google27eaa3905ca3fee3.html

NLP-headČo je to šťastie? Ak niekto nevie, čo je šťastie, nech sa pozrie na šťastné deti. Skáču na jednej nohe, šťastné a sú schopné skákať do „bezseba” a jačať od radosti. Pritom to robia bez ohľadu na podmienky a v každom počasí, v každom ročnom období.

A čo vy? Tiež často skáčete a výskate od radosti? Nie? To je zvláštne. Predsa to by mal byť normálny stav človeka. Ak neviete, čo je šťastie, opýtajte sa detí. Samozrejme dospelému človeku to nie je podľa chuti, predsa sme si odvykli žiť jednoducho. Potrebujeme všetko komplikovať. Nemôžeme si dovoliť byť šťastní len tak, v každej situácii. Na to potrebujeme mať niečo viac seriózne a úctyhodné. Sú to naše programy a dohody.

Konkrétny príklad (dialóg zo života)

–  Viete, že sa naša mačka otrávila skazenou konzervou? Strašne sa trápila. Veľmi som to prežívala. To jej ustavičné mňaukanie a zápach výkalov, ktoré som po nej nestačila upratovať. Myslela som, že sa zbláznim.
–  Áno, áno, je to hrozné, úbohé zviera. Našim známym zas na nejakú infekciu zdochol pes. Celá rodina mala smútok, deti dokonca plakali.
–  Tiež som celú noc nespala. Stále som na to myslela. Ráno sme išli k veterinárovi. Toľko sme za to zaplatili. Hrôza. Dnes je všetko fakt drahé.
–  Lenže nič s tým nenarobíš, musíme veriť, že bude lepšie.

Hráme podľa programov

Čo robia tieto dve dobre vychované dámy? Uzatvárajú dohodu. Dohodu o tom, ako je potrebné reagovať na podobné nepríjemnosti a hlavne, ako je to potrebné bolestne prežívať.

Toto sú dohody predovšetkým so sebou, ale beseda – to je vzájomné posilnenie. Vzájomné porozumenie vzniká rýchlo, upresnenia sa týkajú iba toho, čo je potrebné prežívať ťažko a čo veľmi ťažko. Pripomína to úspešnú socialistickú súťaž: „Plán utrpenia splnený”. „Ale my ho prekročíme”.

Prečo potrebujeme takéto dohody? Aby sme so svojho života urobili „Film hrôzy”, aby sme z prsta vycucali „Veľkú tragédiu” a pripravili sa na účasť v „Tragickej dráme”.

Ale prečo to potrebujeme?

Nepotrebujeme to. Vôbec na nič to nepotrebujeme. To, že to „potrebujeme”, je len program. Je to obľúbená hra „človeka z ulice” – dokazovať si, že práve tu, na tomto mieste, v tejto chvíli, nemôže byť šťastný. Snaživo zbierame a okázalo predvádzame svoje nepríjemnosti, aby sme zdôraznili svoje „sväté právo” na utrpenie.

Keď sa zle správaš ty, pocit viny fackuje teba. Keď ti však problémy alebo straty prináša život, správa sa zle on. Ale prečo tým znovu trpíš ty? Nech sa snažíš ako chceš, stratám sa nevyhneš. Ale ako na ne „treba” reagovať?

Program straty

Pre tento prípad existujú programy s názvom straty. Môžu sa týkať čohokoľvek. Straty peňaženky alebo auta, smrti mačky alebo najbližších. Ako vieme, aj v týchto prípadoch sa človek musí cítiť ZLE.

Napríklad – dnes váš kamarát nešiel k vám, ale na pivo alebo k niekomu inému. Podľa programu sa najprv automaticky oddávate utrpeniu, ale potom prijímate samostatné riešenie. Napríklad že život bez tohto človeka nemá zmysel. Komu prináša prospech takáto dohoda?

Ďalšie roly v programoch

Prečo sa stále pozeráme na to, čo nemáme a nevidíme to, čo máme? Prečo sme neustále v minulosti s jej nenávratnosťou a v budúcnosti s jej obavami? Prečo si nevážime to, čo máme, prečo preceňujeme to, čo sme stratili? Prečo sme tak štedrí, keď nadávame sebe alebo druhým za omyly a chyby a tak opatrní v radosti?

Obľúbeným programom ľudí je program oddanosť. V skutočnosti sú to povrazy, ktorými je človek pripútaný za bolestivé miesta svojho tela a duše k iným ľuďom (v tomto prípade sa nazývajú „príbuzní” a „blízki”) a k niektorým veciam alebo udalostiam (v tomto prípade sa nazývajú „svätyne”). Samozrejme je obmedzovaná sloboda konania a pohybu, ale to je predsa dobre, slúži to na to, aby sa človek niekde nestratil – a aby bol ovládateľný.

Oddanosť sa na nás lepí ako bodliaky na psa a neprináša nám nič viac, len nepríjemnosti. Bolí nás, ak na nás zabudli, alebo nás obišli. Rozčuľuje nás, ak niekto nesplnil to, čo sľúbil. Neznášame, ak s nami niekto „takto” rozpráva. Dopaľuje nás, ak niekto tak drzo klame.

Teraz to všetko dešifrujeme

Pripútavame sa k niečomu, aby na nás ľudia pamätali a ctili si nás. Sme na tom závislí. Držíme sa zavedeného poriadku, pri ktorom musíme splniť to, čo sme slúbili – sme závislí na tom, či sa tento poriadok dodržuje alebo nie. Pevne sa držíme myšlienky, že si nás ľudia musia vážiť – preto sme závislí na intonácii tých, ktorí nás obklopujú. Pripútavame sa k presvedčeniu, že ľudia musia klamať len s výčitkami svedomia – náš duševný stav závisí od toho, či je tomu tak.

Naša oddanosť alebo závislosť, to je program s dvomi ťahmi. V prvom ťahu je naprogramované, aký musí byť svet a správanie, v druhom ťahu je naprogramované, ako máme trpieť a trápiť sa, ak tomu tak nie je (teda ak je svet reálny, taký aký je, teda iný, ako vyzerá byť s pohľadu programu).

Prirodzene každý trpí podľa svojho osobného programu. Niekto plače, niekto kričí, niekto upadá do depresie. Ale spoločné je jedno. Každý si myslí, že ho neriadia jeho vlastné programy, ale iní ľudia a udalosti.

„Znervózňuješ ma!” Alebo „Tvoje správanie ma dráždi!” – hovoríte často niekomu. Ste presvedčení, že za váš stav nesie vinu tento človek a nie vaše hlúpe programy oddanosti a závislosti. Ťažko prijímame myšlienku, že ľudia a počítajte do toho aj príbuzných, sú z pohľadu programov, v ktorých žijeme, zlí, tupí, nečestní a nevďační. Akonáhle na to prídeme, čudujeme sa, ale potom začíname trpieť. Vymysleli sme si tento program a narazili sme. Čím viac oddanosti a závislosti máme naprogramované, tým viac sa sužuje naša duša a trpia naše nervy.

Čo má spoločné život a pohár limonády? Aj jedno aj druhé má svoj koniec. Život je prežitý a limonáda vypitá. Dokonca sa ani nevyliala a pohár sa nerozbil, jednoducho sa limonáda v pohári minula. Áno, bola dobrá, ale vy neplačete. Áno, život bol nádherný a skončil. Chcete plakať? Keď dopijete limonádu, obyčajne neplačete. Vstávate od stola s uspokojením. Keď umierajú milovaní rodičia, milujúce deti plačú. Neplačú však kvôli milovaným rodičom. Plačú kvôli sebe, lebo prišli o vlastníctvo a sponzorov pozornosti. Presnejšie však – plačú kvôli ilúzúzii, lebo v skutočnosti neprišli o nič. Ak kvapke vody zostalo more, vari môžeme hovoriť o stratách?

Prečo nemám rád oddanosť? V prvom rade preto, lebo ma zbavuje slobody. Po druhé prináša strach a bolesť. A po tretie deformuje obraz sveta. Oddanému človeku sa kolíčky jeho svätyne začínajú premieňať na piliere sveta, bez ktorých sa svet zrúti. Ale je to skutočne pravda? Túto nepravdu vám nadiktovali programy vašej oddanosti.

Akú svätú oddanosť máte? Určite sú to rodičia, deti, príbuzní, vaši milovaní, priatelia, váš majetok, vaša práca. Nepochybujemo tom, že to všetko je drahé, milé znamenité. Ale prečo máme byť k tomu všetkému propútaní? Vymeňte oddanosť za LÁSKU. Vaši blízki a svätyne dostanú od vás rovnako (dokonca viac a v lepšej kvalite) a vy iba stratíte obavy a bolesť.

Čo je láska a čo je oddanosť

Existuje jednoduché kritérium, ktoré odlišuje lásku od oddanosti. Oddanosť sa líši od lásky bolesťou, napätím, strachom. Bolesťou, keď stratíme milovanú osobu a ešte strachom, že sa to môže stať.

V živote sa láska a oddanosť častokrát zamieňajú. K jednému človeku môžeme pociťovať to aj ono. Nakoniec – oddanosť sa veľmi podobá láske – závisíme na tom, komu sme oddaní a preto zo strachu, že ho stratíme, sme nútení sa o neho starať. A to sa veľmi podobá láske, len v dobrovoľne nútenej variante. A práve preto sú tak často zamieňané. Hovoríme o láske, pritom máme na mysli oddanosť, opevňujeme oddanosť a snívame o láske. Preto je lepšie oddanosti nepodliehať a od tej starej sa oslobodzovať. Snáď vás okolnosti zo všetkých strán nabádajú k tomu, aby ste sa k niekomu či niečomu pripútali. Vy to však nemusíte urobiť. Okolnosti vám nič nediktujú, len vás nahovárajú a našepkávajú vám. Lenže rozhodovať musíte vždy vy.

MUDr. Vladimír Savčenko

ackground-with-brain

Tip na knihu:

Marsha M. Lucas – Přeprogramuj svůj mozek na lásku – Neuropsychologička a psychoterapeutka vám príjemným, vtipným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlí, ako funguje váš mozog vo vzťahoch. Lepšie tak pochopíte, ako ste dospeli k svojim súčasným vzťahovým vzorcom, a naučíte sa, ako si svoj mozog účinne preprogramovať. Zistíte, aké vnútorné pochody nám vlastne prebiehajú v mozgu; ako si výrazne zlepšiť schopnosť nadväzovať a pestovať uspokojivé vzťahy; čo stojí za chorobnou úzkosťou zo záväzkov – to všetko doplnené množstvom príkladov zo života a praktickými návodmi. S pomocou uvedených návodov a meditačných cvičení dokážete zmeniť navyknuté reakcie vo vzťahoch, založené na strachu; vybudovať si emočnú odolnosť; užívať si krajšie milovanie; pochopiť a zlepšiť svoje prežívanie lásky.

Ukážka: Vraťme se nyní zpátky k Julii. To, že intelektuálně chápala souvislost se svými zážitky z dětství, bylo dobré, ale nestačilo to. Poté, co jsme probrali dilema, které měla v mozku uložené, proč u ní dochází ke zkratu a není schopna zůstat ve vztahu, začala s pravidelnou meditací na všímavost. Julia pociťovala postupné a trvalé zlepšování. Dokázala se ve vztazích správně rozhodovat, místo aby z nich v panice prchala. Po roce přijala Gregovu nabídku k sňatku.

Pôvodná cena: 9.20 EUR, Naša cena: 7.82 EUR, Zľava: 15.00 %, Ušetríte: 1.38 EUR

(Prečítané 2 546 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.