Silvester s Marcelom Vanekom – veľká téma LÁSKY

Silvestre s Marcelom Vanekom sú už príslovečne „užitočné“. Jednak je tam veľa zábavy, otvorená spoločnosť, z ktorej väčšina sa už pozná päť, šesť rokov, denne prednáška (veľmi zábavno-poučná) a Sezení. Kto nevie, čo to znamená, nájde to na našom blogu na inom mieste. Tento rok bola téma štvordňového pobytu Láska. Rozoberalo sa od toho kde hľadať lásku, cez to ako sa dostala do nášho života, cez rôzne prejav lásky až po to, prečo mnohí už roky márne hľadajú tú pravú lásku a nič. V tejto súvislosti mi napadlo pozrieť sa do svojho denníčka prísloví, či tam nenájdem odpoveď. Jedna tam bola od Susan Gregg. Na začiatku cesty je väčšina toho, čo tvoríme, nevedomá. Ako sa približujeme k osobnej slobode, začíname vidieť, že všetko v našom živote je tam preto, že sme to do svojho života pozvali, a to, čo v ňom nie je, tam nie je preto, že sme tomu nedovolili do nášho života vstúpiť. Túto sentenciu som si počas „Silvestra“ iba potvrdila. Počas silvestrovského pobytu padlo veľa krásnych príbehov lásky, či skôr zamilovanosti, ktoré sa len málokedy skončili happy endom. Dôvod? Ako vždy – naše ego.

Začína sa to už pri zoznamovaní. My nehľadáme lásku, ale zväčša hľadáme človeka, ktorý (viac – či menej) spĺňa naše predstavy o výške, váhe, intelekte, charizme, temperamente, počte vlasov… niečoho sa vieme zriecť, ale na niečom striktne trváme. Ak to dotyčný nemá, už ani na prvom rande nedokážeme otvorene a úprimne komunikovať so snahou spoznať a pochopiť toho druhého. Veď my predsa vieme, čo chceme, tak nech nás nezdržuje nejaký „magor“, slaboch, pán nechutný, pán mlčiaci, veľký boss, pán všetkovie… Zbytočných stretnutí pribúda a osamelosť sa prehlbuje. Prečo? Lebo si neuvedomujeme, že k láske to ja chcem aby ten druhý mal, bol, vedel …akosi nepatrí. Pravá láska môže vychádzať iba z nás. Z nášho srdca a našepkáva nám, čo sme my ochotní urobiť pre lásku.

Ako príklad môžem uviesť Marcela. Za posledné roky ho uháňalo veľa žien, ale pri každej napokon prišiel na to, že hoci sú veľmi milé a príjemné, chcú ho vlastniť a meniť a prerobiť na svoj obraz, aby im bolo spolu dobre. Nedávali mu slobodu. On ich mal rád ako bytosti, ale uväzniť sa nechcel dať. Navyše viac túžil dokončiť svoju misiu, ako žiť rodinným životom. Až jedného Silvestra pred tromi rokmi sa otvoril láske a hneď na druhý deň, po úprimnom rozhovore mu bolo jasné, že s touto ženou chce žiť, mať deti, spolu ich vychovávať a vzdať sa preto svojho pohodlia, nemeniť ju ako ona nechcela meniť jeho. Vedela do koho sa zamilovala. Už na prvom rande si úprimne hovorili o tom, či chcú deti, či chcú žiť v meste, mestečku alebo na dedine (podľa hesla – žiť sa dá všade, ale nie s každým). Marcel má dospelú dcéru z prvého manželstva, takže po rokoch príjemného života šťastne rozvedeného muža, nebolo jednoduché rozhodnúť sa, že bude mať ešte niekoľko detí. Kika si želá štyri deti. Po troch rokoch majú už dve deti a o pohodlí sa im ani nesníva. Že je u nich občas krik, že tečú slzy, že sa pohádajú, je jasné. Ale to čo ich drží spolu je vzájomná úcta a láska. Keď tieto dve veci vo vzťahu nechýbajú, tak sa dá všetko vyriešiť. Pýtala som sa Marcela, či mu neprekáža, že Kika občas na deti poriadne kričí. Odpovedal, že obdivuje jej úprimnosť, nepretvaruje sa, keď je nervózna, kričí, deti však vedia, že ich má rada a kričí, keď považuje niečo za zlé. Na druhej strane kým Marcel robil prednášky, Kika sa v pohode a bez sebaľútosti starala o deti. On jej na oplátku zaplatil kurzy španielčiny a hry na gitaru, aby mala oddych a mohla realizovať svoje túžby. V tom čase je zasa on s deťmi a naplno sa im venuje. Pre ich vzťah je najdôležitejšia láska, úprimnosť a sloboda.

Nikdy im nedocvakne, že príčinou ich „nešťastia“ sú ony samy.

Nie je to o romantike, luxuse a užívaní si. Takúto predstavu majú mnohé ženy, ktoré idú do vzťahu „aby mi bolo dobre“. Pre pôžitky. Napokon zistia, že aj po svadbe, ak nejaká vôbec je, už pod názvom manželka pokračuje ich vzťah v praktickom zmysle – luxusná kurva. Majú všetko, drahé autá, domy, exotické dovolenky, opatrovateľky pre deti – denne sa musia zaujímať len o to, ako byť atraktívne, dobre stylované, vytunované s novými ňadrami veľkosti podľa želania majiteľa, s napumpovanými perami, lebo to má pániček rád pri istom prejave telesnej lásky, usmiate, lebo: „do riti, tak ty mi tu budeš kaziť náladu kyslým ksichtom. Celý deň nič nerobíš, ja makám ako fretka, aby som ti doprial luxus a ty sa neusmeješ! No moja, asi je načase vymeniť ťa. A možno za mladšiu. Ani tebe sa nepodarilo, napriek plastike, zastaviť čas. A s tým, že ti ostanú deti ani nerátaj! Aj tak sa o ne stará opatrovateľka!“ Dámy skončia zväčša na psychiatrii a keď sa vyliečia z depresie, idú si vylepšiť nos, krk, stehná k plastickému chirurgovi a hľadajú si ďalšieho pánička. Nikdy im nedocvakne, že príčinou ich „nešťastia“ sú ony samy. Ich túžba nie po ľudskej bytosti, ktorú môžu milovať, ale po tom, čo im má správny chlap dať.

No a my ostatní sa od nich príliš nelíšime, aj keď naše ciele sú často „krajšie, lepšie, ľudskejšie“- Niekto v túžbe potvrdiť si svoju dokonalosť a nezištnosť si nájde otroka, ktorého zahŕňa svojou neodmietnuteľnou láskou a dobrotou a nechce vidieť, ani počuť, že ten druhý sa dusí, nemá vlastný život. Je oberaný o slobodnú vôľu robiť chyby, lebo tútor-dobrák najlepšie vie, čo je správne a čo nie. A musí ho predsa chrániť pred zlom. Po rozvode ešte celé roky rozpráva dobrák, dobráčka o tom, ako sa obetoval/a, a ten druhý ho sklamal, opustil, nepochopil…proste bol/a to nevďačník, nevďačníčka.

Na Silvestra je zvykom na tomto stretnutí odovzdať sošku Mariána Vaneka dvojici, ktorá sa najviac ľúbila a bola príkladom lásky. Tento rok ju získala dvojica Markétka a Jirka. Zamilovaní až po uši, idú sa zosobášiť. Keď som sa ich pýtala, čo im najviac prekážalo na tom druhom Marcelka odpovedala, že Jirkova večná dobrota. Jirka je tak nastavený, že by neprežil, keby niekoho urazil, nahneval, sklamal…takže rok sa s ním nedalo ani pohádať, ich skutočný vzťah sa začal vlastne až po prvej veľkej hádke. Tam si úprimne povedali , čo si myslia. Markétka dovtedy schovávala- v mene lásky- svoj temperament. Teraz už ani jeden nemá problém s úprimnosťou a sú omnoho šťastnejší, ako keď boli dokonalí.

Túžba po dokonalosti je tiež pekným hrobárom lásky. Tu platí jediné riešenie. Pochopiť, že nikto nie je dokonalý a vyrovnať sa s tým, že napriek snahe, dokonalí nie sme ani my a tak nemáme právo vyžadovať to od druhého. Títo „dokonalí“ často hovoria: Chcel som, aby ma mala rada, chcel som zažiť pravú lásku, ale ona ma vôbec nepočúvala, nechcela sa zmeniť, nechcela aby…(chcel som, chcel…ale nemiloval)

Často sa objavoval ďalší parazit lásky. Keď to dokážem ja, prečo nie aj ten druhý? Lebo ten druhý dokáže iné, čo my nedokážeme a tak je to fajn. Kto to neprijme, neprijme ani lásku. Pravá láska nevyžaduje, nevlastní, nemanipuluje, nedusí, nechce meniť, nemá nároky . Naopak, nechá žiť každého podľa vlastnej vôle, je úprimná, dáva slobodu a priestor pre rozvoj.

Prečo potom tak často hľadáme a nenachádzame pravú lásku, hoci máme pocit, že sme sa už pre ňu otvorili?

Súvisí to často s našimi minulými životmi. Mnohí z nás boli v minulých časoch v kláštoroch a jediná láska, ktorú pestovali, bola láska k bohu, na východe ku guruovi. Tieto objekty lásky boli v našich očiach dokonalé a my sme sa k nim denne mohli modliť a čerpať z nich silu. Vlastnili sme ich podľa svojej potreby a istým spôsobom nám aj slúžili. Keď sme takto žili niekoľko životov, je veľmi ťažké vzdať sa predstavy, že práve toto je naozajstná láska. Tá dokonalá láska. Vzťahy k Bohu môžu byť veľmi podobné zamilovaniu. Sú čisté, nepodmieňujú. Lenže postrádajú každodennú realitu. Žiť tu a teraz. Jeden z príbehov zo sedenia sa viaže práve na takúto lásku. Dievčina na sedení chcela riešiť svoj problém s tým, že všade cíti zápach ľudských exkrementov a vidí ako ľuďom pracujú črevá. Už desať rokov kvôli tomu nemôže chodiť do spoločnosti. Odišla z pracoviska a okrem manžela sa takmer s nikým nestýka. Odpoveď, ktorá prišla cez Marcela, bola zarážajúca. V jednom z minulých životov bola mníška a žila v kláštore. Nadovšetko na svete milovala Boha a chcela ho vlastniť, aby bol len jej, lebo ona ho miluje viac ako ostatní. Pri jednej rannej modlitbe sa s ňou boh spojil a ten pocit bol tak slastný a dokonalý, že sa z toho pokakala. Matka predstavená to riešila bitkou, aby z nej vyhnali diabla a vedrami studenej vody, aby sa spamätala a samozrejme denne musela po svojich modlitbách umývať dlážku v kláštore. Zaujímavé je, že matka predstavená je jej súčasná matka, v detstve ju bila a  nútila neustále sa modliť, preto zrejme riešenie, ktoré prišlo bude pre ňu dosť náročné. Ak sa chce zbaviť svojej „choroby“, musí zosadiť Boha z piedestálu. Hodiť mu v kostole hnilú paradajku do tváre, alebo ho mať ako tapetu na záchode, alebo niečo podobné. Je zvláštne ako veľmi nás ovplyvňujú minulé životy, či chceme alebo nechceme.

—

Chápanie ľudskej lásky je najväčšia meditácia akú ľudstvo pozná

—

Pekný bol aj ďalší reálny príbeh. Keď sa Ivo (bývalý guru z Indie) pred rokmi zamiloval do svojej bohyne, zistil, čo je naozajstné šťastie. V jeho očiach bola dokonalá. Ich vzťah bol úžasný, meditovali, vyznávali východné náboženstvo, pálili vonné tyčinky, obkladali sa kvetmi, venovali masážam, čítali spolu filozofické knihy, chodili na prednášky až sa stalo čosi prirodzené. Na svet sa hlásilo bábätko. Začalo zháňanie spoločného bývania, prebdené noci, smrad z nočníčka namiesto tyčiniek, občas grcka na košeli, neporiadok z hračiek, ktoré sa všade povaľovali … a nad tým unavená, neupravená žena a podľa neho neporiadna žena – úplne nepodobná bohyni. „Takto bohyňa nevyzerá …“treba to zaliať fľaškou červeného a tak sa namiesto budovania paláca lásky, vniesla do ich života trvalá deštrukcia. Aj naše nerealizovateľné predstavy môžu byť hrobárom lásky. Riešenie- tešiť sa z maličkostí a pristáť na zemi. Oplatí sa aj pridať trochu vlastnej iniciatívy pri tom, čo nám najmenej vonia. V tomto prípade si vziať na starosti prebaľovanie a vynášanie nočníka.

Niekedy lásku pochová aj to, ak je žena nastavená na to, že po príchode dieťatka sa už v podstate dostáva manžel na druhú, odstavenú koľaj a slúži iba ako darca financií s jedinou povinnosťou zabezpečiť rodinu. Bez nároku na lásku, s občasným podaním teplého jedla. Celá láska sa vyčerpala vopred. Cieľom takýchto žien nie je milovať a budovať, ale mať dieťa a realizovať sa na jeho manipulácii, čo by sa v dvojici robilo ťažšie. Okrem toho je omnoho ľahšie milovať dieťa ako muža. Deti milujeme akosi spontánne.

Ďalším nezdravým modelom lásky je „láska ako obchod“. Vládne v nej heslo: niečo za niečo. Ja urobím niečo, za čo ty urobíš niečo. Ja budem prať, upratovať, ty sa budeš s deťmi učiť. Ja pôjdem za to na poľovačku 3 x do mesiaca a ty raz do týždňa na aerobic…Láska – obchod existuej aj v omnoho drsnejších formách….

Všeobecné riešenie?

Ak chceme mať naozaj v živote lásku, musíme začať od seba. Ak očakávame, že zvonka nám niekto naplní prázdny pohár srdca, nepodarí sa to. Treba si uvedomiť aj to, že všetko, čo nás „serie“ na druhých, je len naše ego. Vyliečiť naše egá, napraviť omyly a chyby a naučiť sa chápať toho druhého, to je zmysel lásky. Chápanie ľudskej lásky je najväčšia meditácia akú ľudstvo pozná a nesedí sa pri nej na kolenách, ani sa bezcieľne neblúdi, nie je návyková ako pocit blaženosti pri rôznych meditačných technikách. Pracuje sa pritom so srdcom, mysľou a otvorenosťou. Cieľom ľudstva je generovať pozitívnu energiu a cez bezpodmienečnú lásku sa to dá najlepšie. Na tejto ceste však nesmie chýbať humor, lebo humor je korením lásky. Marcel často hovoril o tom, že existuje ženstina a mužština ako reč a niekedy je dobré vytvoriť si prekladový slovník, aby sme zistili, že nám (mužom aj ženám)ide o to isté, len to vyjadrujeme inými slovami. Čo spôsobuje, že si často nerozumieme. Nastal čas na nápravu.

—

Erika Vincoureková

Súvisiace články:

•  – Marcel Vanek – Radosť a eufória, dva rozdielne motory ľudského života (video)

•  – Marcel Vanek – Rodina a deti sú najefektívnejšou meditáciou

•  – Marcel Vanek – Ako prežiť duchovnú a materiálnu krízu (video)

•  – Marcel Vanek – Zázrak zrodenia a smrti (video)

•  – Marcel Vanek – Cesta poznania