google27eaa3905ca3fee3.html

8985496669_0a53c5d99cV jednom blogu od Petra Graya, ktorý je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite,  som objavila zaujímavé myšlienky, ktoré aj mňa samotnú posunuli k úvahám, v ktorých som sa zamyslela nad hlbšími príčinami agresivity detí v súčasnosti.

Pred 10 000 rokmi, keď vzniklo poľnohospodárstvo, sa podmienky ľudského života dramaticky zmenili. S poľnohospodárstvom prišlo pozemkové vlastníctvo a s tým potreba ochraňovať majetok. Poľnohospodárstvo položilo podmienky pre vzťahy dominancie a nerovnosti. Ľudia, ktorí nevlastnili pôdu -vrátane detí a žien- sa stali závislými od ľudí, ktorí ju vlastnili. Táto skutočnosť viedla k feudálnym spoločnostiam, kedy menšina ľudí bola vlastníkmi pôdy a menšina sluhami a otrokmi. Náboženstvo, ktoré bolo tiež dovtedy hravé a rovnostárske, sa stalo smrteľne vážnym a vysielajúcim posolstvom o poslušnosti. V tejto dobe prišlo aj k premene rodičovstva. Pokiaľ ľudia boli len lovcami – zberačmi, deti boli hravým spôsobom vychovávané ako partneri a podporovali sa u nich tvrdohlavosť, kreativita a nezávislosť. Cieľom feudálnej spoločnosti bolo vychovať poslušné deti. Deti, ktoré boli tvrdohlavé, povýšenecké a nepracovali, ako mali, boli bité.  Pri vzostupe priemyslu bola detská tvrdohlavosť a nezávislosť potlačovaná ešte viac. Rodičia to viac-menej robili pre dobro detí, pretože v týchto ťažkých podmienkach ľahšie prežíval ten, kto sa prispôsobil. Toto rodičovstvo nemôže byť však nikdy úspešné. Ľudia sú vďaka svojej prirodzenosti tvrdohlaví, kreatívni, hraví a nezávislí. Už nastavenie mozgu nedovolí, aby tieto prístupy boli úspešné. Ak sa cítime v ohrození, vďaka nášmu inštinktívnemu nastaveniu v mozgu, používame dve základne sebaochranné reakcie- útok alebo útek. Ak u detí premeníme útok na odvrávanie a rebéliu, útek na zaťatosť, čo je vlastne vnútorný útek pred komunikáciou, ktorá ich zraňuje, dostaneme úplne logické sebaochranné reakcie u detí.

V súčasnosti existuje veľa detí, ktoré patria k „živším“ či hyperaktívnym. Dôvody tak početného výskytu detí hľadáme vo výchove, potrave alebo v poruchách.  Vedci vidia dôvody aj v evolúcii. Napríklad odborník na hyperaktivitu Thom Hartmann zmapoval vo svojej knihe „The Edison Gene: ADHD and the Gift of the Hunter Child“ (Edisonov gén: ADHD ako dar detí- hľadačov), že porucha ADHD kedysi zachránila ľudstvo. Vlastnosti týchto detí ako hľadanie nového a originálneho, rozptýlená pozornosť, neustále skenovanie okolia, zvedavosť, inteligencia, netrpezlivosť, schopnosť rýchleho prispôsobenia sú hlavné charakterové rysy, ktoré umožňujú prežiť – ide o gén, inštinkt hľadača, vynálezcu, iniciátora. Tieto vlastnosti umožňujú jedincovi dobre prospievať na „hrane noža“, byť kreatívnym a veriť svojej intuícii. Tento gén existoval ako  súčasť ľudského genofondu už v minulosti.  Keďže je tento jav u detí v súčasnosti veľmi rozšírený, podľa vedcov je signálom, že sme na pokraji evolučného zvratu, vďaka ktorému  naše vedomie prechádza evolučnou zmenou a deti nám majú dopomôcť. Môžeme si všimnúť, že nemajú taký strach z autorít, čo môže znamenať zmenu vedomia aj ohľadom toho, že sa  rodia s vyššou sebaúctou. Prejavom vyššej sebaúcty sú rôzne ochranné reakcie na nerešpektujúce prístupy, ktoré obsahujú ovládanie. U detí sú to odvrávanie a zaťatosť. V starších prístupoch, ako je tu už spomenuté, sa vyžadovala podriadenosť, pri ktorej sa láme vôľa detí a pri ktorej sa nerešpektuje pocity, čím trpí ich dôstojnosť. Čím je sebaúcta vyššia, tým je aj vyššia potreba chrániť svoju dôstojnosť, čo môže skĺznuť do agresivity. Ak by sme mali nájsť v tomto nejaké pozitívum, tak nás deti vďaka menšiemu strachu z autorít vedú od ovládania k rešpektu.

spank 2Vyžadovanie podriadenosti a ovládanie spôsobujú problémy vo vzťahoch.  Či u detí, či u dospelých nastupujú reakcie útekom alebo útokom. Deti vtedy odvrávajú, alebo sa zatnú. Dospelí odmietnu komunikovať, alebo rovnako útočia. Ak sa deti alebo dospelí podriadia, chcú mať pokoj, vnútorne však prežívajú nepochopenie. Problém je v tom, že vyžadovanie podriadenosti nesie so sebou v detstve vznik nízkej sebaúcty. Dieťa, ktoré zažíva nerešpektujúce prístupy  a to sú všetky, ktoré mu spôsobujú bolesť, strach alebo hnev, má pocit, že je málo dôležité pre svoje okolie a to už spôsobuje to, že sa cíti málo hodnotné, čo je základom nízkej sebaúcty. Výsledkom nízkej sebaúcty je strach, strach prejavovať svoje schopnosti, strach vyjadrovať svoje pocity a potreby, strach priznať si všetky stránky svojej osobnosti, čo je základom neotvorenosti, neúprimnosti a klamstiev. Takýto človek klame sám seba, pretože si nepriznáva všetky svoje stránky a  tým klame aj ostatných. Len otvorené priznanie pocitov, potrieb a všetkých svojich stránok zbližuje a rozvíja porozumenie, ale nie utekanie pred pravdou a otvorenosťou. Výsledkom nízkej sebaúcty je aj strach zo vzťahov, ktorý sa prejavuje nedôverou a nedorozumeniami, ktoré často končia nepochopením, nenávisťou a neschopnosťou odpustiť. Jadro každej „negatívnej“ vlastnosti vytvára strach. Závisť obsahuje strach z toho, že ostatní sú lepší ako my. Žiarlivosť obsahuje strach, že nie sme dosť hodnotní pre partnerov. Arogancia obsahuje strach z priblíženia sa k ľuďom. Manipulácia obsahuje strach ukázať svoju prirodzenú stránku. Príznaky strachu v podobe nedôvery k ľuďom a z nej vyplývajúcej útočnosti bohato vidíme v súčasnosti na internetových diskusiách. Ako je vidieť, na vytváranie silného charakteru sú rešpektujúce prístupy k deťom veľmi dôležité. Inak sa človek vďaka nedôvere v seba a v ostatných chráni, bojí sa byť otvorený, nosí masky, klame, manipuluje, útočí, bojí sa rozvíjať svoje schopnosti a to sú už znaky „slabšieho charakteru“, pretože strach oslabuje aj samotného človeka a aj pevnosť vzťahov. „Pozitívne“ vlastnosti strach neobsahujú. Ich základom je vždy dôvera v seba, život a porozumenie ostatným. Rozvíjať tieto vlastnosti je nemožné ovládaním, ktoré je založené strachu.

Podriaďovanie oslabuje človeka a zároveň jeho vzťahy. Podriadenosť vytvára nevyrovnaného človeka a nevyrovnané vzťahy. Kedy môže byť človek silnejší a vyrovnanejší? Keď objaví sám seba. Často sa naša kríza spomína ako morálna kríza, ktorá priniesla so sebou stratu vnútorných hodnôt, presnejšie stratu kontaktu so svojou vnútornou podstatou.  Svoju pozornosť sme zamerali von a zistili sme, že nás vonkajšie veci nedokážu naplniť. To dokáže len sebaláska, ktorá znamená vnútorné naplnenie. Čo ukrýva sebaláska? Porozumenie svojmu vnútornému svetu. Objavenie schopností, o ktoré sa delíme. Objavenie záujmov, ktoré nám robia radosť. Objavenie vďačnosti a schopnosti nechať veci plynúť. Objavenie tolerancie, vďaka ktorej dokážeme dať iným slobodu. Objavenie vlastnej dôstojnosti. Prvotná dôležitá otázka, prostredníctvom ktorej objavujeme seba, je: „Kto som?“ Odpovedí je viac a týkajú sa objavovania našich schopností, nadaní, potrieb, túžob, snov, prečo reagujeme emocionálne, ako reagujeme, aké vzorce správania sme si vďaka minulosti utvorili. Pri hľadaní odpovedí nám pomáhajú najmä pocity.Toto všetko ukrýva náš vnútorný svet. Ako je vidieť, naše vnútorné prežívanie je dôležité. Ak objavíme seba a pochopíme svoje správanie, stávame sa silnejšími, vyrovnanejšími a tolerantnejšími. Podriaďovanie nie je naozaj rešpektujúcim prístupom. Rešpekt znamená odpútanie sa od ovládania. Deti, ktoré sú v detstve neprimerane ovládané, do dospievania, v ktorom cítia potrebu nezávislosti, prídu s postojom: “ Teraz ja ukážem, kto je pánom.“ Niekedy to robia až sebadeštrukčne, iný prístup však nespoznali. Niekedy sa spomína, že ak sa deťom poľaví, zneužijú tento prístup. Zasa je to len kvôli tomu, že poznajú len ovládajúci prístup. Ak majú spoznať rešpektujúci prístup, musia zažiť rešpekt. Rešpekt znamená vnímanie a prijímanie detí s rôznym správaním a porozumenie ich konaniu. Rešpekt znamená ukázať deťom vyjadrovanie pocitov a potrieb a zároveň pomôcť deťom potvrdiť pocity a uznať ich, čím ich učíme vytváraniu blízkosti. Rešpekt  znamená aj otvorené priznanie svojich negatívnych stránok, pretože tým ich učíme otvorenosti k sebe a schopnosti odpúšťania voči sebe. Otvorenosť je súčasťou zdravej sebaúcty, ktorá sa však vytvára len pri rešpektujúcich prístupoch, kedy sa deti neboja byť otvorené v prejavovaní potrieb, pocitov a emócií. Otvorenosť rozvíja blízkosť a tým upevňuje vzťahy. Otvorený človek so zdravou sebaúctou nepotrebuje ovládať a podriaďovať si druhých, ale učí sa ich rešpektovať.

Ako som spomínala, na vyrovnanosť človeka pôsobia sebavnímanie a sebapoznanie. Na našej škole, ako je z mojich starších blogov známe, sebavnímanie rozvíjame pomocou tvorivého denníka. Sebapoznanie rozvíjame najmä pri nedorozumeniach. Nedorozumenia pokladám za veľmi cenné lekcie, pri ktorých môže človek sám seba spoznať do hĺbky. Negatívne stránky jeho osobnosti, ktoré spia v podvedomí, sa vyplavujú na povrch v situáciách, v ktorých cítime neistotu a pri nedorozumieniach. Až vtedy zistíme, že dokážeme byť manipulatívnymi, žiarlivými, zlostnými, vystrašenými, že si vytvárame odsudzujúce myšlienky, ktorými sa vzďaľujeme od ostatných. Ak tieto stránky vnímame a pochopíme, prečo ich prejavujeme, máme schopnosť ich riadiť a túto schopnosť sebavnímania je dôležité odovzdať aj deťom. Pri nedorozumeniach sedíme s deťmi v tzv.: „Kruhoch pre hľadanie porozumenia“. S deťmi v nich spoločne rozvíjame sebavnímanie prostredníctvom toho, že spoločne zisťujeme, čo sa dialo v ich vnútorných svetoch pri nedorozumení, aké pocity prežívali, aké problematické myšlienky im napadli, aké následky malo ich konanie a spoločne hľadáme riešenia podobných nedorozumení do budúcnosti. Tým sa spoločne učíme zbavovať sa ovládania druhých prostredníctvom odsudzovania a rozvíjať prijímajúci postoj vďaka pochopeniu druhého.

Vždy je všetko na nás. My sa môžeme rozhodnúť, či chceme ovládaním šíriť strach, hnev, bolesť a nedorozumenia, alebo či chceme vnímaním, prijímaním, pochopením a otvorenosťou šíriť v súčasnej dobe zbližovanie. Dôveru v druhých môžeme vzbudiť len vtedy, ak napĺňame tri podmienky rešpektujúceho prístupu – vnímať, prijímať (nie odsudzovať), počúvať. Ak sa držíme týchto podmienok, neovládame a učíme sa vnímať druhého človeka nie mysľou, ale srdcom. Agresivita detí je zrkadlom problémov v súčasnej spoločnosti, v ktorej sa vyžadovalo správanie podľa predstáv a výkony, vnútornému prežívaniu sa však dostávalo oveľa menšej pozornosti. Vyžadovanie správania podľa predstáv je základom odsudzovania a potreby ovládania. Mám pocit, že súčasná doba volá po tom, aby sme konfrontovali svoje odsudzujúce postoje a aby sme sa učili prijímaniu druhého človeka cez pochopenie jeho vnútorného prežívania. To sa nám však môže podariť len cez prácu na sebe, ktorá obsahuje odhaľovanie svojich pocitov, potrieb, schopností, záujmov a bolestí z minulosti, pochopenie svojho konania, vnímanie vnútorných blokov vo forme odsudzujúcich myšlienok atď. Je dôležité si uvedomiť, že naše myšlienky a konanie sú ukazovateľom našej sebaúcty. Nedôvera, odsudzovanie, útoky, ovládanie sú znakom nižšej sebaúcty. Porozumenie, súcit, tolerancia, čisté vnímanie, prijímanie, sebapoznanie sú znakom vyššej sebaúcty. Čím viac  rozumieme sebe, tým viac rozumieme ostatným a čím je väčšie pochopenie, tým je ľahší rešpekt a odpúšťanie. Ak by všetko okolo nás šlo bez problémov a podľa našich predstáv, stratili by sme schopnosť rásť a schopnosť pracovať na sebe. Podriaďovanie a ovládanie do vnútornej práce zjavne nepatria.


Príklady ako pracujem s deťmi v škole nájdete v týchto článkoch:


Tip vydavateľstva Eugenika:

Paul Liekens/Ann Delnoy – Léčivé příběhy pro děti – Pomocou jednoduchých zobrazení a príbehov sa ako rodič naučíte liečiř svoje dieřa sám. Kniha ponúka jednoduché pravidlá a príklady, aby rodičia sami mohli vytvoriť prirovnanie alebo príbeh pre svoje vlastné deti. Nebude ich to nič stáť a ich dieťa aj oni budú ušetrení od mnohých trápení, ktoré niekedy môžu pretrvávať po celý život.

Pôvodná cena: 6.24 EUR, Naša cena: 1.87 EUR, Zľava: 70.00 %, Ušetríte: 4.37 EUR


71891_331529020285008_165107515_n


 

(Prečítané 1 650 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.