google27eaa3905ca3fee3.html

nestor_makhnoDôležitou postavou ruského anarchizmu, ktorý sa pokúsil myšlienky Kropotkina zrealizovať v praxi bol jeho žiak, čistý praktik a úplný opak všetkých akademických „kaviarenských“ revolucionárov, veliteľ partizánskej Revolučnej oslobodzovacej armády Ukrajiny (ROAU) „baťko“ Nestor Ivanovič Machno (1888-1934). Nestor Machno sa narodil v chudobnej rodine v obci Guliajnoje na Ukrajine. Pracoval v zlievarni ako robotník. Tam sa zoznámil s revolučnými anarchistickými myšlienkami a v roku 1906 vstúpil do anarchistickej organizácie. Tri krát bol uväznený a odsúdený na doživotie.

V roku 1917 po Februárovej revolúcii bol prepustený z väzenia. Po návrate začal na juhovýchode Ukrajiny organizovať roľnícke únie, ktorým sa podarilo, či už mierumilovne alebo s použitím zbraní, vyvlastniť veľké množstvá súkromnej pôdy šľachty a cirkvi. Vďaka tomu narastala Machnova popularita. V marci 1918 podpísala nová boľševická vláda v Rusku Brest-litovský mier, ktorým sa skončila účasť Ruska v prvej svetovej vojne. K sovietskemu Rusku boli taktiež pripojené veľké územia, vrátane Ukrajiny. Potom vypukli v Dnepropetrovskej oblasti protiboľševické nepokoje, ktoré boli organizované zväčša anarchistami. Machno vstúpil do jednej z mnohých anarchistických skupín v tejto oblasti a rýchlo sa stal jej veliteľom. Vďaka jeho osobnosti a charizme sa všetky ukrajinské anarchistické partizánske skupiny v oblasti začali nazývať Machnovci. Tieto skupiny sa spojili a vytvorili Revolučnú oslobodzovaciu armádu Ukrajiny (ROAU). Armáda viedla úspešné boje s ukrajinskými nacionalistami a bielogvardejcami. Tieto víťazstvá dosiahla ROAU proti omnoho väčším armádam, a tak začala narastať Machnova reputácia ako špičkového vojenského stratéga. Ľudia mu začali hovoriť baťko (ukr. otec).

V tomto období si Machnovci vytvorili konkrétny politický program, ktorý pozostával z piatich bodov: zákaz všetkých politických strán, zákaz akejkoľvek diktatúry a útlaku, zrušenie štátu, odmietnutie socializmu a aktívne rozhodovanie pracujúcich na výrobe. V novembri 1918 ROAU vytvorila Slobodné územie. Slobodné územie známe tiež pod názvami „machnovščina“ alebo anarchistická Ukrajina, bolo prvým a doposiaľ jediným úspešným pokusom v modernej dobe vo Východnej Európe o vytvorenie bezštátnej anarchistickej spoločnosti. Rozprestieralo sa na území Záporožskej, Dnepropetrovskej a Doneckej oblasti, veľkosťou porovnateľnom s územím Slovenska. Machnovým cieľom bolo vytvoriť na juhu Ukrajiny anarchistickú spoločnosť, ktorá by mohla slúžiť ako príklad celému Rusku. Machno čiastočne pokračoval v tradícii kozáckych občín a kozáckeho federalizmu, t.j. slobodného spájania a spolupráce jednotlivých nezávislých občín, ktorá v tomto kraji bola veľmi živá a silná. Je zaujímavé, že práve príklad kozáckych slobodných občín mal veľký vplyv aj na Kropotkina (a myšlienky anarchizmu celkovo) pri jeho formulovaní optimálneho modelu samosprávnej komunity.

Machno bol muž činu, aj keď zaneprázdnený vojenskými operáciami, snažil sa uskutočniť svoje anarchistické teórie v praxi. Jeho prvým činom po obsadení mesta a po otvorení brán väzení, bolo vylepenie oznámení informujúcich obyvateľ o tom, že teraz sú slobodní a môžu si organizovať svoje životy podľa vlastných úvah. Jeho povstalecká armáda im nebude nič diktovať ani nariaďovať. Následne bola vyhlásená sloboda prejavu, tlače a zhromažďovania.

V jednej z deklarácií, vydanej Machnom v roku 1919, sa píše: Záleží na samotných robotníkoch a roľníkoch, aby si sami zorganizovali a dosiahli vzájomného porozumenia vo všetkých oblastiach života, akýmkoľvek spôsobom uznajú za vhodné.“ S jeho aktívnou podporou boli v Jekaterinoslavskej oblasti organizované anarchistické komúny, každá pozostávajúca z asi 12 usadlostí, po asi sto až tristo obyvateľov v jednej komúne. Sám Machno, keď mu to čas dovolil, pracoval ako roľník v jednej z guljajpolských komún. Každej komúne bolo poskytnutej toľko pôdy, koľko boli jej členovia schopní obrobiť bez dodatočnej námezdnej práce. Pôda a rovnako tak aj nástroje a hospodárske zvieratá  boli prideľované na základe rozhodnutí regionálnych kongresov roľníkov, robotníkov a povstalcov, čo boli zhromaždenia (podobné staroruským občinovým zhromaždeniam) všetkých občanov komún daného regiónu. Rozhodovanie v každej jednotlivej komúne fungovalo na základe všeobecného zhromaždenia jej členov. Bol to príklad priamej demokracie v praxi. Vlastníctvo pôdy v rámci jednej komúny bolo spoločné, kuchyne a jedálne boli rovnako komunálne. Ale nikto nebránil tým členom, ktorí si varili, aby jedli oddelene. Taktiež nikto nenútil a nebránil nikomu, aby vstupoval do takejto komúny. Kto chcel, mohol hospodáriť aj samostatne.

Členmi komunít neboli len ľudia hlásiaci sa priamo k anarchizmu, ale väčšinou bežní  roľníci, ktorí si uvedomili výhodnosť takto prevádzkovaných spoločenstiev. Slabinou Machnovej vízie bolo, že nemal vytvorenú predstavu, ako by fungovalo na takýchto princípoch mesto. Tiež sa nezaoberal tým, aký peňažný systém zaviesť a či vôbec nejaký, takže na jeho území platili všetky peniaze. Každý mohol obchodovať za akú menu chcel, prípadne mohol vymieňať tovar za tovar alebo služby. Machno, ktorý rozhodne nebol žiadny vzdelanec, ale len „obyčajný“ dedinský človek, mal na uskutočnenie svojich vízií vymedzenú len veľmi krátku dobu. Preto je ťažké hovoriť, ako by sa tento sociálny experiment ďalej vyvíjal. No vo všeobecnosti mal podporu ľudí  a v spoločnosti vládol pocit slobody.

Na Slobodnom území bol aj pokus o vytvorenie kultúrneho článku. Existovala tu kultúrno-vzdelávacia komisia, do ktorej patrili aj známi anarchisti Volin, Aršinov a Baron. Vydávali anarchistické časopisy a letáky a organizovali pre bojové jednotky prednášky o anarchizme. Okrem toho komisia založila divadlo a plánovala otvoriť anarchistické školy, kde by sa vyučovalo v slobodnom duchu bez viazania sa na nejakú ideológiu alebo štátnu doktrínu.

Machno bol hlavne bojovník. Viac ako rozvíjaniu anarchistických komunít sa venoval boju. Všetky svedectvá sa zhodujú na skutočnosti, že Machno bol výnimočne schopný a statočný vojenský veliteľ. Jeho úspechy na poli organizovania ozbrojených síl a vedenia dlhého a úspešného boja, ak si odmyslíme niektoré úspechy španielskych anarchistov 30. rokoch, sú unikátne v celých dejinách anarchizmu (Machnovi  je tiež prisudzovaný  vynález hipomobilného voza vyzbrojeného guľometom – tačanky). Pri všetkých ťaženiach Machnovej armády viala v čele veľká čierna vlajka, ozdobená nápismi „Sloboda alebo smrť“. Veľkým rysom Machnovej osobnosti bolo, že na rozdiel od  nacionalistov, kozákov, bielogvardejcov, aj červenej armády bol asi jediným vtedajším vojenským veliteľom vo východnej Európe, ktorý zakazoval a potieral akékoľvek antisemitské tendencie medzi svojimi stúpencami. Machno osobne odsudzoval akýkoľvek druh diskriminácie a tresty za antisemitské činy boli rýchle a tvrdé. K machnovskému hnutiu sa preto pridal značný počet Židov. Niektorí z nich, ako Volin a Baron, pracovali v kultúrno-vzdelávacej komisii, ale väčšina bojovala v radách povstaleckej armády alebo v pravidelných partizánskych jednotkách, bok po boku s roľníkmi a robotníkmi ukrajinského a ruského pôvodu.

Machno odmietajúci akýkoľvek typ vlády, nieto ešte diktatúru proletariátu, predstavoval pre boľševikov nevítanú prekážku a hrozbu. V júli 1918 prešlo 40 tis. vojakov Červenej armády na Kryme do ROAU. Boľševici spustili po tomto protimachnovskú propagačnú vojnu, v ktorej ho obvinili z popráv svojich politických oponentov a z vytvorenia tajných služieb, ktoré mali rozvrátiť Sovietske Rusko. Historici obidve obvinenia vyvrátili ako lži. Machno obvinil boľševikov z vytvorenia ešte krutejšej diktatúry, ako bola tá cárska. Machno dlho vzdoroval červenej armáde, ale presila bola obrovská. Boľševici pod priamym vedením Trockého napadli v polovici roku 1921 Slobodné územie, a po niekoľkých mesiacoch bojov ho porazili a pripojili k Rusku. Väčšina anarchistov aj s rodinami bola zavraždená, malá časť ušla. Machnovi sa podarilo ujsť do Paríža, kde udržiaval styky s ruskými a ukrajinskými anarchistami, žijúcimi taktiež v emigrácii. V roku 1926 spoločne s Aršinovom a ďalšími anarchistami vydal „Organizačnú platformu svetového zväzu anarchistov„. Platforma, jeden z najvýznamnejších anarchistických programových dokumentov, reflektovala porážku anarchizmu na Ukrajine a Rusku. Obhajovala a navrhovala medzinárodné organizovanie anarchistického hnutia na princípoch federalizmu, priamej akcie a kolektívnej zodpovednosti. Program vyvolal rozsiahle diskusie. Machno žil v Paríži vo veľkej biede, pracoval ako robotník, no popri tom stihol ešte navštevovať samovzdelávacie spolky a večerné školy, lebo celý život túžil po vzdelaní, ktorého sa mu ako dedinskému chlapcovi nedostalo. V ťažkých podmienkach emigrácie stihol Machno napísať tri knihy o anarchistickej revolúcii na Ukrajine. Zomrel začiatkom júla 1934 na tuberkulózu.

Ako osoba bol Machno veľmi zaujímavý. Napriek pomerne mladému veku (30 rokov), malej výške 160 cm, šťúplej postave a detsky vyzerajúcej tvári, mal nezvyčajnú charizmu a povahu skladajúcu sa z kombinácie odzbrojujúcej dobroty a železnej vôle. Jeho anarchistické presvedčenie a zápal boli tým príkladom idealizmu, prameniaceho z tajomných hlbín ruskej duše, reagujúceho sebe primeraným spôsobom na duchovné impulzy, nabádajúce ku konaniu smerujúcemu k vybudovaniu bratskej spoločnosti. Ruský anarchizmus bol predčasným pokusom v rámci vládnuceho ducha času, vybudovať v slovanskom prostredí spravodlivú a slobodnú spoločnosť. Machno ako novodobý Iľja Muromec, bol skutočným ruským bohatierom, slnečným hrdinom, hľadajúcim pre svoj ľud slobodu a spravodlivosť.

Autor textu: Dávid Sulík


Súvisiace články:


 

(Prečítané 27 krát, 1 dnes)

Comments are closed.