Laboratórium lásky

Viete, že existuje laboratórium lásky? Samozrejme v Amerike. Seattle Love Lab – Laboratórium lásky v americkom Seattli je výskumným pracoviskom Washingtonskej Univerzity.

John Gottman spolu so svojou manželkou Juliou Schwartz Gottmanovou a tímom spolupracovníkov už viac ako tridsať rokov venujú svoj výskum manželstvu a rozvodom. V kontrolovaných podmienkach zozbierali stovky zaujímavých údajov o pároch. Gottmanovo výskumné laboratórium je vlastne zariadený apartmán, ktorý nazvali novinári – laboratórium lásky. Tu v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch nahrával matematik, z ktorého sa stal psychológ, John Gottman život obyčajných párov v tých najobyčajnejších chvíľach – keď sa hrali, rozprávali, bozkávali, hádali sa, sledovali televíziu, varili, žartovali. Občas ich požiadal, aby sa rozprávali o konflikte a pritom monitory na ich hrudi zaznamenávali ich tep, alebo sedadlá na pružinách zaznamenávali ich nepokoj. Študoval novomanželov, manželov v kríze, ľudí, ktorí kričali a ľudí, ktorí nikdy nezvýšili hlas. Pomocou prepracovaného kódovacieho systému zaznamenával rýchlo sa meniace výrazy tváre, povzdychy, vlhkosť dlaní, pohyby očí. Sledoval činnosť ich srdca, reakcie imunitného systému, tlak, verbálne aj neverbálne prejavy . Sledoval manželov vyše štvrť storočia , aby zistil, kto sa rozviedol, kto si vytvoril paralelný život a kto ostal s partnerom.

Na základe svojej práce dokáže Gottman až s 91 % presnosťou už po krátkom čase sledovania páru v laboratóriu predpovedať, či sa pár rozíde, alebo či vo vzťahu uspeje.

Šťastné manželské páry podľa Gottmana udržujú svoje negatívne myšlienky a pocity, ktoré sú každodennou súčasťou párového spolužitia pod úrovňou pozitívnych myšlienok a pocitov. A sú schopné po hádke sa udobriť bez pocitov nenávisti. Takéto manželstvo nazval autor emocionálne inteligentným. Ich vzájomné spolužitie sa dá nazvať šťastným. Tak ako sa deti potrebujú v rodine učiť emocionálnej inteligencii, teda schopnosti riadiť sa emóciami a žiť s druhými vo vzťahoch bez ohľadu na výšku ich IQ, tak podľa Gottmana sa manželia potrebujú učiť manželskej inteligencii. Z toho vyplýva, že má význam starať sa o stabilitu manželstva. A možno aj to, že manželstvo ešte nie je nepotrebná inštitúcia, napriek tomu, že si čoraz väčší počet ľudí vyberá voľné vzťahy a takmer každé druhé manželstvo na Slovensku, ale aj v USA je rozvedené. Skóre v druhom manželstve je len o niečo lepšie. Zväčša si túto štatistiku ľudia nedávajú dohromady so zdravotným stavom spoločnosti ani s množstvom vypitého alkoholu na jednu osobu. Súvislosť tu však zjavne existuje.

Lois Verbrugge a James House z Univerzity v Michigane zistili, že nešťastné manželstvo zvyšuje pravdepodobnosť somatického ochorenia o 35% a skracuje život v priemere o 4 roky. Jedným z možných vysvetlení je, že ľudia v nešťastnom manželstve zažívajú chronické, difúzne fyzické dráždenie, že sú dlhodobo fyzicky i emočne stresovaní. Zmeny spôsobujú najmä vysoký krvný tlak a srdcové choroby a psychicky najmä stavy úzkosti, depresiu, samovražedné a vražedné úmysly, násilie, psychózy, užívanie návykových látok, srdcovo-cievne ochorenia, rakovinu… Naopak partneri vo fungujúcich manželstvách majú značne nižší výskyt zdravotných a psychických ťažkostí napriek tomu, že sa nevyrieši ani polovica ich nezhôd. Ukazuje sa, že rozvod môže významne znižovať funkciu imunitného systému. Gottman porovnával vzorky krvi párov, ktorých emocionálne odpovede na partnera boli neutrálne alebo negatívne v porovnaní s tými, ktorí sa cítili dobre v manželstve a zistil , že u spokojnejších párov je vyššia proliferácia bielych krviniek pri vystavení sa cudzím elementom a vyššia efektivita tzv. prirodzených bunkových zabijakov, ktoré sa starajú o likvidáciu poškodených a infekciou alebo rakovinou napadnutých buniek. Gottman sledoval 700 párov v 7 rôznych výskumných projektoch. Vo svojich štúdiách skúmal dvojice a históriu ich manželstva, ich filozofiu, to, ako vnímali manželstvo svojich rodičov, nahrával ich rozhovory o prežitých zážitkoch počas dňa, o konfliktných stránkach ich manželstva a radostných témach a sledoval úroveň ich stresu alebo uvoľnenia spolu s meraním srdcového rytmu, tlaku, prietoku krvi, potenia a imunitnej odozvy v každom okamihu. Súčasne im premietol záznamy a zaujímal sa o odozvu v tých okamihoch diskusie, keď záznamy ukázali zmeny tlaku krvi a tepu počas diskusie s manželským partnerom. Tieto dáta umožňujú robiť závery o anatómii manželského fungovania. Na ich základe postavil Gottman spolu s manželkou, klinickou psychologičkou Julie svoju koncepciu terapie manželských párov zameranú na posilnenie ich vzťahu.

John Gottman spochybnil zjednodušujúce návody takých foriem manželskej terapie, ktoré radia, že pre záchranu vzťahu sa stačí naučiť niektoré techniky, napr. aktívne sa počúvať, konštruktívne riešiť konflikty, chváliť partnera a byť k nemu empatický. Terapia, ktorá sa zužuje na takéto pokyny, vedie k nízkej úspešnosti.

Gottman upozorňuje aj na to, že existuje celý rad mýtov, ktoré môžu byť pre manželov nebezpečné, ak na ich základe uveria, že ich manželstvo nemá žiadnu šancu:

– „Neurózy alebo osobnostné problémy rozvracajú manželstvá.“

– „Vzťah medzi manželmi udržia spoločné záujmy.“

– „Dobré manželstvo je také, v ktorom si partneri robia protislužby.“

– „Vyhýbanie sa konfliktom zničí manželstvo.“

– „Nevera je základnou príčinou pre rozvod.“

– „Muži nie sú biologicky „stavaní“ pre manželstvo.“

– „Muži a ženy sú z odlišných planét.“

Závery výskumov ukazujú, že určujúcim faktorom, či sú ženy v manželstve spokojné sexuálne, romanticky alebo vášnivo, je pre 70% z nich kvalita priateľstva v páre a u mužov je to tak isto, takže muži a ženy sú si v tomto viac podobní ako rozdielni.

Ukazuje sa, že úspešné manželstvá sa od neúspešných líšia tým, že tie neúspešné majú viac slabých alebo potenciálne slabých miest. Tiež záleží na tom, či partneri dokážu pracovať so slabým miestom vo svojom vzťahu. Jednou z ciest je párová terapia alebo absolvovanie seminárov pre páry.

Jadro programu je založené na kľúčovej myšlienke, že šťastné manželstvo je založené na hlbokom priateľstve. Obsahuje

– vzájomnú úctu a potešenie zo spoločnosti druhého človeka.

– intimitu: dvojica sa intímne pozná, partneri vedia, čo ich partner ne/má rád, poznajú svoje sny a priania, slabé miesta, ktoré nezneužívajú

– záujem: stále o seba dbajú, pozitívne myšlienky a pocity o partnerovi a manželstve prevládajú nad negatívnymi.

– prejavy nežnosti: partneri si vyjadrujú nehu nielen okázalým, ale aj nenápadným spôsobom.

Mnohé manželstvá začínajú veľmi pozitívne, no môžu ich ohroziť reakcie hnevu, dráždenie a zášť. Prejavované priateľstvo sa zmení len na ilúziu priateľstva a hoci obaja po ňom túžia, ich žitá realita je iná. V manželstve sa negativita a pozitivita vzájomne ovplyvňujú: ak je manželstvo na začiatku nastavené vysoko pozitívne, bude potrebovať viac negatívneho, aby došlo k narušeniu, než keď je pozitívne nastavenie nižšie. Ak je vzťah nadmerne negatívny, bude ťažké ho naprávať. Ak ho zaplavia negatívne emócie a interpretácie, je potom ťažšie sa vrátiť k bazálnej väzbe z počiatku vzťahu. Je potrebné pracovať na znovuobjavovaní a obnovovaní priateľstva a dôvery.

V dobrom manželstve partneri nielen spolu „vychádzajú“, ale sa rešpektujú a ctia a vzájomne si podporujú svoje sny a ašpirácie a nachádzajú a budujú účel a zmysel v spoločnom živote – v opačnom prípade sa cítia izolovaní a vo svojom manželstve osamotení. V jadre bežných konfliktov o hlúpostiach sú práve tieto hlbšie záležitosti. V opakujúcich sa konfliktoch sa partneri bezúspešne usilujú meniť myslenie svojho partnera – čo je v skutočnosti nemožné. Takýmto spôsobom len strácajú čas a ohrozujú svoje manželstvo. Je potrebné porozumieť, aká odlišnosť medzi partnermi v jadre spôsobuje konflikt a ako sa s ňou naučiť žiť a ďalej si vážiť a rešpektovať svojho partnera. Len takýmto spôsobom je možné utvárať spoločný význam a svojmu manželstvu pripisovať zmysel.

Zaujímavé je, podľa čoho Gottman predpovedal pomerne rýchlo, či páru hrozí rozpad vzťahu. Ide o prítomnosť týchto znakov u partnerov:

1.   Okamžite tvrdo nastupujú do negativity, obviňovania a sarkazmu. „No jasné, čo iné človek môže od teba čakať.“

2.   Používajú v komunikácii tzv. „štyroch apokalyptických jazdcov“, ktorí vedú vzťah do záhuby:

2.1   Kritickosť (k osobe partnera) – samé sťažnosti (na niečo) – „V aute nie je benzín. Prečo si nevieš zapamätať, že máš natankovať?“

2.2   Spochybňovanie – so sarkazmom a cynizmom – verbálnym i neverbálnym – až po zhnusenie, napr.: „Nie som si istý, či ti v tom chcem pomáhať…“ „Čo ja naivka od teba môžem chcieť?“„Naozaj si myslíš, že ti verím?“ Spochybňujúce dvojice sú náchylnejšie k infekčným ochoreniam (nádche, chrípke ) než iní ľudia.

2.3   Sebaľútosť, pozíciu obete – „Kvôli tebe nemám nič zo života, spravila som chybu, keby som počúvla svoju mamu…“

2.4   Tichú domácnosť – „akoby hádzať hrach na stenu“ – po konflikte vydrží partner mlčať a vyhýbať sa hovoru dni aj týždne… obvykle predchádza zaplaveniu.

3.   Bývajú zaplavení – rôznymi myšlienkami, emóciami, predpokladmi, atď., ktorým niet koniec

4.   Ich reč tela hovorí o jednoduchých alarmových reakciách, o tom, že prežívajú fyzický distress, mení sa im tlak krvi, rytmus srdca. Muži sú rýchlejšie pohotoví k zaplaveniu a majú pomalší návrat späť – aj v rozpore so slovami, naopak sú to ženy, ktoré sa rýchlejšie dostávajú do normálu. Hrozí riziko, že ženy chcú riešiť predošlý konflikt, lebo sú už „v pohode“, kým ich partner – muž ešte len spracúva nepohodu predošlého konfliktu.

5.   Ich opravné pokusy zlyhávajú – jeden partner sa usiluje o opravu a druhý to odmieta alebo partner sľubuje zmenu, ale nepremietne ju do činov, alebo robí ďalšie chyby, presúva zodpovednosť za svoju chybu partnerovi atď.

6.   Intoxikujú vzťah samými negatívnymi spomienkami, pozitívne nepripúšťajú, akoby ich vytesnili.

Gottmanove závery tu korešpondujú s presvedčeniami Virginie Satirovej, že v strese v dvojici najviac škodia záchranné reakcie, pri ktorých sa objavuje obviňovanie (sem by sme mohli zaradiť Gottmanovu kategóriu kritiky, spochybňovania, sarkazmu, sťažností, zaplavovanie negatívnym), zmierovanie (pozícia obete a udobrovania, ponižovania seba), poučovanie (paradoxne ju Gottman nazýva tichá domácnosť), únik alebo prerušenie (od situácie tu a teraz napr. k samým negatívnym spomienkam).

Irma

***