google27eaa3905ca3fee3.html

Za oponouPoznal som človeka, vdovca, ktorého som dôverne oslovoval dedko. Po tragickej nehode svojej  o dosť mladšej manželky, žil roky sám vo vlastnom dome v pokojnej dedinke v peknom prostredí. Mal som rád tohto viac tichého než hlučného  človeka, ktorého som vnímal síce ako prísneho, zato ale dobrého, skromného  veriaceho, ktorý bol vždy ďaleko od úletov materialistického sveta, ale tiež od akéhokoľvek duchovného blúznenia. Dodnes sa mi vybavuje na stene nad  kanapou biela, modrou bavlnkou dekorovaná dečka, ktorá akosi  charakterizovala zmysel viery v dome, z čoho  dýchala i  dôvera v pomoci duchovného sveta. Myslím, že túto krajkovanú  výšivku zhotovila ešte jeho manželka. Bavlnkou vyšitá veta:  „Keď je núdza najvyššia, pomoc  Božia je najbližšia“  ma vždy zvláštne priťahovala a uchvacovala tými jednoducho znejúcimi slovami, na ktoré som nikdy nezabudol. Tým viac, že som viackrát v živote poznal ich účinok aj osobne.

Dedkovi, hoci bol veľmi samostatný a činorodý človek až do vysokého veku,  vypomáhali občas jeho deti, zvlášť  jeden z jeho synov  s rodinou, ktorý si blízko neho  postavil tiež dom.  Od určitého času sa stalo  zvykom, že mu pravidelne varila i jeho dcéra. Vtedy ešte slobodný syn, bývajúci u rodičov ju  približne v dvojtýždňových intervaloch vozil k nemu autom. Priniesli nádoby s jedlom, ktoré vydržalo niekoľko dní, dcéra  zbežne  poumývala i  obriadila čo bolo treba, vymenila prádlo na pranie  a potom bežný rozhovor pri stole.  Často som bol týchto rozhovorov prítomný.  Zdanlivý stereotyp, ale celkom príjemné stretnutia a otec bol návšteve svojej najstaršej dcéry vždy veľmi rád.  Vnuk si zasa medzitým občas   vybehol  na  krásne stráne a kopce do prírody za chalupou. Tak to prebiehalo roky.

Podivuhodná udalosť

Pri jednej návšteve, bolo to asi tak dva roky pred jeho odchodom z tohto sveta,  bolo badať na dedkovi  akési rozpaky,  pri rozhovore sa  ošíval a bolo zrejmé, že chce niečo povedať, ale ťažko  hľadal  vhodné slová, ba zdalo sa, že o niečom nechce  otvorene hovoriť.

Dcéra ho  povzbudila, takže sa napokon rozhodol:  –  „Neviem, koho by som sa opýtal …“ – začal, “… je mi to aj také divné … či sa mám pýtať doktorov alebo koho …  neviem.”

O čo ide tato, pýtala sa dcéra, dôverne ho tak oslovujúc.

“No, stalo sa mi už niekoľko ráz … ,  aj dnes večer …  akosi vo dverách, alebo … neviem,  pred dverami, keď si idem ľahnúť –  ukazuje sa mi moja mama“.

Jeho odpoveď prekvapila, ale zároveň zaujala. Dcéra neveriaco krúti hlavou a takmer so zdesením hovorí:  “Tato, ale veď  Vy ste nikdy svoju mamu nepoznal, pokiaľ viem, zomrela, keď ste bol ešte veľmi malý …”

“Áno, ja viem”,  hovorí dedko,  ”ale je to ona … ”.

Dcéra  sa snažila všemožne poukázať na to, že to nie je možné, tradičná úcta k otcovi jej bránila nahlas vysloviť domnienku, že by mohol mať  halucinácie. Ba dokonca možno … ? Inú možnosť ani nechcela pripustiť.

Rozhovor  ma zaujal. Nevšímal som si, že jeho dcéra, hlboko veriaca katolíčka, ako sa o prísnych veriacich hovorieva, sa zdráhala uveriť jednoduchému vysvetleniu, že by mohlo ísť o celkom prirodzený prejav z druhého sveta.

Pýtal som sa teda ja:

“Dedko a ako sa pri tom cítite, nemáte strach?”
“Hovorí k Vám mama niečo?”
“Ako vyzerá?”

“Nie, hovorí dedko, strach nemám, ale nerozumiem tomu.  Je mladá, usmieva sa na mňa a neviem, že by mi  niečo aj hovorila.”

Bolo mi jasné, že dedko hovorí pravdu a nemal som pochybnosti, že tieto návštevy sú skutočné. Možno tomu nerozumel, ale sám  cítil, že všetko je – reálne.

Za to veľmi prekvapila jeho dcéra. Ako horlivá kresťanka mala nielen vážne pochybnosti, ale ona vyložene kalkulovala skôr s blúznením svojho otca, aj keď sa zdráhala to vysloviť priamo. Nedokázala vôbec prijať, že by niečo také bolo možné.  Dokonca neskôr na celú epizódu zabudla, akoby šlo len o dočasnú indispozíciu otca. Vždy bolo u nej typické, že  ťažko stráviteľné dojmy – ignorovala napokon ako neexistujúce.

Ja som však mal z výpovedí  dedka radosť. Nemal som žiadne pochybnosti, hoci vtedy som mu to ešte nevedel vysvetliť. V každom prípade som mu jeho slová nespochybnil a hoci ešte v naivnej úvahe  som mu radil aby sa je nabudúce snažil v duchu  položiť  nejaké  konkrétne otázky.  Myslím však, že príliš úzkostlivé príbuzenstvo mu poradilo oveľa triezvejší spôsob ako sa nepríjemností zbaviť, lebo viac o tom už nepadlo ani slova a dedko o tom ani viac nechcel hovoriť. Aspoň nie so mnou.

Pochybnosti veriacich a strnulá viera

Pochybnosti, alebo skôr strach veriacich hovoriť  o druhom svete ma vždy prekvapoval až som si  na to u nich zvykol ako na nevyhnutný prejav ich naučenej, ale aj citeľne vnímanej  strnulej viery. Stránil som sa preto s bežnými veriacimi o podobných zážitkoch hovoriť, lebo pre to, čo nie je vidieť nemali žiadne pochopenie.  Bol som uchránený aspoň pred výlevom ich zlosti a intríg na pochybnosti o mojom duševnom zdraví, ktoré by hrozili ako reakcia na rozhovor, vyvolávajúci to nepríjemné chvenie v ich „počestných“ dušiach.

Realitu „druhého sveta“ som nikdy nevnímal ako náuku strnulej viery v posmrtný život, ale ako živú prirodzenú skutočnosť, ktorú stojí za to poznávať.  Odhliadnuc od toho, že sám som mal v živote dostatok skúseností a „dôkazov“.

Naivne som predpokladal, že veriacim nemôže  byť „mimozmyslový“ svet a uznanie druhého sveta  nijakým problémom.  „Chyba lávky“, ako sa ľudovo povie. Nielenže prevažná väčšina sa desí, ak sa o duchovných zážitkoch otvorene hovorí, naviac, ak nie sú im veci známe z katechizmu alebo z im dôverného náboženského prostredia, nemajú pre to žiadne pochopenie, pokiaľ  – niektorý z nich nebol s nimi osobne konfrontovaný. Pre väčšinu je to viera o duchoch a s duchmi predsa kráča strach. Zvláštne uzávery!

Druhý svet! Ako si veriaci vlastne predstavujú druhý svet? Veria vôbec na život po smrti? Všetci svorne tvrdia, že áno – „aké naivné o tom pochybovať“ – ešte by sa urazili.  Ako je ale potom možné to veľké neporozumenie? Dokonca i dnes, keď je už dostatok literatúry, opisujúcej  niektoré deje a správy o druhom svete, je málo tých, ktorí  majú aj záujem sa viac dozvedieť  o súvislostiach, prebiehajúcimi medzi  pozemským a duchovným svetom  aj v úplne praktických otázkach. Iste, že nie každá literatúra je pritom vhodná a nie všetko vypovedané môže byť  seriózne, ale človek má predsa cit, aby rozlišoval a namáhal sa rozoznať  bludy od faktov.

Neoddeliteľná súčasť dvoch svetov

Osobný kontakt s duchovným svetom však nie sú len vízie a zjavenia, tie sú skôr výnimkou. A nie je ani dobre ich vedome vyhľadávať v túžbe po zážitkoch, tak to nemyslím.  Pred vedomým vyhľadávaním by som dokonca varoval. Ide tu však oveľa  viac  o niečo iné.

Pozemský svet a  druhý svet, ako ho ľudovo nazývame, nikdy nebol oddelený jeden od druhého a nie je ani dnes. Všetko, čo z neho prichádza a čo do neho naopak odchádza je previazané a funguje vo vzájomnom, nerozdeliteľnom celku. Druhý svet nie je len miestom, do ktorého  odchádzajú zosnulí,  alebo z ktorého prichádzajú občas zjavenia, ale je aj miestom neustáleho vplyvu a kontaktu, inšpirácií, vnuknutí, nápadov i objavov. Denne sme s ním konfrontovaní  vedome, či nevedome, aj tajuplné múzy nie sú  žiadne  metaforické obrazy ale skutočnosť,  ozajstným umelcom dôverne známa.

Všetko pôsobenie z duchovných svetov  nedbá na prijatie, ani odmietanie človeka, ktorý v tomto mohutnom pôsobení pláva v prúdoch, voči ktorým je – úplne maličký.

Z najviac „viditeľného“ je to myšlienkový svet rozmanitosti foriem, inšpirácie, intuície, duchovných pomocí,  výstrah i nápadov v tvorivej oblasti. Patria k tomu i pokušenia, ako nazývame známe snahy „niečoho“, čo usiluje vnútiť človeka do prúdu strnulých návykov alebo ho odvrátiť od rozhodnutia duchovne sa oslobodiť, ak prejavil vážnu túžbu po zušľachtení  svojho bytia. Súvisí s tým aj  dianie, ktoré tak dramaticky zasahuje denne do života ľudí v nespočetných premenách osudu. Iba z nevedomosti  človek hovorí o náhode, odmieta poznávať odhaľujúce sa deje osudovej rozmanitosti, lebo uveril na fatalizmus (predurčenosť osudu) a stal sa preto bezmocným. Nemá potom samozrejme ani dôvod  brániť sa a neosvietený, studený rozum mu len viac urovnáva cesty k živoreniu, vedúcemu až k osobnej  katastrofe.

Komplikovaná veda a strach z jednoduchosti

Neviditeľné a neuchopiteľné javy sa zato snaží vysvetliť veda, alebo ich aspoň k všeobecnej spokojnosti pomenovať, aby sa nestratila v pojmoch, ktorými ako barlami podopiera kolos, neschopný stáť sám. Prirodzene, veď to čo je umelé a neživé, potrebuje neustálu oporu a starostlivosť.  Z nepochopenia duchovných zákonov pripisuje dodnes veda pôvod všetkého diania iba v mozgu.  Pritom už myšlienka – hľadať zmysel krásy a lásky v mozgu znie  šialene. Už to samé by muselo byť podozrivé voči výkladom, ktoré usilujú o pojmy, ktoré nehrejú, nevyvolávajú žiadnu živú túžbu po tom veľkom neznámom, čo  mocne dvíha dušu nad pozemské formy.  Ak vedec popiera dušu, nedokáže ani inak, než si vypomáhať traktátmi o chemických väzbách, záhadných telieskach a hormonálnych zmenách ovplyvňujúcich mozog, ktorý je príčinou dejov. Vraj i láska ak vzplanie medzi dvoma ľuďmi je len biochemicky podráždená určitá, komplikovane opísaná oblasť mozgu, ovplyvnená biochemickými zmenami. O príčine zmien však ani zmienka.

Strach je veľký nepriateľ človeka.  Ak sa človek bojí,  blokuje si aj skúsenosť, ktorá sa nemôže uskutočniť.  Ani sa o nej nedozvie, lebo čo je odmietané nemôže byť prežité, ba vlastne prakticky ani neexistuje.  Človek je schopný prijímať  len potiaľ,  pokiaľ dokáže  svojou vnímavosťou  ducha vystúpiť. Ostatné, hoci je reálne,  preňho  je neviditeľné.  Je známa skutočnosť, že čomu človek neverí, to sa preňho  ani neudeje.

A kto by sa už namáhal tento fakt uprieť ateistom?


Vydavateľstvo Eugenika odporúča knihu:

(kniha je odporúčaním redakcie a nemusí byť v súlade s názorom autora blogu)

Omraam Mikhaël Aïvanhov – Nový pohled na Evangelia – Významný duchovný učiteľ a filozof, pôvodom z Bulharska, pôsobiaci vo Francúzsku, žijúci v r. 1900-1986. V tejto knihe interpretuje príbehy z Evanjelií nie len ako reálne či naopak symbolické udalosti, ale predovšetkým ako psychologické situácie. Odhaľuje tak skryté, nemenné, duchovné skutočnosti nášho života.

Pôvodná cena: 5.80 EUR, Naša cena: 4.64 EUR

Zľava: 20.00 %, Ušetríte: 1.16 EUR


Súvisiace články:


 

(Prečítané 2 610 krát, 1 dnes)

2 Responses to Vedia veriaci, že druhý svet naozaj existuje?

  1. Nádherný článok píše:

    ďakujem za krásny článok
    J

    • Nie je to nahoda. píše:

      Pekny clanok.Pracujem so starymi ludmi a casto som pri lozku ked umieraju. Skoro kazdy pacient vidi svojho pribuzneho.A tiez kazdy chce ist domov,Dala som si otazku kde domov?. Predsa Na ozajstny, ten vecny domov. Existuje suvislost.Treba sa nad tym naozaj zamysliet.A verit v tom, co nevidime,lebo nie sme vhodny to vidiet.