google27eaa3905ca3fee3.html

ekg_male

Pri silvestrovskej večeri, ktorú som trávila na festivale Oslava života, som sa v rámci spoločenskej konverzácie môjho spolusediaceho opýtala, prečo vlastne prišiel na takýto sebarozvojový festival počas dní, ktoré väčšina populácie oslavuje skôr alkoholom a žúrmi ako vegetariánskym jedlom a workshopmi o osobnom rozvoji. Povedal mi to, čo som už počula z mnohých úst, či už pri podobných rozhovoroch alebo od ľudí, ktorí prichádzajú na moje semináre: “Už nejaký čas na sebe pracujem. Pred nejakou dobou sa mi na chvíľku podarilo dostať sa do stavu jednoty, blaženosti, pokoja v srdci. A chcel by som tam byť neustále… K tomu smeruje moja snaha”. A ja som trošku posmutnela – pretože tým podľa môjho názoru dostal sám seba do pasce. Do nenápadnej, ale veľmi bolestnej ezoterickej pasce, do ktorej sa chytia mnohí, keď sa rozhodnú kráčať cestou osobného rastu.

Snažia sa totiž o niečo, čo z princípu nemožné a pre ľudskú bytosť aj celkom isto neproduktívne. Prajú si stav dokonalej harmónie, nekonečného osvietenia, ideálne od tejto chvíle nepretržite až do konca života! To je ale zásadné nepochopenie toho, ako to tu, na tejto našej planéte funguje. Pretože v tej dokonalej jednote, tam sme už predsa boli. Odtiaľ sme sa rozhodli odísť, keď sme sa narodili do hmoty. A teraz akoby všetko naše snaženie smerovalo k jedinému – dostať sa späť. To predsa nedáva veľký zmysel. Je to, akoby ste sa vybrali na cestu, napríklad od Afriky, a tam sa snažili zariadiť si všetko tak, aby to bolo ako u vás, doma, na Slovensku, vo vašom byte a kancelárii. Zháňali by ste v Keni nábytok Ikea, pokúšali sa obvolávať svojich kolegov z práce, aby prišli za vami do africkej pobočky a trvali ste na tom, že ideálne by tu malo byť… no, mínus päť stupňov, keďže je práve január.

Na takomto jednoduchom príklade to vyznieva až absurdne, napriek tomu sa presne o toto pokúša nemalé množstvo ezoterických hľadačov. Zamyslime sa však nad tým. Prečo by sme chceli vlastne cestovať z Európy do Afriky, v našom prípade sa z jednoty a dokonalosti narodiť do hmoty? Práve preto, aby sme zažili niečo nové. Aby sme sa niečo dozvedeli, naučili to, čo ešte nevieme. Aby sme tam rozšírili svoju skúsenosť. A túto skúsenosť môžeme zažiť iba v inakosti, iba prostredníctvom kontrastov. Na cestu lásky nás najviac smeruje práve neláska, o pokoji a jeho cene sa najviac naučíme cez nepokoj, o harmónii cez chaos. A sem sme prišli práve preto, že hmota, náš hmotný svet je zo svojej prirodzenosti plný kontrastov. Je zložený z tisícov odtieňov tisícov farieb. Nie je iba biely, nie je jednotný. Je plný rozmanitosti. Je poskladaný z vysokých vrcholov magických hôr plných slnečného svitu, ale je aj z dolín, kde je väčšinu času jednoducho tieň. A práve tie tiene sú predsa v našich životoch tí najväčšími učitelia.

Pre príklad netreba chodiť ďaleko – stačí, ak si pozriete spätne svoj vlastný život. Čo vám prinieslo to najväčšie poznanie? Tie najväčšie vhľady, tie najväčšie dary? Boli to časy, keď ste sedeli na vrchole hory a vyhrievali ste sa na lúčoch slnka? Predpokladám, že nie. Sú to práve tie doliny, do ktorých sme, viac či menej dobrovoľne, museli zliezť. Tie miesta plné našich vlastných tieňov, bahna a nepohodlia. Iba cez tieto údolia je možné dostať sa ďalej, vyliezť opäť na ďalší, ešte vyšší kopec, odkiaľ bude ešte krajší výhľad. Myslím si, že naša temnotka je vlastne super, preto ju aj tak láskyplne nazývam. Že naši strašiaci nie sú niečím, čoho sa treba “zbaviť”. Lebo kým ich takto budeme vnímať, budú nás sprevádzať naďalej vo svojej nepohodlnej podobe. Presne podľa vesmírneho zákona – čomu vzdoruješ, to pretrváva. Naopak, naše tiene sú našimi pomocníkmi, pretože nám ukazujú, kde sa ukrýva náš záložný zdroj sily, náš neobjavený a nezrealizovaný potenciál. V tieni sa ukrýva to, kým v latentnej podobe sme, ale ešte sme si to nedovolili žiť. A čím vyššia je hora, na ktorej práve sme, tým je nižšia a temnejšia bola dolina, z ktorej sme na ňu vyliezli.

Nedávno som dostala zaujímavú otázku. Chcela by si naozaj mať v živote všetko, na čo si pomyslíš, hneď? Zaželáš si, úplne čokoľvek – puf – a je to tu. Úspech, zdravie, dokonalé vzťahy, osvietenie. Všetko na počkanie, teda až na osvietenie – to do troch sekúnd. Chcela by som žiť v takom svete, kde sa naozaj, naozaj nie je o čo pokúšať, nie je potrebné sa nič učiť, kde nie sú omyly, iba… číra dokonalosť? Myslím si, že by ma to až tak nebavilo. Myslím, že by to vlastne nebavilo nikoho, kto sa narodil na tejto planéte. Je predsa skvelé na niečo nové prísť, niečo nové sa naučiť, úchvatný je ten mimoriadny pocit, keď vám niečo docvakne, keď niečo uvidíte z novej perspektívy, v novom kontexte, vzácne sú všetky tie dokonalé aha-momenty našich životov. A tie obvykle nevznikajú, keď sa vyhrievame na slniečku. Prichádzajú, keď sme po kolená (alebo po krk?) v bahne.

Prijať to, uvedomiť si, že neustále snaženie o nikdy nekončiacu harmóniu je vlastne sizyfovská a hlavne nezmyselná snaha, to je nesmierna úľava. Už sa nemusíte trápiť, že dnes máte o niečo horšiu náladu ako včera – neznamená to, že je niečo v strašidelnom neporiadku. Nevadí, že ste si mysleli, že s rodičmi už máte všetko vyriešené, vyčistené a odpustené a otec vás nečakane jedinou starou známou vetou opäť vytočí dobiela. Nevadí, že sa pokúšate žiť vedomý život, ale občas sa aj tak zapletiete do nevedomej reakcie, hádky, posudzovania, kritiky. To sú tie dolinky, ktoré vás privedú na ďalší kopec. Snažte sa ich prejsť čo najľahšie, zbytočne sa v tom bahne nemusíte čľapkať. Neprikladajte im ani príliš tragický význam. Ak sa im nebudete brániť alebo sa tváriť, že tam vlastne ani nie ste, prejdete cez ne omnoho rýchlejšie. Skrátka tam tie dolinky sú a vždy tam budú. Teda, aspoň pokiaľ ste tu, v tomto tele, v tomto svete. Je to presne ako výsledky z meraní prístroja EKG – tie „hore a dole“, tie kopce a dolinky sú tam preto, že ste jednoducho stále nažive. A až keď ten prístroj ukáže celkom, celkom rovnú čiaru, vrátite sa, tak ako my všetci, späť do dokonalej a neprestávajúcej harmónie a jednoty.

Krásne dni na kopcoch aj v dolinkách vám praje

Katarína Runa, www.openmind.sk


Súvisiace články:


Tip redakcie Eugenika:

Alexander Svijaš – Lekce osudu – Autor formou odpovedí na otázky čitateľov skúma konkrétne životné situácie, kedy sa život ľudí nevyvíja tak, ako by chceli. Svijaš nám pomáha pochopiť príčiny rôznych udalostí a vysvetľuje hlavné myšlienky metodiky nazvanej Rozumná cesta. Rozoberá množstvo typických problémov a uvádza odporúčania, ako ich prekonať. Každý človek môže kedykoľvek zlepšiť svoju situáciu – musí len pochopiť, ako si daný problém vytvoril a čomu ho život prostredníctvom problémových situácií učí, a potom musí zmeniť svoj postoj k danej situácii.

Ukážka: Jak žít s alkoholikem? Jsme spolu dvacet let. Je možné použít vaši metodiku? Naše metodika vám radí: buďte rozumná. Uvědomte si, že pro současný život jste se rozhodla dobrovolně. Jádro vašeho problému je ve vašem dotazu dobře skryté: „Pomůže mi vaše metodika změnit mého muže? Dvacet let jsem se snažila, ale nepodařilo se mi to.“ Odpovídám na skutečný dotaz: nepomůže. Může vám však pomoci, abyste se přestala trápit. Pokud se rozhodnete, že se budete i nadále snažit změnit druhého člověka, nemůžeme vám nic užitečného nabídnout. Naše metodika se nezaměřuje na změnu lidí, ale může vám pomoci ke šťastnějšímu životu.

Pôvodná cena: 10.90 EUR, Naša cena: 8.18 EUR, Zľava: 25.00 %, Ušetríte: 2.73 EUR


(Prečítané 1 072 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.