google27eaa3905ca3fee3.html

Obdobie slávenia zimného slnovratu u starých Slovanov pozostávalo z niekoľkých obecne rozšírených prvkov, ktoré na seba časovo nadväzovali. Jednotlivé miestne zvyklosti potom rozhodovali, ktorý z týchto prvkov stál viac, či menej v popredí.

Boli to:

1.kračun – sviatok najkratšieho dňa v roku

2.ovseň alebo useň – posypávanie ľudí zrnom

3.koleda – obchádzanie s figúrou, prosbami, zariekavadlami a piesňami na začiatku nového roka

4.maškarné sprievody – spravidla v období pred dnešným sviatkom Troch kráľov.

Aj keď je pravdou, že tieto slávnosti sú nám prístupné predovšetkým z etnografických pozorovaní, sú zmieňované už v skorých stredovekých prameňoch, čo svedčí o ich starobylosti. Napríklad koleda už v 9 – 11. storočí (Euchologium sinajské); kračun na Rusi v 12. storočí; maškary boli zakazované v 11. storočí v Čechách a podobne.

Pôvod slova kračun nie je síce filologicky objasnený s úplnou istotou, predpokladá sa ale, že je odvodený zo staroslovanského slova kortъkъ (krátky) s umocňujúcou príponou -un. Zodpovedá latinskému bruma (brevissima) vo význame najkratšieho dňa v roku. Ten bol v Ríme oslavovaný rozpustilými dionýzovskými brumáliami. Je však nepravdepodobné, že by Slovania tento sviatok prebrali od Rimanov, pretože s nimi sa stretli už ako s kresťanmi. Pravdepodobne vznikol skôr z pôvodného indoeurópskeho základu ako všeobecne oslavovaný sviatok zimného slnovratu, ktorý sa zachoval v modifikovanej podobe až do novodobého folklóru. Podľa Zdenka Váňu nebol Kračun ani žiadnou bytosťou, ako sa pôvodne domnievali mytológovia. Bol personifikovaný až dodatočne, ako bolo obvyklé aj v prípade iných sviatkov. Napríklad u Bielorusov bol koročun považovaný za démona smrti, zrejme vo vzťahu k najhlbšej temnote v roku. Na bývalej Podkarpatskej Rusi bol takto zas nazývaný obradný chlieb, ktorý sa piekol na Štedrý deň a jedol sa na Nový rok. Slovanským vplyvom prešiel názov tohto sviatku aj k Maďarom (karácsony) a Rumunom (krăčun).

Ovseň (alebo tiež useň, avseň, govseň) je typickým príkladom agrárnej mágie. Obsypávanie ľudí zrnom, či ovsom v dobe zimného slnovratu, malo zaistiť bohatú úrodu v budúcom roku. Obraz personifikovaného ovseňa, ktorý v ruskej kolede prichádza na divej svini, súvisí so starobylým a všeobecne rozšíreným zvykom bravčových hodov v tomto období. Taktiež rímsky Saturn (od koreňa sa-, serere = siať), prichádzal na sviatok saturnálií na voze ťahanom prasaťom so zlatými štetinami a bol oslavovaný obetovaním sviní. Zrejme odtiaľ pochádza aj súvislosť s predstavou vianočného „zlatého prasiatka“ ako symbolu rodiaceho sa slnka, ktorému bolo prasa v starých indoeurópskych náboženstvách zasvätené.

Koleda bezpochyby pochádza z pohanskej antiky, aspoň čo sa týka samotného slova. To je odvodené buď z latinského calendae alebo gréckeho kalandai, označujúceho prvý deň v mesiaci a predovšetkým začiatok roka. Už rímske kalendy boli cirkvou zakazované a rovnaký osud postretol aj ich slovanskú podobu. (Napríklad v bulharskom texte Euchologia sinajského z 9. storočia alebo v ruskom traktáte Zapoveď sv. otec z 11. storočia, kde sa o kolede píše ako o pohanskom zvyku.) Až neskôr bol tento sviatok pozmenený na kresťanskú koledu a chodenie troch kráľov. Podstata sviatku spočívala v obchádzaní s figúrou – „dieťatkom“, symbolizujúcim nanovo zrodené slnko – obraz začiatku nového ročného cyklu. Chodilo sa tiež s piesňami, zariekávadlami a s prosbou o podarovanie – štedrosť bola totiž zárukou bohatstva v budúcom roku. V niektorých krajinách na Rusi predstavovala Koljadu dievčina odetá v bielom. Na Bielej Rusi dokonca dve dievčiny, z ktorých jedna predstavovala bohatú a druhá chudobnú Koledu. Hospodár, ku ktorému ich priviedli, si mal jednu z nich vybrať – podľa toho poznával, aký rok ho čaká. Celkovo boli sviatky v období dnešných Vianoc tradične spájané s veštením a predvídaním vývoja v budúcom roku.

K zvláštnym vianočným zvykom, ktoré sa zachovali iba u južných Slovanov, patrilo pálenie kmeňa, pňa alebo vetvy, nazývanej u Srbov badnjak, u Bulharov badnik, u Slovincov božič. Podobný zvyk poznali aj Germáni, u ktorých sa kmeň nazýval Julblock. Pôvod a zmysel tohto sviatku nie je celkom zrejmý, súvisí však asi s kultom ohňa, obzvlášť dôležitým v najhlbšej zime; alebo so symbolom slnečného svetla a tepla, ktorého rast sa očakával a magicky privolával po zimnom slnovrate. Podľa iných názorov ide o spálenie draka, ako obrazu škodlivých síl starého roka a zaistenie plodnosti v roku nadchádzajúcom.

K zimným slnovratovým slávnostiam patrili aj maškarné sprievody a hry. Tie silne pripomínali podobné zvyky z rímskeho alebo gréckeho prostredia, kde prežívali ako pohanské relikty ešte v kresťanskej dobe. Preobliekanie sa a nosenie masiek patrilo k všeobecne rozšíreným kultovým prvkom na všetkých kontinentoch a nechýbalo teda ani u Slovanov. Svedčia o tom nielen cirkevné zákazy z 11. – 13. storočia, ale aj archeologické nálezy kožených masiek, napríklad z Novgorodu. Nosili sa najmä masky zvieracie – medveďa, koňa, kozla, vlka, tura, alebo sa muži preobliekali za ženy a naopak. Pôvodný zmysel tohto konania bol zrejme apotropaický – malo zastrašiť a zmiasť démonov a odvrátiť ich zlú pôsobnosť. Po zimnom slnovrate išlo o zapudenie duchov temnoty, v ostatných prípadoch o zahnanie chorôb, či duší mŕtvych. Rovnaký apotropaický účel mali aj kultické tance v maskách. Hry s maskami boli také obľúbené, že neskôr prenikali až do kostolov. Ešte v roku 1207 sa pohoršuje pápež Inocenc III. nad tým, že sa v polských kostoloch usporadúvali hry s maskami. Zimné maškarády mimo kostol, často doprevádzané neviazanosťami, sa však nepodarilo nikdy úplne potlačiť. Porovnajme český masopust, juhoslovanské a slovenské turice (masky s kobylou hlavou), podobné poľské kobylnice, či staročeskú klibnu (maska štvornohej obludy, ktorú predstavovali dvaja ľudia).

Prameň – VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Panorama, Praha 1990.

Autor – Jozef Karika, Zdroj – http://www.putnici.sk/


Tip redakcie Eugenika:

Peter Weleslaw Kuzmišín – Bohovia starých Slovanov318-bohovia-starych-slovanov_1442578040_medium

Jedinečné dielo! Slovami autora: Svarog, Perún, Veles – kto by nepoznal tieto staré slovanské božstvá? To som si myslel pôvodne i ja predtým, než som začal pracovať na tejto knihe. Prišiel som však na to, že väčšina z nás vie o božstvách našich predkov veľmi málo. Poznáme rôzne staroveké  mýty: grécke, rímske… poznáme množstvo božstiev indických či tibetských, ba aj o Ódinovi alebo Thórovi toho vieme viac, ako o našich pôvodných slovanských božstvách.

A tak som sa podujal na napísanie tejto knihy, ktorá nemá byť vedeckou publikáciou, ale skôr takou slovanskou Odyseou. Nájdete tu staré, takmer zabudnuté legendy, ako aj opisy bohov a démonov slovanského panteónu. Dozviete sa, ako asi naši predkovia svojich bohov vzývali, ako sa k nim modlili aj čo im obetovali.Pri písaní som čerpal informácie z rôznych zdrojov. Nielen zo slovenských či českých, ale aj z poľských, a v neposlednom rade ruských a ukrajinských.“

Pôvodná cena: 13.20 EUR, Naša cena: 11.88 EUR, Zľava: 10.00 %



Súvisiace články:


 

(Prečítané 7 079 krát, 1 dnes)

Comments are closed.