Hocikedy sa tak zastavil pri práci a pohrúžil. Rozjímania prichádzali znenazdajky, boli ako dobrodružné filmy, často bez deja, alebo so zábleskami dejových videní. Sily Zeme a Nebies vytvárali hru svetiel života.
Zem nie je neživá príroda. Zem je veruže živá. Aha, keď ju vezmeš medzi prsty, sú v nej drobné kamienky. Sú v nej aj veľké kamene, aj hlina a íl – jemná skalná drvenina. Rozpadom i rozkladom skál a kameniva, zlúčením a spriaznením so sopečnými prachmi vznikla.
No a v tejto pestrej mrve prúdi živá vodenka.
Prúdi z hora, v dažďoch, snehoch, vzlína zdola, z hlbiny.
Tu rosa, tu kvapky hmlisté, priam z oblakov mrholia.
Až mokrá zem plodivá je, lež v nej masa – živnota.
Živnota – to slovo prišlo – v hrúžení; a čo v ňom je?
Mraky drobných živočíchov! Daj si kúsok zemičky do dlane a pozeraj.
Aha, tuto, roztoč malý, pramalý to pavúčik, nevedel si, že on je.
Tu čierny, tu červený, svieti ako vlčí mak.
Len to, že je taký drobný, že len kto má bystrý zrak,
môže vidieť jeho pohyb, jak sa snaží utekať.
A tu také drobné stvory, čo jak tenké chĺpky žijú;
ani nevieš, či im malé nôžky hýbu telami,
a či sa jak háďatká plazia v kyprej zemičke.
A sú tu aj najdrobnejšie živočíchy pramalé,
je ich more, nevidíš ich, ale že sú, veru vieš.
Rozkladajú tmavú mrť, kúsky trávy, lístočkov,
no aj telá tých, čo veru, už skončili život svoj.
Skončili aj neskončili, živa prúdi zas a zas.
A s veľkými životvormi, jak chrobák, či dážďovka,
mnohonožky kadejaké, kráčavci aj plazivci,
a k nim krtko, piskvor dravý, dáky had i myšička,
to všetko tu, v zemi žije, to všetko tu prekvitá.
A tých mravcov, a tých druhov, nespočíta ich ver, nik.
A v tej mrti nové telá, nové duše rodia sa.
Veď v tom zemskom bujnom živle to všetko sa napája,
sleduje za sebou, spolu, jeden článok za druhým,
v nekonečnej spleti vzťahov žije zemská živnota.
A čierna zem, práve taká, čo nedávno hnojom bola,
hmýri sa tým živočíšstvom a vytvára rajský svet.
Rajský svet pre more rastlín, čo korienky tu, i tu,
zapúšťajú od semena až po veľkú drevinu.
A nenájdeš kúskom pôdy – čo pod tebou rozložná
kypí živou nekonečnou – nenájdeš bez života,
bo o každú piaď, či palec, o každučký kúsoček,
záujem má veru ktosi a už rastie tráva, mach,
bylinky a rastlinôčky, kto ich všetkých rozozná?
Poznáš túto, a aj túto, tieto jedlé iste tiež,
ale táto a aj táto, to je zatiaľ neznáma.
Neznáma to byľka rodom, druhom a aj čeľaďou.
Koľko poznáš zo sveta svojho? Vystačíš si s pramálom?
—
Ale jedno snaž sa, veru, poznať v tomto živote –
úctu. Úctu ku živému, úctu k zemskej živnote.
Úcta k pôde, úcta k blatu,
či hlina, či čiernozem,
to všetko má cestu dáku,
v každom kúsku živý snem!
Živý snem tých drobných tvorov,
drobných, malých bytostí,
či v doline, a či horou
nesieš dušu, i kosti,
vedz, že všade, kam len stúpaš,
vždy len šliapeš po živom,
tak choď s úctou, veleb Ducha –
sídli aj pod krajinou,
nielen v nebi, more duší
vlní v pôdnom pôvode –
v zemine, v tej Matke Zemi,
v tej posvätnej prírode!
Svätoháj, to nielen v hore,
v stromoch, vetvách, výšinách,
svätoháj, ten je aj dole,
v zemi, v hline, v barinách.
Chvála ti, Zem, Matka naša,
krásna si a voňavá!
Veďže šťastne tu žiť dá sa!
V plodoch dobro doba dá!
Len ty nesmieš veriť klamom,
žiť v tých ruchoch, pozor daj!
S úctou pracuj, s úctou k darom,
a v pokoji nájdeš raj!
Aha, kto ťa vyhnal z raja?
Veď ty si sa vyhnal sám!
Cti si kraj a jedz vždy z kraja,
v Svätej zemi diel ti dám!
Ticho prijímaj ducha v dychu,
hodná každá hodina,
okázalú nehľaď pýchu!
Svätá – rodná krajina!
—
Takto rozjímal, hrúžil, vnímal, hladil zrakom živý svet.
I podchvíľou – potemnelo. Svetlo nech potvrdí videnie.
A už blyslo! A jak mocne! Perný udrel do doby.
Kropáčikom nebeským pokropil ho na tvári.
Zdvihol ruky, nadýchol sa a duživo zaspieval:
Kráča pútnik po hore a spieva,
živú vodu Boh mu z neba zlieva,
z rodostromu otvára sa brána,
kvety sa mu rozvíjajú zrána.
—
Úryvok zo zväzku: Žiarislav – „Na vrchárskom chodníku“
foto: https://pixabay.com/en/photos/soil/
Súvisiace články:
– 
– 
– 
–
