Pravá osobnosť…

Pred pár dňami som sa vrátila z letného pobytu s Marcelom Vanekom, výraznou „československou osobnosťou“, teším sa na pobyt so Silvanom Paoluccim, spomínam na seminár s Emahom a som šťastná, že mi osud doprial priateliť sa s Karlom Krylom, on ma prvý raz upozornil na smutný zvyk zbožňovania a vytváranie modiel. Hoci miloval dav, svojich obdivovateľov a fanúšikov, trpel tým, že ho zbožňovali, ale nesnažili sa žiť podľa toho, čo v pesničkách tak obdivovali. Učili sa naspamäť texty a plní emócií ich spievali s ním. Na chvíľu zažiarili a potom zhasli ako prskavky. Akoby vraveli, ty to vieš tak pekne opísať, ty tým asi žiješ, cítiš to dobré v nás, vezmi za nás zodpovednosť, bojuj za nás, spievaj za nás a my po koncerte utrieme slzu a pôjdeme na pivo zmyť emócie. Nechcel byť modlou, chcel byť učiteľom. A to je to, čo majú spoločné horeuvedené osobnosti. Nič nerobia pre slávu a obdiv. Hovorila som o tom s nimi a dá sa to zhrnúť do jediného. Dúfajú a nestrácajú vieru, že človek nepotrebuje modlu, ale zodvihnúť hlavu a uvedomiť si seba a svoje dobré aj zlé stránky. Ak upadneme do hľadania iba tých pozitívnych stránok, dostaneme sa zasa na šikmú plochu, rovnako, ak sa zaoberáme iba svojimi slabosťami. Poslovia a pomocníci rozvoja osobnosti radia, vedome prežívať a ak sa dá spoznávať svoje svetlo aj tiene a nenasledovať slepo cudzie odporúčania, nežiť cudzie životy v našich telách, ktoré ani nepoznáme. Netýrajme ich tým, že ich budeme stavať na piedestál, uctievať ich a klaňať sa im, ale nebudeme chcieť ani za svet meniť seba podľa ich príkladu. Žiadna ozajstná osobnosť nestojí o to, aby bola uctievaná ona osobne; ale túži po tom, aby si ľudia ctili a chápali to, čo si ctí ona. Ako by ju mohlo tešiť, že ľudí nezaujíma, alebo sa nesnažia pochopiť obsah toho, čo prináša. Žiadna pravá osobnosť neprišla preto, aby robila vodcu, ktorý bude veliť masám. Pravá osobnosť prišla, aby svojím životom dala príklad, ktorý inšpiruje aj ostatných k vlastnému tvorivému životu. Poslušné ovečky, ktoré čakajú na pokyny a chcú vedieť, čo je správne a čo nie, aby mohli bez rozmýšľania a vlastnej skúsenosti lenivo kráčať po svojej ceste stále dookola sú pre skutočnú osobnosť na obtiaž. Preto mnohí šamani, učitelia, terapeuti atď. po čase prestávajú robiť hromadné prednášky, sedenia, konzultácie a vyberú si zopár menej lenivých bytostí a tým pomáhajú kráčať po ceste osobného rozvoja. Niektorí ako napríklad Karel Kryl, či ďalší sa rozhodnú odísť, ale nechať tu svoje večne inšpirujúce dielo. Je len na nás, ako a čo si z neho vieme vziať. Niekto bude plakať pri jeho hrobe, iný nadávať na tých, čo ho zničili. A tí, čo pochopili, sa vyberú svojou cestou v duchu jeho inšpirácie. Tí sa potom stanú priateľmi a pokračovateľmi. Nebude pre nich ťažké vziať zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. A to naozaj nie je malý krok, ktorý urobia na ceste za svetlom.

P.S.

Pre priaznivcov Karla Kryla a všetkých, ktorí nehľadajú guruov, ale cestu, pridávam posledný rozhovor, ktorý som s ním urobila tesne pred jeho smrťou (samozrejme skrátený).

…Bavíme sa o tom, že aj bez kostolov sa môžeme denne spojiť so „šéfom“. A vieme, že nás môže hocikedy povolať na pohovor. Si teda denne pripravený odísť k Pánovi? Čo si myslíš o smrti?

Iste, vždy pripravený.(smiech) Ja neverím, vychádzajúc už len z prostého faktu premeny energie a hmoty, že sa mojou smrťou život nekončí. Neviem, čo budem, možno kvetinka, alebo niečo iné užitočné. A keď to tak bude, aj to ma poteší. Fyzika vraví, že moja energia musí byť zachovaná, preto sa nebojím. Ale kým žijem, je pre mňa hlavné jedno krédo a potvrdzujem ho každý deň. „Čo je hotové, to sa počíta.“ Lenivosť je mi cudzia.

V poslednom čase si dosť skeptický, zrejme dumáš nad tým, načo žiť v tomto svete katastrof, slovných polúcií, nemocných mocných, korupcie, bezvládia, dvojkoľajných monológov a globálneho vnucovania jednofarebného sveta.

Treba žiť práve preto, aby som bol, hoc aj jediný, ktorý buduje opak. Ktorý nepodľahol chamtivej väčšine. Ktorý robí niečo pre seba, ale tak, aby mal z toho osoh aj niekto druhý. Alebo, aby z toho aspoň druhí nemali nevýhodu. Vieš, ja si myslím, že aj tí, čo sa vyhlasujú za altruistov a vravia, ako pomáhajú druhým, to vlastne robia pre seba. Dobré je, ak si to človek uvedomí. Robiť veci pre seba, patrí zrejme k istému vývojovému stupňu. Preto nezúfam, ak nenájdem vydavateľa a vydám si knihu sám, ak nie som spokojný s ilustrátorom, alebo na neho nemám, tak si urobím sám aj ilustrácie. Keď mi nechcú vydať platňu, vydám si ju za vlastné peniaze.

To nie sú veľmi lukratívne veci. Skôr stratové.

Naopak, mimoriadne ziskové. Nie síce z finančného hľadiska, ale z hľadiska života určite. Ešte nikdy som tento prístup neoľutoval.

Máš recept na ďalší postup?

Odpoviem ti básňou.

Kam prchnout, ze světa lží králú, pahrabat a rádobybarónú ničení. Do lesú? Do pouští? Vždy skončíš jako levoboček.

Možno, keby sa ľudia viac angažovali ako občania. Lenže zväčša iba nadávajú a nič neurobia pre zmeny. Nadávajú na zrkadlo, keď majú krivú hubu. Potom idú, rozbijú to zrkadlo, ale krivá huba im ostane. Začarovaný kruh.

A niečo optimistické?

Jóó, optimistické???Zlatá doba nenastáva, bude doba kamenná. Stačí? (smiech) Nie! Napíš tam, že verím na lásku.

Napriek všetkým sklamaniam, ktoré si prežil?

Odpoviem žalmom (120)

Vyhnaný dostal jsem

útulek v porobě

v salaších ciziny

bylo mi spáti

Opušten volal jsem

Pane, múj, po tobě:

Pane múj jediný

Nedej mi lháti.

Ačkoli k pokoji

volali rety mé

ačkoli prosily

o útechu

na hesla o boji

změnili věty mé

ti, jimž je násilí

kuprospěchu

Vždy som ho vnímala ako bojovníka za lepší svet, ako barda lásky a preto na záver rozhovoru aj jeho života sa mi viac hodí Žalm 71

...nápisy na věnci

a na korune trny

Padáme pod tíží

A snažíme se dolézt

Vlekouce na kříži

Svou samotu a bolest

Nebe je rúžové

po ceste křížové

snad konečne spočinem

jak pšenice v klásku

Spočinem bez hnevu

Přirostlí ke dřevu

Vždyť nejtěžším zločinem

Je hlásati lásku…

(1944-1994)

http://www.youtube.com/watch?v=01GfNdpsfFA&playnext=1&list=PLDE93E40E007C4AB6