Čakala som, veď vieš, že som ti nikdy neklamala.“ Keď som sa k nej naklonila, aby som ju pobozkala na čelo, vydýchla naposledy. Bola som pritom a čakala som, že odhalím tajomstvo smrti, ale nekonalo sa nič mimoriadne. Asi v tom spočíva tajomstvo a odhalia ho iba tí, ktorí vydržia. Konečne som pochopila, prečo sa hovorí, že smrť je súčasťou života. Slzy som nevedela zadržať, ale slabosť ani hnev som necítila. Akoby mi smrť dala narkózu. Čas na výdych, pred nabratím nových síl a mala som pocit, že pri mojej revitalizácii účinkuje aj babička. Cítila som je pohladkanie, keď som sa  opäť vracala do každodennej skutočnosti. V ten deň synček v mojom bruchu držal celodenný smútok, ani raz sa nepohol. Vonku sa spustil dážď, ktorý vždy milovala. Na jeden deň nastal odmäk. A potom opäť všetko zamrzlo, v krematóriu to vyzeralo ako na klzisku a smútiaci pozostalí sa hrabali na obrad v rôznych čudných pózach, donútení pomáhať jeden druhému. Babička mala vždy zmysel pre humor.

—

Erika Vincoureková

Súvisiace články:

•  – Ako nezabiť ducha Vianoc

•  – Darčeky podľa horoskopu: pre každé znamenie iná vhodná kniha! 

•  – Podobenstvo o životnom poslaní človeka

Tip na knihu:

Osho – Život, láska, smiech – Osho rozpráva o uvoľnenom, slobodnom postoji k životu; o Bohu, ktorý je tiež slobodný – neobmedzený náboženskými dogmami: o Bohu, ktorý je v našom srdci. Predstavuje svoj ideál človeka, nazvaný „Zorba Buddha“: je ním vnútorne vyrovnaný človek naplno sa tešiaci zo života, zo všetkých jeho prejavov. Osho rozpráva o intenzívnom prežívaní, ku ktorému patrí aj smútok. Rozpráva o riziku a odvahe, o rôznych povahách a podstate lásky, o vzťahu muža a ženy, sexe, zamilovanosti, manželstve a strachu, o láske k sebe samému, o smiechu a humore…

Ukážka: Žiadna smrť nie je smrťou, pretože každá smrť otvára nový vstup – je to začiatok. Život nemá koniec, je tu vždy nový začiatok, vzkriesenie. Pokiaľ zmeníme svoj smútok na oslavu, potom tiež budeme schopní zmeniť svoju smrť na vzkriesenie. Učte sa teda tomu umeniu, kým je čas. Nepripusťte, aby smrť prišla skôr, ako ste sa naučili tajomnú alchýmiu premeny. Ak viete zmeniť smútok, viete zmeniť aj smrť. Ak budete oslavovať bez podmienok, keď príde smrť, budete sa môcť smiať, budete môcť oslavovať, budete šťastní. A kým dokážete oslavovať, smrť vás nemôže zabiť. Naopak, to skôr vy zabijete smrť. Ale začnite už, pokúste sa o to. Nemáte čo stratiť. Ľudia ale bývajú takí hlúpi, že aj keď nie je čo stratiť, o nič sa nepokúsia. Povedzte mi, čo sa tu dá stratiť?!

Pôvodná cena: 6.60 EUR, Naša cena: 5.61 EUR, Zľava: 15.00 %, Ušetríte: 0.99 EUR