imagesSom toho názoru, že vo všeobecnosti nie sme naučení, resp. vychovávaní či vedení k tomu, aby sme dokázali zvládať ťažké situácie. Keď sa ocitneme v ťažkej chvíli, či etape života, väčšinou máme tendenciu úplne jej podľahnúť, namočiť sa do nej vo svojom emotívnom prežívaní až po uši. Nie sme naučení vidieť relativitu a potrebu toho ťažkého, a čo je pre nás veľmi špecifické – takéto situácie zvykneme vnímať a charakterizovať ako „zlé“. Vravíme si: „Joj, už aby sa to skončilo…, už aby bolo dobre.“

Na druhej strane nie sme naučení vnímať ani relativitu ľahkého. Keď sa nám darí, keď sme milovaní, keď sa máme „dobre“…, máme tendenciu tomu úplne podľahnúť a stratiť tak kontakt s realitou. Rýchlo stratíme spojenie s opačnou stránkou celku, ktorá tam od samého začiatku je. A keď sa zrazu objaví, sme veľmi prekvapení, bránime sa jej, nedokážeme ju prijať ako súčasť procesu. Vravíme si: „Joj ako mi je dobre, chcem sa mať takto navždy…“ Čo v skutku nie je možné, pretože ani deň netrvá večne, po ňom zákonite príde noc.

Bude to zrejme tým, že je naša spoločnosť postihnutá určitým podivným spôsobom uvažovania. Je ním oddeľovanie od celku, čo sa v tomto prípade dá zjednodušiť na oddeľovanie „dobrého“ od „zlého“. Už od detstva je nám vštepovaný predsudok o tom, čo je „dobré“ a čo „zlé“. Od dieťaťa sa očakáva, že bude také a nie onaké; tlačí sa mu do hlavy, že keď urobí toto, tak vtedy je „dobré“, ale keď už urobí tamto, tak vtedy je „zlé“. Málokto učí svoje dieťa vnímať celok procesu a neuprednostňovať „dobré“ pred „zlým“. „Dobré“ ani „zlé“ totiž neexistujú. Existuje len celok a naša schopnosť ho vnímať. Vnímať proces so svojimi prirodzenými dynamickými premenami a nielen výsledok, ktorého stabilita je aj tak len zábleskom v čase. A tak sme mnohí vo vnútornom chaose, lebo nám chýba schopnosť vnímať dopad všetkého na všetko.

Každá ľahká situácia v živote má totiž svoj koreň v určitej námahe. A naopak každá námaha sa postupne pretransformuje do ľahkosti. Jedno bez druhého nemôžu byť, tak ako bez tmy nemôže byť svetlo, bez „hore“ neexistuje ani „dole“. Všetko je len vecou vývoja, premeny, pretože všetko pozemské podlieha striedaniu. Biela a čierna nie sú oddelenými entitami – monáda jin a jang o tom krásne hovorí.

Kruh symbolizuje celistvosť a neohraničenosť energie, ktorá je vo všetkom a nemá začiatok ani koniec. Deliaca línia medzi oboma silami je tvorená krivkou, znázorňujúcou pohyb a neustále prechádzanie princípu jin do jang a naopak. V každej z farieb je bod opačnej farby. To naznačuje, že nič nie je absolútne, a že všetko v sebe obsahuje zárodok opačnej kvality. Jin a jang sú k sebe navzájom protikladné, ale jeden nemôže existovať bez druhého. Obidve farebné polia sú k sebe navzájom v proporciálne vyrovnanom pomere a sú neustále v procese vytvárania stavu dynamickej rovnováhy. V neposlednom rade sú jin a jang súčasťou nedeliteľného celku – tao.

Vrátim sa späť k nám ľuďom. So vštepenou potrebou zatrieďovať veci a situácie do dvoch krabičiek – do „dobrej“ a do “zlej“, nemáme ani akosi radi konfrontácie medzi sebou. Keď si vymieňame názory, máme tieto situácie tendenciu nazývať hádkami, ktoré pre nás majú príchuť niečoho, čo je „zlé“. Ľudia sa zvyknú takých situácií báť, vyhýbajú sa im a vravia si: „Nechcem sa hádať…“. Ľuďom, čo si vymieňajú názory, vravíme: „Nehádajte sa…“. Čohosi sa vtedy bojíme, zúfalo túžime po statickej situácii, v ktorej sa radšej nič nerieši. Bojíme sa následkov, bojíme sa ale aj samotného procesu výmeny názorov. Ale čo je také zlé na výmene názorov? Nič. Naopak, je potrebná, bez nej by sa veci nikam nevyvíjali. Problémom teda nie je to, že si vymieňame názory, ale to, akým spôsobom to robíme. Pokiaľ by sme boli vychovávaní k tomu, ako si konštruktívne vymieňať názory, ako si názor druhého človeka vážiť a nebrať ho ako útok, teda osobne; keby sme vedeli, ako do svojho prejavu nepúšťať viac emócií, než je treba; ako citlivo pracovať s farbou hlasu, ktorú pri konfrontácii používame…, naše výmeny názorov by boli konštruktívne a nie deštruktívne. Nebáli by sme sa ich, ale prijali by sme ich. Prijali by sme ich ako príležitosť zaoberať sa niečím, čo ležalo vnútri niekoho a teraz sa dostalo na povrch, kde je viditeľné a prosiace o pozornosť, v krajnom prípade o zmenu.

V snahe hľadať pozitívnu stránku našich trápení a ťažkostí, sme si vymysleli jedno porekadlo, ktoré nám má uľahčiť vnímať ťažobu. Tým porekadlom je známe „Všetko zlé je na niečo dobré“. Z určitého uhla pohľadu je to spásonosná myšlienka. Pomáha nám vidieť relativitu „zlého“ a jeho opačný pól – to „dobré“. Keď si to človek v ťažkých časoch povie a uvedomí, hneď mu odľahne. Niekomu menej, inému viac, niekomu rýchlejšie, inému pomalšie – závisiac od povahy jedinca. Opäť sme sa však ocitli v princípe západného uvažovania typu „zlé – dobré“.

Nič nie je dobré, nič nie je zlé. Všetko je proste také, aké práve teraz musí byť, pretože reflektuje to, čo sa deje. A deje sa to našim pričinením, alebo pričinením celku, ktorého sme súčasťou. Dalo by sa teda povedať, že aj všetko dobré je na niečo zlé. Pravda je to vskutku veľká. A keď sa nad tým porekadlom zamýšľam viac, a snažím sa ho „očistiť“ od dávky duality, na ktorej je založené, dochádzam ku jednoduchému záveru. Tým záverom je: „VŠETKO JE“.

(PS: Tento taoistický príbeh o starom farmárovi, ktorý celý život pracoval na svojom políčku určite poznáte:
Jedného dňa utiekol farmárovi kôň. Keď sa to jeho susedia dozvedeli, prišli ho navštíviť. „Aké nešťastie“, vraveli mu susedia. „Možno“, odpovedal farmár. Ďalšie ráno sa kôň vrátil a spolu s ním aj tri divoké kone. „Aké úžasné“, vykrikovali susedia. „Možno“, odpovedal starý muž. Nasledujúci deň skúsil jeho syn osedlať jedného z divokých koní, avšak kôň ho zhodil a farmárov syn si zlomil nohu. Susedia opäť prišli ponúknuť svoju sústrasť nad jeho nešťastím. „Možno“, odpovedal farmár. O deň neskôr prišli vojenskí dôstojníci do dediny naverbovať mladých mužov do armády. Keď videli zlomenú nohu farmárovho syna, nechali ho tak. Susedia gratulovali farmárovi, ako dobre všetko dopadlo. „Možno“, povedal farmár.)


Súvisiace články:


Tip redakcie Eugenika:

Michael Laitman – Sobectví, nebo altruismus? – Michael Laitman zasvätil svoj život výuke kabaly a zrozumiteľnému výkladu tohto duchovného učenia čo najširšiemu okruhu ľudí. Jeho cieľom je kabalu zbaviť záhadnosti; radikálny je aj v tom, že demýtizuje chúlostivé pojmy ako židia, Izrael či „vyvolený národ“. Podľa neho sa nejedná a nikdy nemalo jednať o nejaké genetické alebo geografické vymedzenie; uvedené názvy majú označovať tých, ktorí hľadajú boha a usilujú o poznanie Jeho zákonov a život v súlade s nimi – bez ohľadu na to, aký majú pôvod, kto sú a kde žijú. V tejto knihe podáva základné idey kabaly tak, aby im porozumel každý čitateľ a aby ukázal, aké základné popudy a túžby hýbu ľudskou psychikou a vôbec všetkým stvorením. Pútavo, a pritom len v niekoľkých stručných bodoch popisuje, ako vznikol vesmír aj naša Zem so svojimi rozmanitými formami života. Všetko smeruje k presvedčivým dôkazom, že vyšším prejavom ľudskej bytosti je túžba dávať a že nesebecká, láskavá koexistencia je prirodzeným cieľom, ku ktorému má ľudstvo smerovať. V tom tiež Laitman vidí riešenie súčasných kríz či nerovnováh a naznačuje praktické východiská, ako veci postupne zlepšovať.

Pôvodná cena: 8.60 EUR, Naša cena: 7.31 EUR, Zľava: 15.00 %, Ušetríte: 1.29 EUR


(Prečítané 2 068 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.