google27eaa3905ca3fee3.html

Niekedy sa za obdobie, keď Baba Jaga ako jedna z Bohýň Kola roku preberá vládu, považuje až Samhain, teda sviatok prinášajúci obdobie od začiatku novembra. Avšak v niektorých slovanských tradíciách prichádza ako vládkyňa jesenného obdobia, pretože Slovania bohyňu jesene pôvodne nemali (až neskôr sa objavuje nežná, krehká a veľmi kreatívna, lež neviditeľná Oseň). Samozrejme, za tamtých dávnych čias toto meno nebolo označením zlej bosorky, k tejto „pohane“ starej Bohyne Zeme i jej kňažiek došlo až v časoch nástupu kresťanstva… Jesenná Bohyňa Baba (podobne ako Morena) sa príchodom jari (niekde až leta) menila na Zlatú Babu Jagu (alebo Morena na Zlatú Moranu)…

…čarodejky sa vyskytujú od Južnej Ameriky cez Áziu až po Austráliu. Názov je odvodený od tvaru kvetu, ktorý pripomína čiapku čarodejnice…

Asi ste pochopili, že úryvok zo „Zoznamu rastlín s okrasnými kvetmi“ sa týka čarodejok z rodu rastlinného, a to konkrétne druhu Mimulus, a nie čarodejok z rodu ľudského. Tie sa však taktiež vyskytujú na všetkých svetadieloch. Nie, nielen vyskytovali, skutočne sa dodnes vyskytujú

Čarodejná minulosť

Už v šerom dávnoveku – v dobách, keď boli prírodné cykly považované za čosi posvätné a prírodným fenoménom bol pripisovaný mýtický význam – dostávali sprvu neorganizované rituály a zvyklosti určitý tvar a vnútorný i vonkajší poriadok. Vznikali prvé slávnosti, zasväcovacie rituály, náboženské obrady… Každý národ, etnikum, kmeň, civilizácia či kultúra si postupne vytvárali svoj vlastný mystický i magický systém. V krajinách keltského kultúrneho vplyvu sa pre tzv. čarodejníctvo ako formu náboženstva zaužíval názov „Wicca“, ktorý v preklade znamená múdrosť. Čarodejníctvo je v skutočnosti najstarším európskym náboženstvom. Vzniklo pravdepodobne niekedy v dobe kamennej, čiže približne pred 25 000 rokmi. Do príchodu kresťanstva, po celé tisícročia, boli čarodejky a čarodejovia považovaní za sudcov, radcov a mudrcov. Samotní králi a panovníci najmä západných oblastí Európy vydávali svoje príkazy a nariadenia až po porade s nimi, resp. ich radou múdrych. Príchodom kresťanstva a posiľňovaním jeho vplyvu sa staré náboženstvo postupne dostalo do ústrania. Na príkaz pápeža Rehora Veľkého sa začali stavať kostoly v lokalitách pôvodných chrámov, svätýň a obradných miest predchádzajúcich náboženstiev. Prastaré modly sa ničili a rozbíjali, svätyne a chrámy búrali. Miesta, na ktorých predtým stáli, sa kropili svätenou vodou, znovu vysvätili a stavby nových chrámov sa mohli započať. V roku 1484 pápež Inocent VIII. vydal bulu proti čarodejniciam. Presne v tej dobe dvaja smutne preslávení nemeckí mnísi Heinrich Insitoris Kramer a Jakob Sprenger predložili „Kladivo na čarodejnice“ (návod, ako prenasledovať a likvidovať čarodejnice) ustanovenému cenzorovi, Teologickej fakulte Kolínskej univerzity. Tá ho však jednoznačne odmietla. Autori súhlas bez váhania falzifikovali, na čo sa prišlo až o 414 rokov, v roku 1898. Za tú predlhú dobu však stihlo „kladivo“ poslúžiť veľmi tragickým spôsobom pri vyvražďovaní často veľmi vzdelaných, schopných, talentovaných a výnimočných jedincov. Takých sa väčšinou priemerní najviac boja, či nie? A strach je nezriedka príčinou agresie i prvým krokom k prepuknutiu zhubnej choroby zvanej nenávisť…

Kto chce s vlkmi byť, musí s nimi vyť

O príčinách prenasledovania prívržencov prastarého prírodného náboženstva čarodejníc je zbytočné sa zmieňovať ešte obšírnejšie, pretože sú známe z bohatého výberu literatúry i filmového spracovania. Tzv. „hon na čarodejnice“ mal vo svojich počiatkoch asi naozaj len ideologické základy. Veľmi rýchlo sa však stal púhym prostriedkom mocenského boja. Potom už stačilo trochu horľavého, dostatočne vysušeného dreva a niekoľko vhodne vybraných a dostatočne fanatických, prípadne dostatočne zainteresovaných inkvizítorov. Nuž a v súčasnosti občas stačí niekoľko dostatočne účinných slov… Pretože hon na čarodejnice nikdy neprestal. Trvá dodnes.
Akosi sa vám moje tvrdenie nezdá? Keď som oslovovala niektoré osoby, ktorých sa tento článok týka, dostala som rozličné, rôznorodé i roztodivné odpovede. Jednu z nich uvádzam ako príklad. Svedčí o tom, že niektoré novodobé bosorienky majú z honu na čarodejky ešte aj v našej modernej súčasnosti obavy:
„…Pokiaľ ide o mňa, vzdávam sa svojej účasti na tvojej ankete. Ide o to, že momentálne sa snažíme uspieť cez silnejšiu mediálnu aktivitu, a hoci z môjho pohľadu sa naša práca s „čarodejníctvom“ ani trochu nekríži, nie som si istá, či osoba, s ktorou sme práve nadviazali spoluprácu a iní kolegovia z odboru by mali rovnaký názor. Veď sama dobre vieš, ako to chodí. My alternatívne prvky v práci aplikujeme, ale nepropagujeme svoju činnosť s tým, že tam zakomponované sú. Je síce schizofréniou, oddeľovať čisto psychoterapeutický prístup od alternatívnych postupov, ale je to, žiaľ, tak. Dúfam, že chápeš…“

Strach z neznámeho?

Nuž byť iný, odlišný ako väčšina, to vyžaduje často značnú dávku odvahy a úprimnosti k sebe i ostatným. No áno, musíme sa nejako prispôsobiť ostatným. Ak s nimi chceme žiť, nemôžeme sa izolovať. Na druhej strane však súčasne nemôžeme svoj život žiť výhradne podľa požiadaviek a názorov iných, pretože (medzi nami) ani tí druhí nie sú žiadni anjeli a predovšetkým: chcú nás mať takých, aby to bolo čo najvýhodnejšie pre nich. Lenže, prečo by sme sa mali nútiť plodiť hrušky, keď sme vyrástli z jabloňového semiačka? Objavenie seba samých, svojho vnútorného posvätného obrazu, sa nedá nahradiť vonkajšími zákazmi a príkazmi. Vnútorný obraz seba samého je prvotný a od najrannejších čias bol nachádzaný individuálnou mystickou cestou. Až tzv. organizovaná spoločnosť nahradila vnútorné hľadanie vonkajšími pravidlami a pokynmi. Inštitucionalizovaná cirkev dáva od istej doby dôraz skôr na autoritu, dogmu a poslušnosť, než na slobodu a nutnosť samostatného poznania. Veriaci si potom až príliš často nasadzujú požadované cnosti ako žiaducu masku. Ak masky nenosíme, ak sme rozdielni, sme cudzorodí. A tým akosi nepoznaní, neznámi. A neznámo vzbudzuje strach, strach zasa vzbudzuje – strach. Čarodejky ovládali čosi, čo síce ovládame všetci, ale zo strachu sa tým nezaoberáme. A preto sa ich mnohí báli. A mstili sa im za svoj strach.

Čarodejky neexistujú!

Keď bol v roku 1736 v Anglicku zrušený zákon o čarodejníctve vydaný kráľom Jakubom I. v roku 1604 (posledné zákony proti čarodejníctvu zrušili však v Anglicku až v roku 1951!), nahradil ho zákon nový: podľa neho nič podobné, ako je čarodejníctvo neexistuje. Od tej chvíle sa považovalo za mŕtve. Koniec diskusie!
A pritom je skutočné a rýdze čarodejníctvo – v rozpore so všeobecnou mienkou, čisto propagandisticky rozširovanou v dobách jeho surového a nemilosrdného potlačovania – založené na konaní dobra, na schopnosti zžiť sa s prírodou a riadiť sa jej zákonmi. Nie je to žiadna sekta a ani nikdy nebola: je to ozajstná viera i náboženstvo naplnené láskou a radosťou, navyše uznávajúce a akceptujúce oveľa mladšie kresťanstvo. Základom filozofie tohto prírodného náboženstva je uznávanie jedinej kozmickej a vo všetkom sa prejavujúcej univerzálnej sily či božieho princípu, ktorý pôsobí v každom z nás.

Zlomyseľná bosorka

V plameňoch inkvizície zahynuli v rozmedzí od 13. po 17. storočie stovky tisíc, snáď i miliónov ľudí. Formálne bola inkvizícia zrušená až v roku 1965! Jej archívy sa vo Vatikáne otvorili verejnosti len pred približne piatimi rokmi. Na sympóziu o inkvizícii, zvolanom koncom októbra roku 1998 do Vatikánu, vyslovila cirkev hlbokú ľútosť nad všetkými prípadmi odsúdenia človeka na smrť kvôli jeho názoru, počnúc dokonca už popravou španielskeho biskupa Priscialliana v Trevíre koncom 4. stor. Na horiacu hranicu sa však nedostávali ľudia len kvôli svojim názorom, ale najmä vďaka nízkym myšlienkam či pudom zlomyseľných a obmedzených ľudí, zaslepených závisťou, nenávisťou a želaním toho najhoršieho.
C.G.Jung nazval typ nežiaducej osoby, s ktorou nechceme mať nič spoločné, bojíme sa jej, alebo s ňou bojujeme, Tieňom. Patrí k nám ako náš skutočný tieň, ale my ho projektujeme do druhých a obviňujeme, či dokonca prenasledujeme za jeho prejavy iných. Aj v prípade honu na čarodejky žalobcovia pripisovali obviňovaným a odsudzovaným – medzi ktorých patrili predovšetkým ženy, zaoberajúce sa v dobách neuveriteľne nízkej úrovne oficiálnej medicíny liečením, dnes nazývaným ľudovým – svoje vlastné pohnútky a charakterové črty. Tieň však predstavuje aj naše nedostatočné vyvinuté schopnosti, funkcie a talenty: ak vidíme, že iní ich prijali a rozvinuli, môžeme k nim pocítiť nenávisť, začať sa ich báť a – prenasledovať ich… Múdre a súcitné ženy, ktoré varili liečivé čaje z byliniek, aby pomohli svojim blízkym, často skončili na hranici. Len preto, lebo „kotlík transformácie“, v ktorom malo symbolicky dochádzať k pozitívnemu „vypestovaniu“ skrytých túžob a nadaní, bol umelo premenený a zdegenerovaný na čarodejnícky kotol na varenie jedov a čertovských odvarov. Pritom stelesňoval iba čosi, čo poznáme z dnešných kostolov: krstiteľnicu, nádobu znovuzrodenia z vody a ducha.

Baba Jaga

Znie vám Baba Jaga ako invektíva? Odsudzujúci nádych však toto označenie starších žien, ktoré hlavne názornými symbolickými aktmi, tancom, piesňami a rozprávaním príbehov odovzdávali svoje bohaté skúsenosti mladým devám (spomeňte si na babičku z rozprávky „Byl jednou jeden král“, a máte predobraz typickej čarodejky, babičky Jagušky), získalo až po víťaznom pochode inkvizície takmer cez celý šíry svet. Meno Jaga súvisí so staroslovanským slovom, označujúcim hada, čiže „už“ (užovka, latinsky Anguis). Kedysi totiž had nebol symbolom úlisnosti a zrady, ktorého z neho vyprodukovali až mladšie historické obdobia, lež múdrosti a plodnosti Bohyne. Súčasne tento prastarý znak (známy trebárs z pozostatkov tzv. materských kultúr, napr. na Kréte) naznačoval, že ľudské poznanie má svoje medze, ktoré musíme rešpektovať a stal sa ich strážcom (a nie porušovateľom, ako o tom hovorí Kniha Kníh). Prostredníctvom Baby Jagy akoby tento prastarý princíp dával mladuchám úlohy, ktoré museli splniť, aby mohli dosiahnuť vyšší stupeň poznania a zasvätenia. Baba Jaga je archetypom múdrej stareny, prípadne mladšej ženy s magickými schopnosťami, zobrazením bohyne – prírody, jej životodarnosti a opakujúcich sa cyklov, súčasťou prvotného, vnútorného obrazu nás samých, predstaviteľkou Veľkej Matky.
Čarodejnica je silná a mimoriadnymi schopnosťami obdarená individualita, ktorá sa snaží využívať prírodné sily a používať ich v prospech všetkých a všetkého. Mala by však predovšetkým dbať o svoju vlastnú duševnú rovnováhu i fyzické zdravie, až potom by sa mala snažiť o liečenie druhých.

Moderné neposledné neposedné bosorky

Označovať niektoré osobnosti dejín a temnej histórie stredoveku za „posledné bosorky“, prípadne „posledné obete honu na čarodejky“ je mystifikovaním. Čarodejky pôsobia svojimi zvláštnymi silami a mimoriadnym nadaním podnes. Obete odsudzovania i odsúdenia istými nedostatočne informovanými a málo tolerantnými kruhmi ľudskej spoločnosti občas ešte stále trpia, hoci nie zrovna na hranici z polien…
Súčasné čarodejky sú podobne ako ich dávne predchodkyne celkom „obyčajné“ žienky, ktoré okrem mnohých iných vecí vo svojom živote pomáhajú ostatným: vďaka svojim zvláštnym schopnostiam. Nezriedka ich k tomu, čo podaktorí hádžu do vreca s označením „bosoráctvo“, „kúzlenie“, čarovanie“, „temné praktiky“ (a pritom vôbec nevedia o čom je vlastne reč), priviedlo utrpenie vlastné či ich detí. Nie sú to ani žiadne sektárky, ani šarlatánky, ani fanatičky…

Bez bosorky ani na krok!

Všetci bez výnimky máme v sebe rôzne postavy a osobnosti: múdrych učiteľov, hlúpych žiačikov, ježibaby, kráľovné, liečiteľov, opilcov, slúžky, dámy, dobrákov, cigáňov, pokorných pútnikov, pyšných nadutcov, indiánov, vlkov, býkov i vtáka Ohniváka a všeličo iné. Tieto bytosti v nás môžu byť našimi nepriateľmi alebo naopak partnermi a pomocníkmi: podľa toho, aký vzťah k nim máme ako navonok, tak i vo vnútri. Takže: nenávidíte, odsudzujte, či milujete a prijímate svoju vnútornú čarodejku?
Žiadna žena nemôže byť celistvá a šťastná bez svojej tvorivej stránky, bez svojej vnútornej čarodejky. Čarovať a kúzliť jednoducho znamená prejaviť svoju schopnosť tvoriť. Čokoľvek. Nič viac a nič menej. Čarodejka je – dnes tak často – chýbajúca prírodná, mocná, magická, transformatívna, divoká časť ženy. Bez nej je každá z nás len prázdnou, neživou bábkou, abstraktnou a možno krásnou, ale bezduchou, a pritom skryto manipulatívnou princezničkou. Brávajte ju odteraz zo sebou do spoločnosti a onedlho sa začnú diať – čáry, máry…

Čarodejný odkaz: Výraz čarodejka vychádza zo spojenia slov čaro a diať sa. Čarodejky sú teda osoby, ktoré nechávajú diať sa čarám, respektíve nebránia ako ostatní ľudia tomu, aby sa čary, kúzla a zázraky mohli diať. Veď aj naše životy sú vlastne skutočným zázrakom, plným očarujúcich kúzel – ak im otvoríte dvere i srdcia. Nech sa teda dejú čudá, kúzla a zázraky! Metly nechajte za dverami, stretneme sa na letisku. A ak vám niekto po ceste vynadá do bosoriek, vezmite to ako hlbokú poklonu.

p.s. Občas sa Baba Jaga strieda s výrazom striga. V Taliansku existuje slávny likér, tkorý dostal po nej meno, rovnako tak prstížna literárna cena. A Stregy tam boli uznávané a ctené čarodejné babičky a tety…
Pre ilustráciu:


Tip na knihu:

Hannelore Traugott – Lilit – Temná žena v našem nitru

Lilit je mýtická ženská postava, ktorá predstavuje temnú ženskú stránku v každom z nás. Mužov ničí i fascinuje a ženám dáva fatálnu silu, no žiaľ často prináša aj opakujúce sa frustrujúce alebo deštruktívne vzťahy. Autorka tému Lilit rozoberá na základe mytológie a hlbinnej psychológie, ako aj astrológie. Uvádza interpretácie Lilit v horoskope (v znameniach, domoch a tranzitoch). Dnes sa dá ľahko a rýchlo zistiť si svoj presný horoskop vrátane postavenia Lilit na internete, takže čitateľ nemusí byť astrológom, aby sa s pomocou tejto fascinujúcej knihy dozvedel niečo o archetype Lilit vo vzťahu k sebe samému.

 Pôvodná cena: 11.60 EUR, Naša cena: 9.28 EUR, Zľava: 20.00 %


Súvisiace články:


streganona


(Prečítané 2 745 krát, 1 dnes)

2 Responses to BOHYŇA BABA JAGA, BOHYŇA VEĽKÁ MATKA (archetyp múdrej stareny)

  1. Darina píše:

    Ďakujem autorke za krásny článok.

    Konečne by sa mali ľudia zbaviť strachu a predsudkov zo slov carodejníctvo a mágia. A uvedomiť si, že existovalo niečo aj pred kresťanstvo a že v tej dobe boli ľudia viac spojený s prírodou a verili v jej silu a v silu človeka.

    Ešte raz ďakujem za tento článok. Pekný deň

  2. orim píše:

    Naga – hadí bytost nejen z indických a čínských legend a NECRONOMICON

    Táta Nága – (sanskrt) Otec had, jež se po čase změnil ve slovanskou Jadži Babu potažmo českou Ježibabu,respektive ruskou babu Jagu… Indické, himalájské, ale i čínské báje naopak hovoří o hadích bytostech s velmi vysokou inteligencí, a magickými silami, jimiž mohli běžnému smrtelníkovi ublížit. Podobné legendy o velmi nebezpečných hadích lidech s ještěrčím tělem si vyprávěli již i staří Inkové.

    O reptoilidních bytostech se nesporně hovoří i v souvislosti s U.F.O. a nepřátelsky naladěnými šedivci. S metodikou nikoli nepodobnou ďábelským praktikám dávných sucubi, či incubi, pracujících tvrdě snad již od dob starého Říma a od nedávna, respektive od poloviny dvacátého století spíše jako samostatní „návštěvníci ložnic“ – „bedroom visitors“… Poznámky pod čarou: Ježibaba z českých pohádek je téže slovanské provenience, uvážíme-li čtení písmene „G“ když „Dž“ vyšumělo časem do podoby znělého „Ž“ baba (staroslovjěnsky)- čarovná babicí(staročesky) – čarující, (později, díky pracovitému christianizačnímu teamu – babice = velmi ošklivá čarodějnice). Reptoild – bytost vykazující geneticky příbuzné příznaky, mnohdy dokonce totožné s hadí vybavenosti. Tito tvorové mohou být podobní i hmyzu.

    Převzato z: http://smit.wz.cz/