google27eaa3905ca3fee3.html

5385384_f248

Aj učiteľ je človek, ktorý  má právo na chyby a nie je hneď pripravený zdolávať rôzne problematické situácie s nadhľadom a prakticky sa učí za pochodu hľadať prístupy. Tu by som chcela opísať svoje hľadania a moje postrehy:

Ak sa v praxi stretneme so správaním žiaka, ktoré zaraďujeme vo všeobecnosti k nevhodnému, je tiež dobré všímať si myšlienky, ktoré nám v tom momente prichádzajú na um: „ Takto by sa nemal/a správať. Mal/a by sa inak vyjadrovať“ Keď sa však pozrieme hlbšie až za tieto myšlienky, objavíme iné, ktoré sa týkajú našej neistoty: „Mám strach, že stratím autoritu. Keď mu/jej teraz prejde toto správanie, nabudúce si dovolí viac. Ostatní žiaci si povedia, že ho/ju nezvládam atď.“ Zamestnávajú nás naše pocity neistoty a myšlienky, ktorými odmietame správanie. Z neistoty je cez tieto myšlienky len krok k hnevu. Hnev však používame na svoju ochranu. Keď upriamime svoju pozornosť na ochranu svojej autority, strácame kontakt so žiakom, ktorý cez nevhodné správanie dal najavo len nejakú potrebu. Väčšinou volá po pochopení. Spôsobujeme odstup, lebo nás zamestnávajú odmietajúce myšlienky. Žiak je vtedy od nás ďaleko. Toto sú však chvíle, kedy máme možnosť si získať žiaka.

Zažila som v praxi situácie, keď som pocítila neistotu a strach, ako budem pôsobiť na ostatné deti. Vždy som však stopla tieto myšlienky, prestala si nahovárať, že ma deti kriticky pozorujú. Skôr som pochopila, že ak sú aj zvedavé na riešenie týchto situácii, ocenia rozvahu a pokoj učiteľa, pretože v týchto vlastnostiach deti cítia bezpečie. Problematické správanie deti používajú vtedy, ak nie sú pochopené v tom, čo prežívajú. Záujem o pocity dieťaťa je ďalším krokom k vytváraniu bezpečného prostredia pre deti a k rozvíjaniu prirodzenej autority. Preto som upriamila  pozornosť na dieťa a pokúšala sa prísť na to, čo cíti a z toho som vychádzala.

Uvediem príklad z mojich pedagogických začiatkov:

Na hodine matematiky deti opisovali z tabule príklady a samostatne ich rátali na známku. Odrazu ma začali deti upozorňovať na to, že jeden žiak ma pod lavicou ukrytú kalkulačku, s ktorou si pomáha. Prišla som k nemu a vyzvala som ho, aby mi kalkulačku odovzdal. Žiak stál, hlavu mal spustenú a kalkulačku mi nevydal. Vnútri sa ma chytala panika a najmä dotieravé myšlienky: „Keď mi tú kalkulačku nevydá, ako budem pôsobiť? Deti nebudú cítiť autoritu.“ Ostatné deti situáciu zvedavo pozorovali. Vtedy som si povedala: „Stop! Moja autorita predsa nezávisí od správania tohto žiaka, ale od toho, či ho pochopím.“ Upokojila som sa, upriamila som pozornosť na neho  a vtedy som vnímala, čo asi cíti. Vnímala som, že sa cíti dotknuto a ponížene kvôli tomu, že ho deti obvinili a jeho dôstojnosť mu nedovolila, aby mi vyšiel v ústrety.

Rozhodla som sa mu vyjsť v ústrety ja. Potvrdila som mu pravdepodobné pocity a navrhla riešenie : „Cítim, že sa ťa dotklo, že ťa deti upodozrievajú a neveria, že rátaš sám. Budem rada, keď ostatným dokážeš, že vieš rátať. Môžeš ísť, keď chceš k tabuli a vyrátaj príklady rovno tam.“  Cítila som, že sa mu uľavilo, keď som pochopila a potvrdila jeho pocity. Prešiel k tabuli, príklady vyrátal skoro všetky správne. Ocenila som jeho snahu, pochválila za vyrátané príklady. Kalkulačku som si vypýtala slovami, v ktorých som ho podporila tým, že ju nepotrebuje a že mu ju vydám na konci vyučovania. Keďže som mu poskytla porozumenie, začal spolupracovať. Kalkulačku mi vydal a deti nemali potrebu rozoberať situáciu. Porozumením pocitom žiaka sa situácia vyriešila sama.

Odvtedy pracujem s týmito krokmi pri správaní označovanom vo všeobecnosti za nevhodné:

1.Uvedomím si, že moje myšlienky, ktoré mi ako prvé napadnú a ktoré odmietajú správanie žiaka, sú znakom mojej neistoty.

2.Upokojím sa tým, že moja autorita nezávisí od správania žiaka, ale od mojej snahy ho pochopiť.

3.Upriamim pozornosť na dieťa a vnímam ho, aby som odhadla, čo cíti.

4.Pomôžem mu potvrdiť pocity a hľadám riešenie spolu s ním.

5.Dieťa ocením za spoluprácu.

teacher

(Prečítané 1 539 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.