google27eaa3905ca3fee3.html

Každý človek pri svojom narodení na planéte Zem dostáva do vienka aparát zmyslových orgánov. Sú to sluch, čuch, chuť, hmat a zrak. Dopĺňa ich schopnosť orientácie v priestore, kinestetické vnímanie. Po narodení ešte nikto nemá vyvinutý ďalší orgán, ktorý sme nazvali umom, intelektom. Ten sa rozvíja dospievaním. Človek dnešnej civilizácie sa zo všetkých existujúcich orgánov, pôvodne tvoriacich jednotu, opiera len o jeden jediný z nich. Ten rozvíja, ten zdokonaľuje a slúži mu. Je to intelekt.

Nerodíme sa s hotovým intelektom. Narodíme sa s potenciou intelektu. Najmenšie deti vnímajú svet priamo, bezprostredne, ešte nevedia či je lepšie, keď bude veľa, alebo málo peňazí, či je lepšie mať Škodovku, alebo Mercedes, oblečenie značky Versace, Spyder, alebo z čínskeho trhu, či je lepšie keď vyhrá politická strana tá, alebo iná, čo bude lepšie a horšie, aké sú výhody, alebo nevýhody tej, alebo inej alternatívy. Ešte niet zrelého umu a niet preferencií. Malé deti sú jednoducho priame, bezprostredné, vnímajú nepodvojne, komplexne. Slúžia zákonom prírody, ktorá všetko prijíma rovnocenne. Blížia sa k absolútnemu prijímaniu zvonka. Ešte u nich niet rozvinutej podvojnosti a talentu separácie. Ten prichádza zo sociálneho kozmu. Preto najmenšie deti všetky možnosti vnímajú rovnoznačne. Nehľadajú v nich zmysel, logiku a príčiny. Informácie berú podľa toho ako ich priamo vidia, vnímajú svojimi zmyslami. Vplyvom výchovy, kopírovania okolia, získavajú skúsenosti s nepriamym druhom informácií, začínajú rozvíjať nový svet – intelektuálny, nereálny, symbolický. S rastúcim vekom človek začína viac a viac rozvíjať separujúci spôsob myslenia, ktorý časom mohutnie, narastá. Rozvíja tú primitívnu podvojnosť, dvojpolárnosť, ktorá má svoje hranice. Za ňou už začína byť patologická, kedy sa človek vydáva na cestu utrpenia a chorôb. Masa primitívnej lineárnej podvojnosti zväzuje človeka po všetkých stránkach. Súčasná civilizácia vychádza z podvojnosti, z binárneho myslenia. Preto aj produkuje podvojné technické prostriedky, vytvára podvojné zákony a pravidlá. Preto človek súčasnosti vníma iba podvojné procesy, vyrába prístroje na diagnostiku a sledovanie javov len podvojnej povahy. Vonkajší svet dokáže formovať takisto len binárne: charakter počítačov, vedy, spôsobu učenia novej generácie, hierarchických rebríčkov, náboženstiev, kultúry. Vždy sa prejavuje rovnaká podstata.

Človek ktorý nadmierne rozvinul podvojné myslenie, dokáže polarizovať všetky prijaté informácie iba na dve strany. Nedokáže sa zároveň s čímsi stotožniť a aj to odmietnuť. Nedokáže vidieť tú istú situáciu súčasne z rôznych uhlov pohľadu. Nepovažuje protikladné možnosti za rovnocenné. Cení si víťazstvo, odmieta porážku, snaží sa dosiahnuť lepšie podmienky, vyšší plat, krajšie bývanie, výhodnejšie garancie… Chce sa vyhnúť tomu čo považuje za nevýhodné a smeruje k získaniu prosperity, výhodnejšieho pre seba.Táto podvojnosť je zakódovaná v ume a podvedome, intuitívne sa posilňuje, rastie zbieraním skúseností. V súčasnosti tento duálny spôsob existencie človeka nabral neobvyklé rozmery. Delenie v ume na plus a mínus sa uskutočňuje inštinktívne. Intelekt všetko kúskuje, selektuje, na dve strany. Buď čosi prijme alebo neprijme, rozlišuje nepekné a pekné, príjemné alebo nepríjemné, pozitívne a negatívne, buď je proti alebo je za. Ako sa zvykne ľudovo hovoriť : »ak nie si s nami si proti nám ». Prejavom takéhoto separovanie sú pojmy ako : dobro a zlo, nebo a peklo, múdrosť a hlúposť, subjekt a objekt, svet a antisvet, sever a juh, východ a západ, elektrón a pozitrón, plus a mínus, bohatstvo a chudoba, zdravie a choroba, krása a špatnosť, kultúrnosť a nekultúrnosť, morálne a nemorálne. Keď budeme sledovať reakcie a prejavy nejakého dospelého človeka, alebo aj svoje vlastné, zistíme algoritmy, podľa ktorých funguje matrica umu. Pracuje neviditeľne, ale perfektne, bez oddychu, neprestajne ako naprogramovaný počítač. Niečo priradí k jednej kategórii: dobro, bohatstvo, úspech, zdravie, priazeň, priatelia. K druhej kategórii – neprijateľné a neželané, automaticky priraďuje pojmy ako choroby, nepriatelia, neúspech, nešťastie, degradácia, strata.

To je hra umu a je to symptóm charakteru človeka ktorý v tomto duchu funguje. Ku každej informácii nebadane priraďuje znamienka. Takto sa posilňuje dvojpolárna matrica v myslení a reagovaní. Ak sme postavení do určitej situácie, kedy hľadáme riešenie, vyberáme si lepšie, výhodnejšie vzťahy. Možnosti rozoznávame lepšiu a horšiu. Vo vzťahoch rozlišujeme sympatie a antipatie. Sme radi privilégiám, výhodným cenám za tovar, z ponúk si vyberáme tú výhodnejšiu. Sme radi keď nám potvrdia naše názory, tešíme sa kladnému hodnoteniu, potešia nás odmeny. Odmietame byť v nevýhode, nechceme prepustiť dobré ponuky iným, neprajeme si byť negatívne hodnotený, vyhýbame sa odmietaniu, odmietame ak nám siahnu na tzv. dôstojnosť, alebo keď sme terčom kritiky, posmechu. Nechceme aby nás opravovali, korigovali, formovali, naopak, radi presvedčujeme, dokazujeme a formujeme samy iných. Vytvárame hodnotové rebríčky, poradie cenností, staviame si ciele , na základe výberu, selekcie. Táto vlastnosť ukrytá v podvedomí, pudovo podmieňuje naše hodnotenie v každodenných situáciách. Objekty sa stávajú kvantitou a vzťah medzi nimi kvalitou. Tieto dve odlišné kategórie je dôležité vedieť rozlišovať. Človek vyrastajúci v civilizácii silnej podvojnosti to často mieša dohromady. Mudrci Východu rozmýšľali kvalitatívne. Keď bol zakladateľ mnohopolárnosti žiakom na základnej škole, učiteľ mu položil otázku : »keď máme 10 oviec, prídu ľudia a 5 vezmú, koľko ich zostane ? Logikou kvantitatívneho myslenia povieme, zostalo 5 oviec. Z pozície myslenia kvalitatívneho, ich stále zostáva 10, tak ako odpovedal mladý Vasilij. Rozdiel je v tom, že 5 je « mojich » a 5 « nemojich ». 5 z nich môžeme označiť znamienkom mínus a ďalších 5 znamienkom plus. Môžeme si vybrať akékoľvek iné abstraktné symboly, podstatné je rozlíšenie kvality. Múdrosť myslenia orientálneho typu je skrytá v uvažovaní, premýšľaní VLASTNOSŤAMI, KVALITAMI. Pre západný jinový spôsob myslenia je typická podvojnosť, oddeľovanie, rozkúskovanie celku na časti kvantitatívnym spôsobom, niečo je priťahované viac, niečo menej.

Ako sa správajú v živote ľudia, ktorí sa rozhodujú na základe dvojpolárnych, podvojných algoritmov myslenia? Jedia nie podľa chuti, ale podľa toho či je niečo s nálepkou zdravé, alebo nezdravé. Pre nich je dôveryhodnosť v množstve ľudí, ktorí považujú niečo za zdravé. Veľa sa o tom píše, veľa sa o tom hovorí, počuť o tom v médiách, preto si vyberajú zdravé jedlo. Napríklad jangové, vegetariánske, pritom sami sú v silnom uzavretí CHUM. Takáto intelektom vnútená strava proti vlastnému stavu im nepomáha, naopak oslabuje ich organizmus. Namiesto toho, aby zmenili svoj stav a potom prirodzene prispôsobili stravu novému režimu, posilňujú svoje ego už v existujúcom uzavretí sa. Pritom v domnení, že strava JANG je zdravá, jedia napr. ovsené vločky, zeleninové šaláty, makrobiotické a vegetariánske jedlá. Vyberajú intelektom, nie podľa svojho stavu a chuti. Cvičenia si volia nie z pocitu potešenia, ale na základe odporúčaní nejakej autority, alebo módneho trendu, či cennosti. Kto takto trénuje podľa módnosti, mechanicky, gymnastikou svalov, napodobňovaním bez zapojenia vnútornej stimulácie, bez silných emócií, bude mať aj výsledky len mechanické. Názvy môžu byť východné, taichi, jóga, kung fu, qikung, ale zostávajú len prázdne formy bez obsahu. Svoje bývanie si zariaďujú tak, aby zodpovedalo trendom a aby dizajn bol moderný. Obrazy, filmy, hudbu oceňujú podľa toho akú odozvu dostávajú zvonka z dôveryhodných zdrojov, nie zvnútra. Za autority považujú ľudí, ktorých mnohí uznávajú. A takýmto spôsobom ubíjajú svoje priame stimulátory. Svoj život žijú bez bezprostredných emócií, ktoré sú signálom harmónie človeka s okolím. Postupne sa stávajú človekom informatívnym. Informácia už nevyvolá žiaden úžas: „JÉÉJ, to je parádne, to je chutné, to je ono“, ale riadia sa na základe niečoho čo vzniká prácou týchto algoritmov: hierarchiou oceňovaním dôležitosťou. Vnútorná sféra, psycho-emocionálna báza pritom vysychá, stráca sa, zužuje sa. Oči zostávajú prázdne, bez radosti, tvár je koncentrovaná, pracujúca. Niet vyrovnanosti, niet toho JANGU, ktorý sa nachádza v mladom organizme. Vzťah k ľudom automaticky separujú na tri kategórie. Ten kto je nižšie: ten je nemódne oblečený, alebo je slabší, alebo je chudobnejší, alebo hlúpejší. Ten kto je vyššie, je na tom lepšie: je autoritou, je krajšie oblečený, je silnejší, úspešnejší, múdrejší, bohatší. Do tretice, keď je rovnocenný v akejkoľvek oblasti ktorú preferujú. V tom prípade nakoniec musia zistiť, rozhodnúť sa kam ho zaradia, či je vyššie, alebo nižšie. Automaticky nastupuje separácia. Pre ľudí intelektu západu je nežiaduce aby bol dlho rovnocenný. Funguje automatická pripravenosť, rozhodnúť sa kam zaradiť tohto človeka. Či je múdrejší ako my, či je šikovnejší, či je duchovnejší, kultúrnejší, alebo menej kultúrny, či ho môžeme postaviť ako vzor, alebo naopak. My sa nad neho povýšime, my ho vieme poučovať. Radi poučujeme a dávame rady. Robíme to vtedy, keď automaticky selektujeme človeka nižšie v jednej z oblastí. Počúvame radi a necháme si poradiť a zostávame s otvorenými ústami vtedy, ak môžeme byť v blízkosti rockovej hviezdy, múdreho človeka, úspešného športovca uznávanú autoritu, alebo vzoru, ktorý chceme dosiahnuť. Vtedy sme schopní počúvať a nechať sa poučiť. Veď je múdrejší, silnejší, úspešnejší, veď je trojnásobný majster Európy, alebo ten už niečo dosiahol, veď mu vyšli nejaké práce, predal veľa titulov, veď má predané koncerty, a druhí ho uznávajú, veď má taký a taký titul, veď je scestovaný po celom svete. automaticky podriaďujeme, uznávame autoritu. Takto sa objavujú radcovia pre zdravú výživu, duchovnosť, správne vzťahy, zdravý spôsob života, pre kultúru a morálku, pre tamto a pre ono. Ako správne dýchať, zdravo cvičiť, ako správne komunikovať… Takýto ľudia zakonzervovali svoje skúsenosti a učia ako postupovať „jedine správne“, pre každého vždy a všade a odmietajú špatné, omylné, nesprávne, chybné . Radi vystríhajú druhých pred tým čo sami nedokážu: žiť v možnostiach adaptácie na zmenu, prijať rôznorodé podmienky a nestratiť pritom svoju životaschopnosť, ktorá je prirodzená pre malé deti. Upozorňujú na zlé: “pozor tam nechoďte, takto nepostupujte, tamto je nesprávne, toto je nezdravé, nebezpečné, nemorálne, chybné… Ľudí ktorí vystríhajú, varujú stavajú katastrofické scenáre: „pozor na kyslé dažde, ťažké kovy, nebezpečné exhaláty, vo vzduchu, ťažké časy, krízu, toto nejedzte, tamto nepite, …sa treba najviac obávať, sú nebezpečnejší než ich výstrahy.. Uzatvárajú iných, prenášajú na nich svoje obranné reakcie, vypínajú stimulátory u svojich vďačných poslucháčov, kradnú ich emócie.

Najvýhodnejšie je takýmto ľuďom sa zoširoka vyhýbať, nekomunikovať s nimi viac než je potrebné a neprijímať ich ostré hranice za svoje. S provokatérom do stavu obrannej reakcie stačí väčšinou pár minút kontaktu a zapínajú sa hraničné stavy uzavretia. Pretože takýto ľudia stavajú HRANICE. Hranice adaptácie, hranice prijímania vonkajšieho sveta, hranice životnosti. Kto raz postavil sám sebe hranicu, má tendenciu poučovať druhých, vyvolať u nich reakciu strachu a obavy, požadujú spoluúčasť na stavaní bariér, vnútorných hraníc. Keď prijmeme postavené hranice, naše pocity, ľahkosti na duši, bezprostrednej radosti, detského potešenia sa strácajú. Radosť z nového oblečenia zmizne keď vás vystríha: „to tričko obsahuje nezdravé farby, to jedlo čo ti tak chutí má také a také éčka, tam kde spíš je geopatogénna zóna, tam kde ideš na dovolenku hrozí rádioktivita, a voda ktorú piješ je plná nečistôt, ideš na diskotéku?.. nevieš aká je dnešná mládež?, ideš na ten film?, ten nestojí za nič. Hrozia, varujú, vystríhajú, zbierajú informácie na čom a ako vypnúť svoje emócie a ako zastaviť zmeny, postaviť pred ne pevné, tvrdé bariéry a v žiadnom prípade ich neprekročiť. Následky takýchto prijatých hraníc, sú horšie ako ktoréhokoľvek prostriedku pred ktorým sami varujú. Hranica znamená ten moment, keď v kontakte s niektorou situáciou sa vypnú naturálne emócie, keď sa psycho-emocionálne parametre vynulujú. V takomto momente človek prechádza na mechanickú formu existovania. Fáza radosti a schopnosti žasnúť sú razom preč. Preto na Oriente zdôrazňovali fakt, že: „Poznanie je jed a poznávajúci je mŕtvy.“ Množstvo poznatkov vypína stimulátory. Čím viac sprostredkovaných poznatkov človek zhromažďuje, tým je menej stimulácie prirodzenej povahy. Tým viac bude človek narážať na situácie, keď sa fakty nebudú zhodovať s predchádzajúcimi skúsenosťami, z ktorých um vytvoril pevné pravidlá. Tým menej bude bezprostredných životných štiav, ako keď s radosťou , o dušu, bez obáv, beháme za loptou celý spotený na Slnku za loptou, alebo naopak na daždi, nevšímajúc si varovania: „daj si pozor na Slnko“, alebo: „prechladneš na daždi.“ Niet problémov. Baník v podzemí vo fáze radosti a aktivity, nemá problémy s usadeninami z uhoľného prachu. V tej istej bani problémy s dýchacími cestami bude mať baník pracujúci s obavami, strachom, v stave mechanickej práce. Strach je obranná reakcia vypínajúca naše vnútorné stimulátory. Vtedy cievy zostávajú permanentne rozšírené, človek je v stave bez pevnej formy, ktorú tvoria spojenia medzi bunkami. Na to čakajú baktérie a vírusy, ktoré sa ľahko dostávajú do molekulárneho systému človeka.

Všetci provokatéri sa snažia o získanie spoluúčasti svojich poslucháčov na svojich obavách. Vyvolávajú v nich obrannú reakciu, čim vzbudzujú v človeku potrebu brániť sa. Podsúvajú nutnosť potreby filtrov na vodu, vzdušných filtrov, energetických ochrán proti stratám energie, negatívnym zónam, negatívnym ľuďom, bezpečnostných zariadení, detoxikačných prostriedkov. Inokedy podsúvajú hranice v podobe nutnosti očkovaniu proti epidémiám, alebo hrozby potravinových E-čiek, a potreby chrániť svoj majetok, svoje zdravie, svoj život. To všetko je symptómom toho istého: nastúpenia psychologickej hranice a zapnutia obrannej reakcie. Najprv človek naberá cennosti tak ako kura hrabe na dvore zrno pod seba, pokiaľ nenastane moment obrannej reakcie a je nútený začať chrániť nazhromaždené cennosti, hodnoty. Pokiaľ človek zbiera úspechy nachádza sa síce už v egoistickej fáze, ale ešte stimulácia trvá. Fungujú jeho emócie. Snaží sa presadiť, získať úspech, prekonávať iných. Je aktívny v športe, v obchode, v štúdiách, je kontaktný. Cíti sa ešte zdravý, spokojný. Keď už prechádza do druhej etapy uzavretia, do pasívnej fázy, objavuje sa už obranná reakcia, strachu, bojazlivosti o získaný úspech a cennosti a bojí sa zmeny. Takýto človek sa bojí akejkoľvek zmeny v postavení, hierarchii. Bojí sa nového, skutočne nového, nielen variácií starého. Bojí sa nových informácií, nového pohľadu, nového usporiadania vzťahov, nových kontaktov, zmien v usporiadaní vzťahov, preto hľadá istotu, pevnosť, nemennosť, garancie. Tak sa upevňuje aj jeho organizmus, v ktorom sa vytvárajú pevné nemenné pravidlá, čím vzniká tzv. kryštalizácia. Kryštalizácia znamená tvrdnutie kĺbov, šliach, ciev, mozgu, organizmu. Takto sa objavujú pravidlá. Pravidlá správneho správania, správneho videnia, správneho cvičenia, správnych vzťahov, ako sa má správať dieťa, školák, v práci kolegovia. Vytvárame si pravidlá na správne oblečenie, čo je módne a čo nie, čo je nemódne, staromódne, nevkusné. Niekto spieva a povie sa : „to je otrasné“. Netrafil sa do vášho vkusu. Sú pravidlá, ktoré sú osobné pre každého a akonáhle sa stretneme s tým čo sa odlišuje a začíname to odmietať už je hranica postavená. Už vypíname stimulátory. Je po našich emóciách, po zdraví, šťastí, po vnútornom prúdení energie a vytvárame hranicu na stranu otvorenia. Stretneme sa s človekom ktorý sa správa ako sa nemá, nie podľa našich pravidiel, už je hranica postavená. A deti vonku kričia a vadí nám to, už je hranica postavená.

Umenie zabudnúť, umenie nevedieť, byť nulou, byť nikým a ničím. Orientálne umenie byť nikým a ničím necháva zapnutú energiu, človek sa stimuluje všetkým čo vidí, všetkým čo počuje, tým ako dýcha, všetky chute sú zaujímavé. Každý variant situácie je dobrý. Dajú nám málo, predajú nám veľa, bude to takisto dobré, podpíšeme zmluvu – výborne, bez podmienok, bez výšky, bez očakávania od druhých, koľko nám to vynesie, kde je hranica kedy je málo a potom veľa. Skromnosť a nižšie sebaohodnotenie a očakávanie necháva zapnuté stimulátory. Ohodnoťme sa nižšie a potom nás bude tešiť všetko. Nestavajme pravidlá a budeme spokojný s každým riešením. Ak nastane situácia, ktorú sme neočakávali, obtekajme ju, obchádzajme, hľadajme riešenie ktoré je rovnocenné s tým pôvodným. Takto dokážeme žiť harmonicky. Stimulátor je všetko. Stimulátor beží – človek je živý, šťastný. Stimulátor sa vypne, hranice sa postavia, začína degradácia, trápenie a problémy človeka. Jedným z veľmi častých dôvodov trápenia, degradácie človeka, je neprijímanie faktov takých aké sú v takej podobe ako život prináša. Fakt sa stal, situácia sa vyvinula svojim spôsobom a človek nie je schopný prijať fakt tak ako život priniesol a chcel by ho zmeniť. Aby sa ten a ten človek nesprával tak, aby kompenzácia za našu prácu nebola taká, ale iná, najlepšie vyššia, aby konkurent neuspel, aby politická strana, ktorej nefandíme mala nízke preferencie, aby futbalové mužstvo, ktorému fandíme vyhralo a súperiace prehralo, aby inak zmýšľajúci neprejavili svoj názor na demonštrácii a keď tak, aby ich rozohnali policajti, atď. Archeológovia hľadajú v Mayskej kultúre vodcu, šéfa, ktorý šéfoval ostatným. Nevedeli ho nájsť. Považujú axiomaticky za pevne dané, že v ich kultúre musela byť primitívna, jednoduchá hierarchia. Zástancovia mimozemských civilizácií hľadajú lineárny zdroj energie, kde budú lietať kozmické lode v čase a priestore jednoduchým a primitívnym podvojným spôsobom. Niekto hovorí o sebe: ja mám vysokú školu, ja mám toľkoto titulov. Automaticky považuje za pevne dané, že jeho spoločník sa riadi rovnakým spôsobom myslenia, a že uznáva autoritu vysokých škôl, autoritu titulov, vyššie postavených, ktorí majú titul, vysokú školu a tých nižšie postavených, ktorí nemajú. Automaticky predpokladáme u svojho spoločníka často tie isté vlastnosti , prisudzujeme mu tie ktoré máme my, bez toho aby sme ho prijali taký aký je, aký je fakticky. Ak ich nájdeme bude súlad, ale ak ich nenájdeme,

Následkom takéhoto hľadania pravdy a presvedčovania iných o svojej pravde je obranná reakcia. Nie je zosúladiteľná s radosťou, optimizmom, pocitom vzletu, sviatočnosti v duši a niet dobrého zdravia. Strácajú sa emócie a aj fyziologické vlastnosti patriace do fázy JANG, fázy mladosti. Takto sa ľudia stávajú sťažovateľmi, majú starosti a stále budú aj iných ľudí oberať o optimizmus, zdravie, radosť a jednotu.

Človek ktorý by došiel do absolútnej hranice podvojných, lineárnych poznatkov, by sa stal kamennou skulptúrou, sochou, ktorá kedysi bola človekom. Úplne by skamenel. Obsahom tohto kamenného materiálu by boli jeho podvojné lineárne väzby.

Návrat k mladosti je možný prostredníctvom zapnutia umu bezprostredného vnímania. Telo človeka sa však nemôže vrátiť do stavu mladosti, takýto krok späť nie je možný. Maximálna adaptabilita je však práve v mladom tele, kedy je mäkké, pružné, prispôsobivé, ohybné. Dospelý človek je už sformovaný, nemôže sa ešte raz telesne stať dieťaťom. Aby zvýšil svoju adaptabilitu, aby prežil aj v tvrdých, drsnejších, nehostinnejších podmienkach, môže svoju tvrdú a pevnú “formu” odobrať, rozpustiť. Čim je forma človeka menej tvrdá, tým je plastickejšia, elastickejšia, životaschopnejšia. Čím sú silové spojenia medzi bunkami pružnejšie, tým je organizmus bližšie k mladým procesom. V ideálnej podobe neprítomnosť formy ba znamenala absolútnu adaptáciu. Byť tekutým ako voda, vo svojich vlastnostiach a funkciách. Platí formula: stupeň adaptácie zodpovedá plastickosti formy človeka. Spôsob myslenia v prítomnosti v Tu a Teraz má za úlohu oslobodiť človeka od tvrdej konštrukcie, od jeho tvrdých cielených, pevných, zabetónovaných väzieb v človeku.

Text je ukážka z pripravovanej knižky Roberta Urgelu – UM MÚDROSTI – MYSLENÍM K ZDRAVIU A NEKONFLIKTNOSTI

Táto knižka má slúžť ako nástroj na pochopenie toho kto sme, prečo jednáme tak ako jednáme a čo nás často vedie na okraj priepasti, ktorá znamená hranicu medzi zdravím a chorobou, medzi životom a smrťou. 

Je to kniha ktorá berie ilúzie o sebe a vracia človeka na zem. Odhaľuje vnútro človeka, až do “špiku jeho kosti“.  Preniká skrz zdanlivé hodnoty a istoty, ktorých sa držíme ako topiaci sa drží slamky. Obracia zdanlivú hierarchiu človeka hore nohami. Rozpúšťa pevné pravidlá myslenia a s nimi aj okostnatené tvrdé kryštály v organizme. Osviežuje myseľ a súčasne  fyziológiu. Oslobodzuje človeka nielen od nánosov zbytočných usadenín, ale aj od posluhovania primitívnej lineárnej podvojnosti. 

Táto kniha je venovaná umeniu ako uvoľniť, rozpustiť, a nesťahovať seba samého ani svoje okolie To čomu sa v západnej civilizácii dnes nikto nevenuje, načo zatiaľ nie sú metódy ani špecialisti. Všetky podstatné problémy a choroby súčasnosti spôsobuje nadmierne sťahovanie, zužovanie, ktoré je potrebné odblokovať. Čo myseľ vyformuje to fyziológia čestne splní. Aká je naša myseľ, taký je aj náš organizmus a také je telo našich okolností a udalostí, ktoré nás stretávajú v živote.

kniha vyjde začiatkom roku 2014

Článok je redakčne upravený


Súvisiace články:


Tip našej redakcie na knihu:

Vitalij a Taťjana Tichoplavovi – Fyzika víry – Autoři knihy jsou vědci, kteří jednoduchým a srozumitelným způsobem dokazují fakt, že svět má božskou podstatu. Vycházejí při tom z analýzy nejvýznamnějších objevů v oblasti fyziky. Racionálně objasňují i takové jevy, jako jsou andělé, duše nebo nesmrtelnost. Publikace obsahuje množství šokujících důkazů existence vyšší inteligence, které jsou zprostředkovány s pomocí seriózního vědeckého přístupu.

Pôvodná cena: 8.90 EUR, Naša cena: 7.12 EUR, Zľava: 20.00 %, Ušetríte: 1.78 EUR


(Prečítané 5 063 krát, 1 dnes)

3 Responses to Um bezprostredného vnímania – kľúč k šťastnému životu

  1. Hmm v článku sa píše o subjektívnej pravde, ale nie je tu nič písané o sebaklamoch. Je tu písané len o konfliktnosti z presviedčania o vlastnej pravde, ale v tom prípade je to skôr o konfliktnosti z presviedčania o teóriách a ich vštepovaní ako pravdy. Pretože pravda buď je alebo nie je. Ak si človek niečo myslí, že je jeho vlastná pravda, ale nepozná jej podstatu, je to len teória. A ak si niekto myslí, že teória je jeho subjektívnou pravdou, o ktorú sa opiera a nemá možnosť pripustiť reálnu pravdu, resp. pochopiť, že jeho teória nie je pravdivá, žije v sebaklame. A pokiaľ sa mi takého človeka snažíme dostať zo sebaklamu, nie tým, že mu vštepujeme "vlastnú pravdu" (inú teóriu), ale tým, že sa snažíme zobjektívniť jeho myslenie – ukázať mu skutočnú povahu pravdy, tiež často narážame na konflikty a hádky. A potom vyvstáva otázka, či je lepšie ignorovať takých ľudí a tým sa vyhýbať konfliktom alebo sa ich snažiť zobjektívniť s možnosťou, že vznikne konflikt ? Myslím si, že konflikty sú celkom prirodzené a pokiaľ nám naozaj záleží na tom človeku, treba podstúpiť také riziko. Pokiaľ je však ten človek naďalej zadubený a nedokáže akceptovať skutočnú povahu pravdy, teda realitu, myslím si, že nestojí za to aby sme s ním trávili čas. Teda aspoň mne záleží na objektívnom myslení spoločnosti, v ktorej sa nachádzam i keď často kvôli takej spoločnosti volím samotu, pretože je len veľmi málo mne známych, takých prebudených – objektívne mysliacich ľudí. Sloboda bez zodpovednosti predsa nie je sloboda.
    Druhá strana mince zas hovorí, dôležitejšie sú vzťahy ako pokus o dokonalosť, a tak my ako bytosti svetla, máme možnosť dávať svetlo do ríše tieňov a z určitého aspektu psychicky jemne klesnúť na úroveň, no zároveň duševne postúpiť, pomocou energetizácie vzťahov cez druhú chakru. I keď po úspešnom naladení jedného človeka na jeho spirituálnu cestu čistou silou vôle bez nejakých slov, z nej zhruba o týždeň zišiel ešte nižšie. Preto má táto skutočnosť dvojakú povahu.

  2. Danka píše:

    tá pripravovaná kniha, ktorá je spomenutá na konci článku ešte nevyšla? UM MÚDROSTI – MYSLENÍM K ZDRAVIU A NEKONFLIKTNOSTI
    nikde na nete som ju nenašla