google27eaa3905ca3fee3.html

12472424_1376756562350507_4520678573519069982_nZákladnou školou sme prešli všetci. Je pravdepodobné, že nás to nejak poznačilo – ale keďže poznačení sme všetci, ťažšie rozoznať následky. Jednoducho sme normálni. Povinné trávenie nášho detského a mladého veku v školskej lavici sa pre nás stalo normálnym.

Je toho veľa, čo by sa dalo škole vytknúť. Možno je škola vlastne nutným zlom, bez ktorého by sme sa nezaobišli. Neboli by sme vzdelaní, úspešní, nemali by sme budúcnosť. Škole teda vďačíme za to, akí sme. Spochybniac školu, ako by sme spochybnili samých seba. To nie je príjemné. Možno preto je taká malá vôľa školstvo ozdraviť.

Aké účinky na teba škola vlastne mala?

1. Vycvičili ťa podriadiť sa „nutnému“ zlu?

Z nejakého zvláštneho dôvodu si bol totiž vinný a povinný do školy chodiť. Napriek tomu, že v nej pravdepodobne nevidel zmysel. Nikto ti to uspokojivo nevysvetlil, jednoducho si bol okolnosťami a násilím donútený.

2. Naučili ťa uprednostňovať zlo, ktoré poznáš, pred neurčitosťou neznáma?

Z opakovaného trápenia sa v škole sa stáva zvyk. Koľaje, vychodené každým dňom školskej dochádzky, sú hlboké. Čo leží mimo nich? Aké sú iné cesty? Prebúdza sa v tebe strach z neznámeho? Veď keď tá cesta, ktorú poznám a vybrali ju pre mňa moji dobrí rodičia a štát, je takáto útrpná – aké asi musia byť tie ostatné?

3. Vycvičila ťa škola k slepej viere v pánov?

Pani učiteľka totiž vie lepšie, čo je pre teba dobré. Rukami jej prešli už stovky podobných. Oproti tomu, ty si nič. Nevieš nič o školstve, o štáte, nič o „realite“… Nezáleží na tom, že o sebe vieš všetko. Nezáleží na tom, že najdôležitejším človekom v tvojom mladom slobodnom veku si ty, tvoj príbeh, pocit, tvoj čas a život sám. Vycvičili ťa a ty si prestal veriť sebe, svojmu citu, skúsenosti a svojím snom?

4. Spravila ťa škola lenivým a pasívnym?

Deti sa hrajú. Sú živé. Hra je prirodzený spôsob poznávania, skúmania sveta, duchovného a duševného rozvíjania, rastu a dospievania. Pre deti sú prirodzené voľné spoločné pohybové hry. Ak ti však niekto tieto hry zakáže? Ak ti zabráni hrať sa? Ak si pod zámienkou vzdelávania násilne pripútaný k lavici? Buď sa prispôsobíš a prijmeš, že skutočné učenie je práve toto počúvanie učiteľa a čítanie z knihy – alebo vzdoruješ. Tvoj duch sa zaprie a ty sa začneš nudiť. Často je tvoj odpor taký silný, že prerastie k všeobecnej lenivosti a zábudlivosti. Už sa ti nechce nič. Ani sa hrať? Ešte že tu máme násilie, ktoré ťa k práci prinúti.

5. Vycvičili ťa k prijímaniu úplatkov?

„Sprav, čo ti kážem, a dostaneš odmenu.“ Platí to pre psov a rovnako tak cvičíme aj naše deti. Vyrastú z nich slobodní šťastní samosprávni ľudia? Alebo ustrašené, spútané a podlízavé psi? Odmena a trest: Postupne sa naučíme, že len vtedy sme dobrí a hodnotní, keď po našom konaní nasleduje hodnotenie a úplata. Vzdávame sa tak svojho vlastného úsudku, svojho svedomia, citu a súcitu. Výsledkom je nevedomá sebestredná a bezohľadná honba za odmenami – za známkami, za peniazmi, za uznaním, za majetkom. Rozpadajú sa nám medziľudské vzťahy, zomiera príroda. Ľudská dôstojnosť, láska, dôvera, zdieľanie či spolupráca sú v rozklade. Kam sa ženieme?

6. Presvedčili ťa, že učenie znamená snažiť sa, trápiť sa, čítať, počúvať a zbierať známky?

Učenie však nie je o prijímaní a preberaní myšlienok. Skutočné učenie neprebieha v laviciach a ani v mysli a v predstavách, ale v žitej skutočnosti. Múdrosť nie je súhrn poznatkov – ale hĺbka skúseností a zážitkov spojených s týmito poznatkami. Bez priamej skúsenosti nie sme učení – sme len namyslení. Nie čítanie a počúvanie predstáv iných nás robí múdrymi. Naopak: vzájomná spolupráca, hry, skusy a zážitky nás učia životu. Čo ak sa však bojíš skúšať nové a spraviť chybu? Prečo sa bojíš? Trestali ťa v škole za chyby zlými známkami a ponížením pred ostatnými?

7. Vpečatili do teba, že predstavy sú prednejšie pred skutočnosťou?

Že to, čo je napísané v knihe, či to, čo si myslí učiteľ, je pravda – bez ohľadu na to, čo cítiš, vnímaš, vidíš a vieš ty? Následkom takejto viery v predstavy je násilie: Nútieme skutočnosť, aby sa podriadila našej viere. Nútime deti, aby sedeli v školských laviciach a ignorujeme ich nezáujem . Odmietame ich spätnú väzbu. Neuznávame dôsledky, ktoré majú naše predstavy, na našu vlastnú budúcnosť. Povinné školstvo zlyhalo. Dokážeš si to pripustiť?

8. Potlačila škola tvoju prirodzenú schopnosť učiť sa?

Skutočné učenie prebieha na hrane poznaného a nepoznaného – na hranici našej oblasti pohodlia. Až prekonaním strachu z neznámeho zažiješ a skutočne sa naučíš niečo nové: Prekonáš svoje obzory, rastieš a rozvíjaš sa. Ak však povinná škola trestala prešľapy? Ak tak na hraniciach tvojho sveta vystavala pevný obranný múr? Už prijímaš len naučené frázy, bez rozšírenia vlastných obzorov, bez pochopenia súvislostí a bez vedomia následkov? Ustrnul si, neschopný sa učiť, meniť, rásť? Život je zmena a ty si stratil schopnosť žiť?

9. Si krivý, neduživý, krátkozraký, strnulý, namyslený, napätý, detinský, obmedzený, uzavretý, či zábudlivý?

Bol si nútený hrbiť sa v lavici a bolo ti zabránené prirodzene sa telesne a duševne vyvíjať? Zakázali či obmedzili ti voľnú hru s ľuďmi odlišnými od teba? Uzavreli ťa do súťaživej skupiny vrstovníkov, od ktorých sa nemáš čo naučiť? Zverili ťa namyslenému pánovi učiteľovi? Tlačil tento do teba predpísané predstavy o svete? Vo výsledku si ustrnul a v odpore si sa uzavrel do seba? Zmenšil sa ti obzor, zhoršil cit a vnímanie? Už neveríš samému sebe? Si nikto… Alebo si niekto? Prebral si ten vzor? Stal sa z teba ten pán, a teraz „učíš“ druhých? V dobrej viere násilím šíriš choré vzory povinnej školy ďalej?

10. Obrala ťa škola o vnútornú bytostnú slobodu?

Tak dlho ťa známkovali, posudzovali, chválili, trestali a nálepkovali… Až si sa stal od názorov pánov a okolia závislý? Stratil si svoje vnútorné pohnutie k ľudskému dobru? Vytratilo sa z tvojej pozornosti vedomie seba, svoj vlastný životný stred? Srdce a ľudskosť? Vedomie aj slobodu však stále máš! Je zvláštne, že sebestrednými sa stávame práve vtedy, keď stratíme náš skutočný ľudský stred – a vidíme už len predstavy odmien, za ktorými sa bezohľadne pachtíme. Za vidinu budúceho uspokojenia zapredávame to jediné, čo máme: súčasnosť. Vlastne tak prichádzame aj o svoju budúcnosť.

Chyba nie je len v škole a v učiteľoch. Na súčasnom stave máme podiel všetci. Všetci sme totiž prešli povinným výcvikom a prepožičali sme naše mysle chorým vzorom. Už nie je čas sa vzájomne obviňovať, ohradzovať, súdiť a brániť. Je čas prijať stav vecí a očistiť sa! Pred nami leží nová neznáma cesta. Vykročme smelo do neznáma! Do nového veku novej školy, ktorá bude nepovinná, slobodná a založená na vzájomnej dôvere, zážitku a osobnej ľudskej zodpovednosti.

Bojíš sa toho? Vec, že to nie je tvoj strach. Sú to smrteľné obavy tých chorých vzorov, ktorými ťa ako dieťa v škole naplnili. Svet nie je zlý. Svet je svetlý a dobrý. Je hodný dôvery.

Cesty k slobode učenia sa otvárajú.

Ak ťa článok oslovil, lajkni aj našu FB stránku: Škola je CHORÁ!


Súvisiace články:


 

(Prečítané 2 048 krát, 1 dnes)
 

2 Responses to 10 následkov, ktoré na tebe zanechala škola

  1. Dávi;D Králik píše:

    Ďakujeme za inšpiráciu!

    http://www.ini.sk/co-ti-studenti-zase-chcu/

    Vaši učitelia ;o)