Blog.Eugenika
Bol som vtedy v škôlke. Chodili sme vždy po obede spávať na postieľky. Mal som svoju perinku, vankúšik, pod vankúšikom vreckovku. Pani vychovávateľka sedela na stoličke, jedla jogurt s rožkom a dávala pozor, či spíme. Stávalo sa, že sa niekto pýtal na záchod. Raz som sa vypýtal ja. „Nie, spi!“ znela odpoveď. Po chvíli, ako som už zaspával, si to pani vychovávateľka ale rozmyslela…
„Čo ak sa nebudem môcť vycikať?“ preblesklo mi hlavou ako ma pani vychovávateľka viedla na záchod. Cítil som, že mi neverí, že ma upodozrieva… Postavila sa za mňa a sledovala ma, či čúram. Bál som sa jej. Nevycikal som sa. Nedalo sa mi. Celý zovretý som bol.
Po popoludňajšom spánku si ma pani vychovávateľka zavolala. Pred všetkými ma označila za klamára. Nakričala na mňa.
Nemal ma kto podržať, pochopiť. Rodičia chodili do práce. Nemali čas liečiť rany na detskej dušičke…
Ďalších pätnásť rokov som sa nedokázal vyčúrať, ak bol niekto iný v miestnosti so mnou. Ani ak na mňa niekto čakal, alebo ak som mal na cikanie obmedzený čas… V škole som tŕpol s plným mechúrom – a nemohol som sa ani pocikať. To sa totiž stalo môjmu spolužiakovi. Učiteľka to riešila svojsky. „Prečo si mi nepovedal dôraznejšie, že ti treba až tak veľmi cikať?!“ vynadala mu.
Museli sme sa totiž na záchod pýtať, ako by sme boli na vojne. Uspokojenie našich životných potrieb bolo na svojvôli úradníka… Možno si takto vynucoval dôležitosť či nadradené postavenie… Možno si riešil vlastné duševné rany z jeho detstva…
Možno preto sa my, teraz už ako dospelí ľudia, stále tak nepochopiteľne bojíme… Bojíme sa prejaviť, bojíme sa vzoprieť úradníkovi, učiteľovi. Bojíme sa mu povedať, že sa správa hlúpo. Nikto ho chudáka pána neuvedie na pravú mieru.
Pani vychovávateľke nikto nepripomenul príslovie: „Podľa seba súdim teba.“ Možno doteraz nevie, že je klamárka, že je pokrytecká… Možno doteraz podvedome predpokladá, že keď ona samú seba klame, tak že aj deti ju klamú…
—
Tip na knihu:
Léčivé příběhy pro děti – Kniha popisuje jednoduchú pôsobivú metódu, ako sa zbaviť najrôznejších chronických ťažkostí. Jedná sa o vnútorné prekonanie problému s pomocou rozprávania rozprávok. Tieto rozprávky však musia byť špeciálne vymyslené pre danú situáciu. Predstavuje sa tu viacero konkrétnych prípadov, ako aj pravidlá, aby si rodičia mohli sami vytvoriť príbeh pre svoje deti.
Pôvodná cena: 6.24 EUR, Naša cena: 1.87 EUR, Zľava: 70.00 %, Ušetríte: 4.37 EUR
—
(Prečítané 2 216 krát, 1 dnes)
3 Responses to Čúranie v škôlke
Stiahnite si zdarma toto významné dielo:
Zaujímavá informácia pre čitateľov:
O autorovi:
Prírodné, spoločenské a duchovné súvislosti, ktoré sú sieťou našich životov a určujú možné cesty našich osudov. Všetko je spojité a osobné – o tom je krkavčí blog: Krkavec.naZemi.skE-shop Eugenika – najväčší výber duchovnej a ezoterickej literatúry
Tiež sa mi vybavili spomienky… Pamätám si na prvé prednášky na výške. My všetci vycvičení ako armáda. Zo začiatku sme vstávali, keď prišiel prednášajúci, hlásili sme sa so zdvihnutou rukou a na záchod sme sa pýtali. Chvíľu nám trvalo, kým sme si zvykli, že keď sa nám chce, tak stačí sa proste zdvihnúť a ísť. A zvláštne je, že dovtedy som sa nad tým nikdy nezamyslela, ale potom som už nikdy nepochopila, že prečo sa deti musia doprosovať, aby mohli ísť na záchod. Nepoviem, že oznámiť. Hlavne vo škôlke a pri malých žiakoch by mala učiteľka vedieť, kde sú deti zapatrošené. Normálne slušne oznámiť „pani učiteľka, idem na záchod“. Pamätám si aj ja na učiteľov, ktorí podozrievali decká, že sa chcú uliať z hodiny. Lenže tie hodiny boli tak nechutne nudné a nezaujímavé, že som sa nikomu nečudovala. Učitelia sa mali radšej zamyslieť, že ako urobiť hodinu zaujímavejšou a nie hovoriť deckám, že „vydrž do prestávky“.
Ježííš, no to já mám trauma z toho mojho zážitku v školke dodnes a to mi je 41. Tiež tak, poobede sa šlo spať, kto nešiel pred spaním na záchod už nemohol počas toho odpočinku. Tak si pamatám ako na mňa svietilo slnko a ja som sa krútila v kŕčoch, len aby som sa nepočúrala. Dodnes si pamatám ten vzor závesu na okne. Po čele mi tiekol pot a modlila som sa ako som najlepšie vedele, bolo mi 5 rokov.
Obstála som a vydržala (nepocikala som sa), ale svoje deti som už zo zásady nikdy na spanie v školke nenechala!!! Radšej som robila na skrátenú pracovnú dobu. Tomuto traumatu som ich ušetrila.
ku príbehu v škole….prečítajte si Henrietu Vyvolenú,Kráľovná bosoriek Chasa Frasa.Ak budete mať šťastie kúpite na http://www.martinus.sk a dajteprečítať školakovi…urobte si názor…