google27eaa3905ca3fee3.html

Hovorí sa, že technicky sme v 21.storočí, ale vedomosťami o pocitoch a emóciách sme v dobe kamennej. Čo sú emócie, čo sú pocity? Pocity sú navigačným systémom. Ak žijeme v súlade s nimi, vieme, že robíme správnu vec, sme na správnom mieste, sme so správnym človekom.

Emócie sú reakciami tela na myšlienky. Keď si vytvárame útočné, obviňujúce, nepriateľské myšlienky, v tele nám narastá napätie a vzniká hnev. Keď sa cítime v ohrození, vytvárame si nedôverčivé, ustrašené myšlienky, ktorými si vytvárame strach a v tele to cítime ako stiahnutie svalov. Emócie sú však aj ukazovateľom našej sebaúcty, sú ako deti prichádzajúce po liečenie. Prečo? Ak máme z minulosti nespracované, neodpustené, „nevypovedané“ boľavé emócie, ktoré nás dusia, trpí naša sebaúcta a do života si prinášame rolu obete alebo rolu nepriateľa. Vytvárame si často nepriateľské myšlienky, ktorými útočíme, alebo vystrašené myšlienky, ktorými sa ukrývame do ulity. Možno nás obe pozície chránia, ale tento sebaobranný postoj nás od ostatných vzďaľuje. Naučili sme sa emócií báť. Tvrdili sme najmä deťom, že hnevať sa nie je správne, že chlapi neplačú, neboja sa. Deti tieto emócie cítili, ale dospelý im tvrdil, že nie je správne ich cítiť. Ostávali zmätené, pocitov sa naučili báť, takže ich začali obchádzať, čo v dospelosti spôsobuje, že keď riešia konflikt, nevyznajú sa v sebe, obviňujú najmä iných, alebo sa utiahnu do spomínanej ulity. Prípadne klamú, manipulujú, lebo majú obrovský strach nahliadnuť do svojho vnútra, majú strach sa otvoriť.

Súčasné deti sú emočné, prudké, impulzívne, pocitové a zároveň inteligentné a komunikatívne. Viac bojujú o to byť samým sebou, nemajú taký strach pred autoritou, nedokážu však pomenovať, čo cítia a tu vznikajú nedorozumenia. Nedostatočné komunikačné schopnosti nahrádzajú typickými detskými prejavmi. Vzdorujú, odvrávajú, nereagujú. Takže čo potrebujú súčasné deti?  Z tohto všetkého vyplýva, že  je dôležité naučiť ich vyjadrovať a pomenovať pocity či už do denníka alebo v rozhovore s ostatnými a mať vedomosti o tom, ako fungujú emócie. V čom im to pomôže? Uľaví sa im, učia sa v sebe vyznať.  Vyjadrovaním a pomenovaním  pocitov sa rozvíja emočná inteligencia a  uľahčuje komunikácia. Prečo..? „Ak niekto chodí okolo horúcej kaše“,  väčšinou nerozumieme, čo potrebuje. Ak vyjadrí, čo  cíti, už rozumieme. Pocity a emócie sú osobné a zároveň spoločné pre všetkých ľudí na svete.

Semafor. Čo radí Súcitko pri konfliktoch?

Súčasné deti potrebujú tento prístup. Potrebujú pozornosť, čo dostávajú vo veľkej miere prácou s denníkom. Potrebujú sa vyznať v sebe, v čom im pomáhajú sebapoznávacie rozprávky z knihy „Som kráľom svojho sveta- škriatkovia pomáhajú deťom.“ Do denníku vyjadrujú všetko, čo si myslia, čo cítia, tvoria tam. Poučenia z rozprávky im pomáhajú vyznať sa v sebe, otvárať sa pri konfliktoch, neobviňovať, zobrať zodpovednosť za emóciu, ktorú si vytvoria. Preto riešime konflikty slovami: „Zabolelo ma, dotklo sa ma, nahnevalo ma…“ Deti už vedia, že hnev si vytvoria obviňujúcimi myšlienkami. Vedia, že keď je hnevu veľa, preberie nad nami moc, začneme si vytvárať ubližujúce myšlienky. Ak ich poslúchneme, ublížime a to má následky, ako je plač, bolesť, strata dôvery v kamarátstve. Keď hnev ustúpi , väčšinou je nám to ľúto. Preto, keď riešime konflikty, premýšľame nad tým, ako by sme sa nabudúce ako králi ubližujúcich myšlienok mohli zachovať, aby nám nebolo ľúto, keď poslúchneme hnev a ublížime. Na konci rozhovoru objavia  deti poučenia, že niekedy ublížia vďaka nedorozumeniu,  že niekedy neodhadnú, ako sa ten druhý bude cítiť. Vďaka tomu deti objavujú potrebu rozhovoru, potrebu zobrať zodpovednosť za svoju obviňujúcu myšlienku a zistiť, či bola pravdivá. V rozhovoroch sa učia komunikovať a zároveň vnímať toho druhého. Učia sa poznávať, ako sa ten druhý cíti, lebo len komunikácia cez vyjadrenie pocitov neobviňuje a zároveň zbližuje. Náš semafor nám neustále naznačuje, že pri ubližujúcej myšlienke by nám mala blikať v hlave červená a naučiť sa používať neobviňujúce rozhovory.

Tu sa vynára zaujímavá súvislosť. Súčasné deti sú viac samými sebou, viac musíme premýšľať nad tým, čo prežívajú, aby sme pochopili ich vonkajšie správanie, nevedomky nás vedú k tomu, aby sme porozumeli im aj sebe, aby sme sa dotkli aj našej pocitovej a emočnej stránky, ktorá sa krčila kdesi v kúte, zatiaľ čo rozkvitala iba tá rozumová. Lenže veci, ako sú netolerancia, málo súcitu, nevyrieši rozum, to sú záležitosti srdca, teda pocitov a emócií. Sú teda vlastnosti našich detí problémom alebo darom?

Všetky články od autorky o práci s deťmi a denníkom nájdete TU

Zaujímavá a  inšpiratívna kniha o deťoch a aj pre deti:

Paul Liekens/Ann Delnoy – Léčivé příběhy pro děti – Pomocou jednoduchých zobrazení a príbehov sa ako rodič naučíte liečiř svoje dieřa sám. Kniha ponúka jednoduché pravidlá a príklady, aby rodičia sami mohli vytvoriť prirovnanie alebo príbeh pre svoje vlastné deti. Nebude ich to nič stáť a ich dieťa aj oni budú ušetrení od mnohých trápení, ktoré niekedy môžu pretrvávať po celý život.

Pôvodná cena:6.24 EUR, Naša cena:1.87 EUR, Zľava:70.00 %, Ušetríte:4.37 EUR

(Prečítané 3 183 krát, 1 dnes)

Comments are closed.