Dnešné deti……hmmm, ako by som to povedala – sú veľmi energické, plné života, všetko chcú vyskúšať, všade byť, všetko spoznať. Taká je aj moja dvojročná dcéra. Niekedy mi to pripadá, že to ani nie je dieťa, ale dospelý človek, keď v dvoch rokoch chápe väčšinu veciam, o ktorých sa bavíme a dáva hlášky, ktoré nás dostávajú do kolien.

Pravidelne mávam dni, kedy už neviem čo s ňou. A minule ma tak napadlo, že ju jednoducho zoberiem so sebou meditovať. Je mi jasné, že dvojročné dieťa si nesadne, nezatvorí oči a nebude asi pol hodinu meditovať. Ale keď bude vidieť, že to robím ja a budem jej vysvetľovať prečo to robím a čo v meditácii môže zažiť, verím, že keď bude väčšia tak to prinajmenšom bude skúšať aspoň zo zvedavosti. Ja som vďaka meditovaniu znovu objavila cestu ku vlastnej duši a keď som to dokázala ja nemám dôvod pochybovať o tom, že sa to podarí aj jej. Stačí ak bude vnímať, že niečo takéto robíte a postupom času sa môžete hrať na to, že bude ticho sedieť, potom môže skúšať preciťovať tlkot svojho srdiečka či prestavovať si ako behá po farebnej lúke alebo tancuje s vílami.

Keď teda moje dieťa bolo ako splašené kura a nevedelo čo od dobroty a ani pravidelné pobyty vonku nepomáhali,  raz ma napadlo, že ju zoberiem meditovať so mnou. Tým, že od narodenia spala iba minimum času, vždy som cítila deficit času na seba. Jednoducho len čo som si sadla ku vlastnej práci alebo išla meditovať hneď sa zobudila. Preto sa mi nápad so spoločnou meditáciou veľmi pozdával. Takže dnes už bez obáv poviem  „Ideme meditovať!“ a zabijem tak dve muchy jednou ranou – ja meditujem a dcérka má zábavu a verím, že popri tom do seba nasáva aj to s akou láskou a potešením to obe robíme.

Minule, keď som zavelila, že ideme meditovať, som ju chvíľu sledovala spoza rohu, čo ide do mojej pracovne robiť. Vyštverá sa na stoličku za starodávny pracovný stôl, zoberie z neho zapaľovač a vonnú tyčinku a položí ich na zem. Potom zoberie zo stola kamene a rovnako ich položí na zem. Potom zo stolíka vyberie karty a porozkladá ich po zemi. Keď prídem za ňou sadnem si do tureckého sedu, zapálim vonnú tyčinku a sviečku a pustím si meditačnú hudbu. Zatvorím oči a tvárim sa, že som tam sama a skutočne začnem meditovať. Mám zavreté oči, dcérka je ticho, hrá sa s kamienkami. Už dávnejšie som tu písala o jej krásnom vzťahu k liečivým kameňom. Uchvacujú ju ich farby, odlesky, tvary a verím, že ju priťahujú aj ich vibrácie. Počúva hudbu, pozerá si karty veď sú na nich krásne obrázky. Potom príde a postaví sa mi za chrbát, masíruje mi ho a zrazu buch, hodí do mňa kameň, asi sa jej nepáči, že mám zatvorené oči 🙂

Mojou výhodou je to, že mi nerobí problém sústrediť sa na meditovanie aj keď okolo mňa dcérka pobehuje alebo ma pri tom všelijako naťahuje či akože češe a šklbe mi vlasy. Jednoducho sa aspoň na potrebnú chvíľu odpútam. Neišlo to však hneď, chcelo to trochu cviku. Potom zoberie vždy nejaký kameň a vloží mi ho do rúk a ja sa len pousmejem, že práve ten teraz potrebujem.

Minule som ju hľadala po dome. Zrazu na mňa kričí: „Mama meditujem!“ V tej chvíli som sa preľakla, že páli sviečku alebo niečo podobné, ale chvalabožku len sedela za stolom a hrala sa s liečivými kameňmi.

Raz som mala úžasnú meditáciu. Dcéra mala asi 7 – 8 rokov. Sedeli sme v tureckom sede v mojej pracovni a spolu sme išli meditovať. Obe sme zatvorili oči, chytili sa za ruky, aby sme boli prepojené a v meditácii sme sa obe stretli ako v spoločnom svete. Bol to neopísateľný zážitok a už teraz sa veľmi teším, kedy sa nám niečo také podarí zažiť.

Pre mňa je toto cesta – zapojiť dcéru, ktorá mi bola daná a je mojou súčasťou do môjho života, do meditovania, pretože to je pre mňa úžasný prostriedok, ktorý môže pomôcť nám všetkým. Mne to dáva čas venovať sa aj sebe a jej to ponúka možnosť zažiť nové veci. Meditovanie môže byť pre deti veľmi dobrým spôsobom upokojenia tela aj mysle, ale aj na rozvinutie vlastnej fantázie. Dnes sa vo svete vedú rôzne kurzy, ktoré učia deti meditovať, pretože to má nepopierateľné prínosy. Predstavte si tú novú generáciu, ktorá by vedela kam kráča, ktorá by bola v spojení s vlastnou dušou a konala len na základe nezištnej lásky. To by bol krásny svet.

Verím, že k tomu raz príde. Skúsme na začiatok byť svojím deťom vzorom. Skúsme sa trochu zastaviť a ukázať im, že keď zatvoria oči, tak v tichu sa môžu svojej duše opýtať na čokoľvek, čo ich trápi. Že každý máme v sebe svoj vlastný svet a útočisko, kam sa môžeme s dôverou obracať. Že každý sme plnohodnotná bytosť plná lásky a keď tú lásku budeme rozdávať aj ďalej bez nároku na odplatu, vytvoríme nádherné miesto pre život. Len na začiatok si to vyžaduje, aby sme sa zmenili my……rodičia a pochopili, že naše deti sú iné. Že deti dnešnej doby sú aktívne, chcú sa učiť, len im musíme dať šancu a čas. A prijatie tohto faktu je asi najťažšie.

Cestu k vlastnej duši poznáme všetci, iba sme na ňu zabudli. Keď však nie sme na svoju dušu napojení a nekomunikujeme s ňou, často sa cítime nespokojní s vlastným životom len nevieme identifikovať čo nám vlastne chýba. Sme zavalení prácou a povinnosťami a na seba a vlastné deti, to čo by malo byť pre nás najdôležitejšie, nám paradoxne nezostáva čas. A tak namiesto žitia iba klušeme v tempe, ktoré nám udáva niekto iný.  Tak čo, ako ste na tom vy a vaše deti? Meditovanie nie je jediná cesta, je jednou z mnohých, ktoré vám môžu pomôcť zmeniť svoj život. Stačí iba odvahu a pustiť sa do toho.

Zoberte vaše dieťa meditovať a uvidíte čo sa bude diať.

Budem veľmi rada, keď mi o tom napíšete na blog Žime šťastne!

Monika Sobeková

Kniha autorky Meditácia – cesta k sebe je dostupná na jej blogu tu: http://zimestastne.sk/moje-knihy/meditacia-cesta-k-sebe/


Foto: canva.com


Súvisiace články:


 

(Prečítané 179 krát, 1 dnes)
Tagged with:
 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *