google27eaa3905ca3fee3.html

Sedím v parku  a pozorujem svet. Dnes som si na paškál vzala deti. V duchu sa mením na jedno z nich. Vraciam sa v spomienkach do hlbokého detstva.  Zmenšujem sa, až sa nado mnou vytvára vysoká vrstva dospelých, ktorým nevidím do očí a tak som odkázaná vnímať ich komplexne. Zisťujem, ako sa mení správanie a tón ľudí, ktorí sa ku mne sklonia. A žasnem nad tým, že nikoho nezaujíma, čo si myslím ja. Ani mamu. Potrebuje, aby som bola poslušná, čistá, slušná a aby si všetci mysleli, že má dokonalé dieťa, ktoré ona tak skvelo vychováva. Viete, čo sú najčastejšie slová, ktoré počujem? Poď sem!, Choď tam!, Pozdrav!, Ospravedlň sa!, Kam sa pozeráš?, Stoj! Nehýb sa!, Seď poriadne!, Nerob hluk!, Odlož tanier!, Prečo si sa zašpinila, si prasa!, Vysmrkaj sa!, Utri sa!, Umy sa!, Choď sa hrať!, Nemotaj sa mi pod nohy!, Povedz tete, ako sa voláš, si hluchá?, Hraj sa sama!, Koľkokrát ti to mám opakovať?, Prikry sa!, Nehovor, keď sa rozprávajú dospelí!, Počkaj!, Nehovor s plnými ústami!, To nedokážeš, ešte si malá!, Zjedz to celé, na tanieri sa nenecháva!, Dávaj pozor…

Bola som jedináčik a spomínam si, ako som chodila spať s veľkým plyšovým mackom, ktorý mal láskavé sklenené oči medovej farby. (Dožil sa 40 rokov, kým mu  náš nový pes nevytrhol útroby). Jemu do ucha som vyliala túžbu po súrodencoch,  po porozumení, po pozornosti dospelých. Po dôvere a ocenení. Chcela som počuť čo najčastejšie: milujem ťa, si šikovná, som na teba hrdá, porozprávaj mi čoho sa bojíš, prečo plačeš?, prečo nechceš papať?, trápi ťa niečo?, ocenili ťa dnes v škôlke, čo chceš vedieť?, o čom sa chceš rozprávať?, povedz aký pekný príbeh si vymyslela…

Mama na to nemala čas. Bola rozvedená. Samoživiteľka. Robila, čo mohla, aby nás udržala nad vodou? „Aby som si mohla žiť, ako prasa v žite…“(to sú jej slová, ja som ten pocit nemala).

Bola ako mimóza, všetko ju rozrušilo, všetko jej liezlo na nervy. Najmä to, že bola sama a keď chcela niekam ísť, musela ma odovzdať babke. A tá sa vždy opýtala, kedy sa konečne vydá.

K babke sa cestovalo vlakom. Už ako päťročná som cestovala sama. „Veď sprievodca na teba dozrie.“ Od strachu som takmer zošalela. Nevedela som si predstaviť, čo sa stane, keď sa nedostanem k starým rodičom, ak cestou vlak niekde odbočí, mňa vezmú cigáni a svojich už nikdy neuvidím. Počas toho strašidelného monotónneho ššššššš som si povedala, že nikdy, ale nikdy neurobím toto svojmu dieťaťu. Nebudem ako mama. Nedovolím, aby cestovalo samo, aby šlo spať bez rozprávky, aby jedlo nasilu tekvicovú omáčku, ktorá vyzerala, ako by ju už niekto raz jedol, aby nedostalo gumové cukríky. A vôbec…, prečo sa rozviedla a mne teraz chýba otec? Nemám súrodenca a babka s dedkom sú z toho často smutní.

Mávnutím čarodejného prútika sa prenášam do puberty. Už vidím ľuďom do očí a nie vždy sú úprimné. Najmä starší chlapi v nich majú často chlípnosť. Túžim po láske a novom ružovom pulóvri s véčkom, ale mama šetrí na zájazd do Juhošky, tak si aspoň požičiam jej „divadelnú blúzku“. Skoro ju roztrhlo od zlosti. Musím sa niekomu vyplakať na pleci, ako Anna zo zeleného domu – z posledného sladkého románu, ktorý nebol taký nudný ako povinné čítanie. Denne myslím na to, že chcem mať takého frajera ako Eva z Béčky. Pán Boh ma vyslyšal, na scénu prichádza Henrich –  moja prvá láska. Nenormálne slušný vysokoškolák z dobrej a slušnej rodiny. A čo počujem? Suseda ťa videla na zastávke bozkávať sa, ešte raz a ideš domu!  Zbaľ si kufre, ty mi hanbu robiť nebudeš, kvôli chlapčiskám máš zhoršenú známku z nemčiny! Slečna nemá čas! Asi dala prednosť upratovaniu izbičky-(chacha), Keby som ťa včas dala do domova, mohla som mať iný život! Keď si ihneď neupraceš izbu, vyhádžem ti všetko do smeti! Uč sa! Kedy si prišla?! Zasa meškáš?!  S kým si sa vláčila? Kým  ješ môj chlieb, budeš sa správať, ako ja chcem… Teraz si už píšem do denníka čierne na bielom tie slová. Nikdy nebudem ako moja mama! Nie som taká!!!

Nenávidím všetko, čo robím ako ona a v čom sa podobáme! A predsa je toho toľko. Máme rovnaký hlas, v telefóne si nás mýlia, máme rovnaké postavy, rovnaký pohľad, rovnaký stisk ruky, rovnako sa vieme vybudiť do bezvedomia pre hocijakú maličkosť, musíme mať vždy pravdu, posledné slovo a v láske nekompromisne očakávame, že náš najmilší bude princ na bielom koni, kombinovaný s Bradom Pittom, Rotschildom a Albertom Einsteinom a bude celkom bez chýb. Tie môžeme mať my aj za neho.

Hop a som dospelá. Mám 23 rokov a čakám dieťa. Som slobodná mamička, to asi preto, aby som sa nemusela rozvádzať. Veď som si sľúbila, že sa nerozvediem. Robím ako otrok, aby sa moja princezná mala ako prasa v žite…Keď ma pochytí túžba, som nervózna ako ratlík, ale čosi som predsa len zmenila. Keď som s dcérkou, venujem sa jej naplno, dôverujem jej, rozprávam sa s ňou o všetkom a večer jej čítam veľa rozprávok. Nepočuje, že sa mi motá pod nohami, nemusí jesť nasilu nič, nielen tekvicu a nikdy som jej nedala facku, k babičke ju zaveziem autom. Aj babička už vekom stratila grády a tak je z nej pokojná, vydatá pani v zrelom veku, ktorá dobre varí a miluje svoje vnúčatá. Napriek tomu mi často lezie na nervy, lebo si myslí, že varí lepšie ako ja, že vie viac o výchove detí, že ma môže neustále poúčať a niečo mi prikazovať a vydierať ma, lebo sa mi občas stará o malú. A vôbec nerešpektuje, že už dávno nie som dieťa. Nebudem ako ona. Nie som!!! Môj dospelácky denník to potvrdil. NEBUDEM AKO MAMA!

A výsledok?  Aj choroby máme rovnaké. Bolí nás tá istá časť chrbta, migréna nás chytá po tom istom výbuchu zlosti, neznášame tie isté jedlá a nesympatickí sú nám tí istí ľudia!  Bože, ja nechcem byť ako ona! Ja som milá, tolerantná, usmiata a vyrovnaná osobnosť. Občas. Pri vete : „Slečna nemala čas sa učiť, asi dala prednosť upratovaniu izbičky!“ by som sa najradšej zabila. Nie jednou ranou, ale nejako komplikovane. Za trest. Nech si to odtrpím. Ešte aj tón mám pri tejto vete rovnako hlúpy a nenávideniahodný ako moja mama.

Dnes som už babička. Pokojná, veselá, usmiata a neustále sa hádam s prababkou, kto to s tými deťmi vie lepšie. Sme ako dve opice, ktoré si myslia, že ich život patrí iba ich deťom. Tak sme ho prežili. Nechcem byť ako ona. A predsa som. Lenže aj ONA sa medzitým zmenila a ja sa snažím zo všetkých síl pochopiť, o čom je život a svet okolo nás, aby som to mohla dať ďalej a nielen v našej rodine. Možno nám to na staré kolená vyjde, lebo dnes chápem, že posudzovanie je zbytočné. Nech je akákoľvek, mám ju rada. Veľmi. A gény asi nevymeníš.

Keďže je jasné, že polovica génov v nás je od mamičky a polovica od otca, nemôžeme si pomôcť, podobáme sa, či chceme alebo nechceme. A nemáme s tým problémy iba počas detstva a dospievania. Ide to s nami po celý život. A čo je najväčší horor? Vedci zistili, že muži si vyberajú za manželky ženy, ktoré im pripomínajú ich matky. Americkí vedci zverejnili dôkazy o tom, že ženy si hľadajú partnera, ktorý im pripomína otca. Britskí experti tvrdia to isté a Freud to povedal už dávno pred nimi. A je viac ako pravdepodobné, že túto pravdu poznali ľudia aj predtým. Freud tvrdil, že ľudia sa zvyčajne zaľúbia do niekoho, kto sa im podobá, a kto  vonia podobne ako jeho rodina. „Pri výbere partnera podvedome hľadáme niekoho, kto by bol vhodnou matkou alebo otcom našich detí. To je evolučný prístup. Máme čoraz viac dôkazov, ktoré potvrdzujú, že naše gény hrajú pri výbere partnera významnú úlohu,“ tvrdí George Forster z Múzea vedy a objavov v anglickom Birminghame. Podľa neho je dosť vysoká pravdepodobnosť, že si vyberieme partnera s podobným fyzickým alebo psychologickým profilom, ako máme my. V tom vraj spočíva tajomstvo šťastného partnerstva. Nemusíme prekonávať veľké rozdiely, ľahšie sa chápeme a dokážeme si tolerovať pochopiteľné chybičky. Problémy nám spôsobuje potom už iba to, že sa nepodobáme len na partnerovu mamičku, ale podľa zákonov genetiky, aj na tú našu vlastnú, a to môže byť niekedy zdrojom konfliktov. Nazvala by som to pokojne vražedná kombinácia.  S tým sa však už nič nedá robiť, čím viac sa človek bráni, tým to je horšie. Jediné riešenie zrejme bude prijať v sebe otca aj matku, poďakovať sa a snažiť sa pridať čosi, čo sme sami zušľachtili, aby sme mohli dať čosi pekné ďalej. Ten, kto bojuje proti svojim rodičom, bojuje proti sebe. Ak budeme v sebe zabíjať svoju matku, budeme zabíjať svoju podstatu. To, že si priznáme, že napriek podobnosti s matkou sme individualita so všetkým, čo k tomu patrí, je prejavom našej zrelosti. Náš partner, ak je zrelý to ocení, veď ani on neujde z tieňa svojej rodiny.

Nie všetci sa s tým vedia vyrovnať

Ak nie ste spokojní so svojou genetickou výbavou, pracujte na zmene. Nie svojho okolia. Na svojej. Keď zmeníte seba, automaticky sa zmení všetko okolo vás. Lebo v človeku najskôr vzniká istý vnútorný stav a až potom nastane istá situácia. Takže ak, nechcete byť ako ONA, to ešte nestačí, musíte vedieť, aká chcete byť.

„Nemusíme sa vracať späť, aby sme našli stratenú múdrosť, ani sa rútiť vpred, aby sme našli lepšiu budúcnosť. Stačí, ak nájdeme svoj vlastný stred rovnováhy a harmónie v prítomnom okamihu.“

    z indiánskej múdrosti

Človek je tvorca sveta, v ktorom žije. On sám je zodpovedný za vzťahy a situácie, ktoré vytvára. V jeho silách je veci prijímať, meniť  alebo sa nad nimi iba rozčuľovať. V okamžiku, keď sa rozhodne vziať život do vlastných rúk a otvorene a úprimne sa pozrieť na seba, začína chápať jeho zmysel. To je čas, kedy môže byť taký, ako on chce a vymaní sa z kruhu genetiky.


Súvisiace články:


Tip na knihu:

Osho – Život, láska, smiech – Osho rozpráva o uvoľnenom, slobodnom postoji k životu; o Bohu, ktorý je tiež slobodný – neobmedzený náboženskými dogmami: o Bohu, ktorý je v našom srdci. Predstavuje svoj ideál človeka, nazvaný „Zorba Buddha“: je ním vnútorne vyrovnaný človek naplno sa tešiaci zo života, zo všetkých jeho prejavov. Osho rozpráva o intenzívnom prežívaní, ku ktorému patrí aj smútok. Rozpráva o riziku a odvahe, o rôznych povahách a podstate lásky, o vzťahu muža a ženy, sexe, zamilovanosti, manželstve a strachu, o láske k sebe samému, o smiechu a humore…

Ukážka: Žiadna smrť nie je smrťou, pretože každá smrť otvára nový vstup – je to začiatok. Život nemá koniec, je tu vždy nový začiatok, vzkriesenie. Pokiaľ zmeníme svoj smútok na oslavu, potom tiež budeme schopní zmeniť svoju smrť na vzkriesenie. Učte sa teda tomu umeniu, kým je čas. Nepripusťte, aby smrť prišla skôr, ako ste sa naučili tajomnú alchýmiu premeny. Ak viete zmeniť smútok, viete zmeniť aj smrť. Ak budete oslavovať bez podmienok, keď príde smrť, budete sa môcť smiať, budete môcť oslavovať, budete šťastní. A kým dokážete oslavovať, smrť vás nemôže zabiť. Naopak, to skôr vy zabijete smrť. Ale začnite už, pokúste sa o to. Nemáte čo stratiť. Ľudia ale bývajú takí hlúpi, že aj keď nie je čo stratiť, o nič sa nepokúsia. Povedzte mi, čo sa tu dá stratiť?!

Pôvodná cena: 6.60 EUR, Naša cena: 5.61 EUR, Zľava: 15.00 %, Ušetríte: 0.99 EUR


(Prečítané 1 713 krát, 1 dnes)
Tagged with:
 

One Response to Nechcem byť ako mama (alebo cesta do svojho stredu)