google27eaa3905ca3fee3.html

Ešte keď som bola slobodná a počúvala som jeho hudbu, neuveriteľne sa mi páčila. Pri počúvaní Konvergencií mi napadlo, že Fedor bude raz môj manžel. Potom som sa vydala. Samozrejme za iného. Môj bývalý manžel a Fedorova bývalá žena boli bratranec a sesternica a tak sme sa vlastne zoznámili na rodinných oslavách. Ja som mala ročnú dcéru a Fedor mal štvorročného syna, nebolo to jednoduché, ale bolo to silnejšie ako my. Osudová láska. Zamilovali sme sa…začína svoje rozprávanie Babula Frešová, ktorá sa do mojej súkromnej Smotánky dostala ako: Žena, ktorú si napokon začneš vážiť. Keď som ju prvý raz uvidela, nezískala si moje sympatie, dozvedela som sa o nej iba to, že má depresie a zrejme ju čaká aj „ženská“ operácia. Takých je…povedala som si. Čo už  je na tom. Potom sme sa pár rokov nestretli a zrazu som videla v jednom suši – bare krásne na hodvábe maľované obrazy a hodvábne ručne maľované paravany. Boli úchvatné  a ja som chcela vedieť, kto je autor. Babula Frešová. Ach, tá s depresiami! To by som o nej nepovedala. Nie! Tá, ktorá vyhrala nad depresiami, povedala moja priateľka Eva a ak chceš, porozpráva ti o tom.

Čo ťa na Fedorovi najviac zaujalo?

Ako krásne sa staral o svojho syna, aký bol silný a nežný zároveň. Vyžaroval z neho pokoj a to ma fascinovalo. A napriek tomu, že bol známy hudobník, nemal problém trebárs navariť, alebo urobiť hocičo praktické. Bol veľmi šikovný. Taký domáci majster. Môj otec odišiel od nás, keď som  mala trinásť rokov, Fedor bol podľa mňa celkom iný. Mal iný rozmer. Očaril ma.

Neprekážalo ti, že ste mali obaja záväzky…Napokon sama si zažila aké je nepríjemné, keď odchádza otec…

Keď zistíš, že je to ten pravý, nič ťa nezastaví. Napokon mladosť pochabosť. Mala som 22 rokov. Zrazu to prišlo, bola som v tom až po uši a nič ma netrápilo. Malo to tak byť. S osudovými láskami je to vždy tak. Obaja sme sa v jeden deň rozviedli a o rok sme sa zosobášili, ale bývať sme spolu začali ihneď.

Potom sa vám narodil synček. Takže ste mali moje, tvoje a naše deti. Nebol to problém? Neprišlo vytriezvenie.

Nie, naopak naplnenie. Žili sme úžasným životom. Bývali sme v centre mesta a náš byt sa stal centrom stretnutí. Kamarátov, hudobníkov, hercov. Mali sme vždy otvorené dvere. Obaja sme mali radi spoločnosť. Priateľov a dodnes si cením ich prínos do nášho života.

A nastala romantická prechádzka ružovým sadom?

Magdaléna Babula Frešová vo svojom atelieri

Vôbec! Naše manželstvo nebolo bez obláčikov, pokojné a vôbec nie prechádzka ružovým sadom, ale pomocou priateľov a našich detí sme veľa prekážok prekonali a zvládli. Obaja sme boli nespútané osobnosti a tak občas padla kosa na kameň. Dnes, keď žijeme spolu už 30 rokov, by bolo naozaj zbytočné zaoberať sa starými bôľmi. Obaja sme vyzreli, sme už úplne iní ľudia. Veľmi mi v živote pomohla aj Fedorkova mama. Všetci ju milovali. Požičiavali sme si ju za fľašu šampanského. Vedela, aká som citlivá.

Takže nábeh na depresiu si zrejme nosíme v sebe po celý život?

Neviem, či sa to tak dá povedať. Ja som ale naozaj celý život veľmi precitlivená, všetko vzťahujem na seba, obviňujem sa. Keď som čítala Sofiinu voľbu, nevedela som sa týždeň z toho spamätať. Fedorkova mama mi vravela:  „Nemala by si brať tieto veci tak vážne. Potrebuješ získať nadhľad. Lenže život mi nedával príležitosť pozerať sa zhora. Neustále som bola uprostred deja. Zrazu začali okolo mňa umierať ľudia. Príbuzní, priatelia, starí i mladí. Tragicky zahynula Simona kamarátova láska, telefonoval s ňou, keď havarovala, Máša manželka a matka troch detí, 48 ročná dostala mozgovú príhodu, ďalší priateľ vyskočil z balkóna…V takom období začneš vnímať tú bezmocnosť človeka. A keď rozmýšľaš nad smrťou, rozmýšľaš aj nad životom. Zrazu príde čas, aspoň u mňa prišiel, že samu seba konfrontuješ so sebou. Zrazu všeličo vypláva na povrch. Zistíš, že život beží a ty si zabudol na seba. Teraz sa musíš prijať taká aká si. Najťažšie je prijať samu seba. Opäť som sa vracala k otcovi, ktorý ma opustil v puberte a zistila som, že vďaka tomu, nie som zakotvená sama v sebe. Lebo som si dávala za vinu aj jeho odchod.  Rozpamätávala som sa na to, že som celý život chcela byť ako niekto iný. Ako keby som si nevážila vlastné dary, ale väčšiu cenu som pripisovala tomu, čo vedeli iní. A v tomto období konfrontácií bol Fedorko stále na cestách, takže som bola na deti, na domácnosť aj na svoje tiene sama. Bolo toho dosť. A tak sa zrazu stane, že prestaneš pozitívne myslieť a necháš sa vtiahnuť do svojich smútkov.

Pripadá mi to ako skok do tmy. Čo vôľa? Dajú sa tie smútky hodiť za hlavu?

Uprostred tvorby

Ty musíš proti nim bojovať. Ak to neurobíš, vlastné smútky ťa zožerú. Na všetko v tom čase reaguješ nenormálne. My sme vtedy postavili dom v Rusovciach. Zdalo by sa to ideálne. Pokojné prostredie, blízko prírody. Lenže ja som si tu nevedela zvyknúť, chýbalo mi mesto, ruch, všade okolo boli rozostavané domy. Privádzalo ma to do šialenstva. Mala som pocit, že tu už nevydržím, že musím ujsť. Nemohla som spávať. Za celú noc som spala hodinu, dve. Nijaké lieky nezaberali, ani rátanie barančekov, joga, nič. Prišla nekonečná únava, stavy úzkosti. Cítila som sa úplne vyhorená, nepotrebná. Je to zvláštny stav. Máš mŕtve srdce, nič necítiš, je úplne prázdne. Nechcela som žiť. Je to temná noc duše. Potom ma hospitalizovali.

Nemohol ti pomôcť niekto blízky? Fedor, deti?

Vtedy ti nemôže pomôcť nikto. Fedor bol úplne hotový, nevedel, čo má robiť, stále som mala chuť ublížiť si. Naozaj jediná myšlienka, ktorá bola v mojej hlave bola, ako sa zničiť. Kamarátky mi radili, aby som sadila kvety, cvičila, počúvala hudbu… Netušili, že je pre mňa neprekonateľný problém dostať sa z postele na toaletu alebo zjesť trebárs len pol krajíčka chleba, o sprchovaní ani nehovorím. Rodina sa hrozne bála, že spácham samovraždu. Spamätalo ma, keď vraveli, že ak sa zabijem, bude trvať milióny rokov, kým sa opäť vrátim a oni ma nebudú môcť čakať. Už sa nezídeme. Tak som sa pomocou lekárov a liekov dostala do stavu, že som mohla žiť a rozhodla som sa nájsť samu seba, kým sa vrátim k rodine. Odišla som do Anglicka slúžiť. Starať sa, robiť pomocníčku pánom a pritom hľadať cestu ku zdraviu, k svojej duši.

Bolo to ťažké?

Dôležité bolo, že to bola zmena. Musela som si pomôcť sama a ešte pomáhať aj druhým. Strašne veľa som plakala. Slzami som sa čistila. Plač je vraj zdravý. Jazdila som na koni. Čistilo mi to myseľ. Naučila som sa žiť sama so sebou. Mať sa rada. Pochopila som, že nikdy nie som sama, ak si dôverujem. Cez telefón a mail som si čistila vzťahy, dokázala som už odpustiť ľuďom, ktorí mi (z môjho pohľadu) ublížili. Pre mňa je lepšie vypísať sa ako sa vyrozprávať, preto mi počítač neuveriteľne pomáhal.

A čo Fedor?

Z jeho pohľadu som ho opustila, takže sme si veľmi veľa mailovali a vysvetľovali veci. Naučili sme sa pomenovať problémy, vzťahy, city a uvedomili sme si, že aj keď som inde, sme najkrajší pár na svete a patríme k sebe. Uvedomila som si opäť, že Fedora milujem, že je môj osud. Fedor je optimista a to mi veľmi pomohlo. Veľmi súcití s ľuďmi a tiež to nemal ľahké, syn sa v tom čase dal na drogovú dráhu. (Dnes je už chvála bohu a Mudr. Novotnému v poriadku) a ja som pochopila, že moje miesto je doma. Pri Fedorovi, tam patrím, tam mám korene. Fedor pre mňa prišiel na letisko do Prahy a našiel tam inú, zrelú ženu. To mi dala choroba. Obaja sme vedeli, že sme sa už naučili hovoriť spolu tak, aby sme si neubližovali, ale ani nechceme zamlčať, ak potrebujeme niečo vypovedať, lebo nás to trápi a nevieme s tým žiť. Celý život je o vzťahoch a my sa musíme naučiť žiť so sebou a s ľuďmi. Učiť sa to môžeme len na vlastných chybách. Ale pomoc je vždy naporúdzi. Veľmi mi pomohol aj duchovný učiteľ pán Herceg. Povedal mi: „Nehľaď na to, že ti niekto ublížil, ty len rozdávaj lásku a neočakávaj nič. Dnes už nemám pocit, že nedostávam naspäť to, čo dávam. Teším sa zo života, lebo viem, že iba tu na zemi máme možnosť všetko precítiť. A viem, že keď niečo dám, vždy sa mi to vráti. Keď vám je smutno, treba otočiť tvár k ľuďom a nezaoberať sa sám sebou. Môj vzťah s Fedorom je teraz naozaj ideálny a je mi jasné, že je to môj osudový muž.

Keď si sa vrátila navštívila si jasnovidca, čo ti povedal?

Anjel ti odkazuje, že máš maľovať, to ťa uzdraví. Ja a maľovať? Čo je to za nezmysel, veď to vôbec neviem. Fedor mi však kúpil farby a hodváb a štetce a nabádal ma…až som sa ocitla na kurze a našla som v sebe umelecký talent a teraz som šťastná, keď tvorím, vyjadrujem sa krásou a nehľadím na to, čo vedia druhí, ale vážim si, čo dokážem ja sama.

Erika Vincoureková



Tip vydavateľstva Eugenika:

Oleg Fejgin – Co dokáže podvědomí – Wolf Messing – Na základe fantastickej biografie W. Messinga – hypnotizéra, jasnovidca, telepata a cirkusového umelca poľsko-židovského pôvodu, narodeného v roku 1899 – autor zaujímavo rozpráva o najkomplikovanejších javoch a najnovších objavoch súčasnej vedy a techniky v oblasti ovplyvňovania podvedomia. Striedanie úrvykov Messingovho textu s komentármi Psychológa a Fyzika tvorí pútavý rámec pre podanie rôznych fascinujúcich javov a ich možných vysvetlení.


Súvisiace články:


(Prečítané 2 429 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.