Ach, tie emócie

Dostala som sa do konfrontácie s jedným známym vďaka jeho názoru, že emócie nie sú reakciami tela na myšlienku, že sú reakciami na situáciu. Zamyslela som sa, prečo si to myslí.

Kedysi, keď sme žili v prírode a museli sme sa vedieť obrániť pred divými zvieratami, cudzími kmeňmi, prvotný strach, prvotný hnev nás chránili. Zvýšená opatrnosť predstavovala prvotný strach. Napnuté svaly, zrýchlený dych, príprava k úteku či k útoku znamenala vznik energie na ochranu, vznik prvotného hnevu. To boli inštinktívne reakcie na ohrozujúcu situáciu a samozrejme, že tieto inštinktívne reakcie sú v nás stále, keď sa cítime ohrození, alebo sme svedkom ohrozenia niekoho iného.

Tak prečo je toľko nedorozumení, hnevu, strachu, keď nie sme reálne ohrození a deje sa to najmä vo vzťahoch? Pretože si dokážeme vytvoriť emócie aj pomocou myšlienok. Stačí, ak sa niekto nespráva podľa našich predstáv, stačí ak sa situácia nerozvíja podľa našich očakávaní, cítime nedôveru a tým ohrozenie, aj keď nemusíme. Prečo? Odpoveďou môže byť nedostatok informácií o tom, ako emócie fungujú, preto sa s emóciou stotožňujeme, nedokážeme postrehnúť myšlienku, ktorá uviedla strach či hnev do pochodu. Preto sa nezamýšľame, nakoľko odpovedá skutočnosti a či náhodou nezrkadlí naše potreby, očakávania. Už myšlienka…“Prečo nie je iný?“…ktorá prispeje k vytvoreniu hnevu, vyjadruje naše očakávanie a určite jej uskutočňovanie pomocou tlaku na iných neprispeje k lepším vzťahom. Nedokážeme meniť iných, pokiaľ nechcú. Možno táto myšlienka vyjadruje našu potrebu, aby sme sa naučili seba prijímať a potom budeme tolerovať aj iných a budeme sa snažiť približovať sa pomocou vzájomného poznávania sa.

Ďalšou z odpovedí, keď sa cítime ohrození vo vzťahoch, je aj nízka sebaúcta a prvotná myšlienka, že nie som dosť hodnotný, nemám kvôli tomu sebadôveru a v podstate sa preto ľudí bojím. Keď sa nám v detstve ubližuje, keď nedostaneme dostatok pozornosti, keď nie sme prijímaní takí, akí sme, keď necítime dôveru v seba, niekde tam vznikla taká prvotná myšlienka, že nie sme hodnotní. Vznikol v nás aj strach z ľudí a aby nám citovo neublížili, vzniká potreba sa pred nimi chrániť. Takže, ak sa v dospelosti dostaneme do situácie s ľuďmi, ktorí sa nesprávajú podľa našich očakávaní, cítime nedôveru a zároveň vnútornú neistotu, chránime sa. Ich správanie si vykreslíme v horšom svetle. Vytvorením útočných myšlienok zaujmeme útočné až agresívne správanie, vytvorením vystrašených myšlienok zaujmeme vystrašené správanie spojené s opatrnosťou a vyhýbaním sa konfrontáciám. Prvotná myšlienka vďaka strachu z toho, že nie som dosť hodnotný, nemám sebadôveru a kvôli tomu dôveru nemám ani voči ostatným, spôsobuje, že sa musím brániť či chrániť, následkom čoho sú problémy vo vzťahoch. Tieto správania vedú k odstupu. Ako je vidieť, rešpektujúci prístup, vďaka ktorému získavajú deti sebaúctu a sebadôveru, prispieva k lepším vzťahom do budúcnosti.

Zároveň, keď sa hlbšie zamyslíme nad svojimi emóciami, môžu nás naviesť k minulým zraneniam a k našim potrebám a začať ich vnútorne riešiť a tým liečiť. Keď sa ako deti naľakáme bolestivých pocitov a emócií, uzavrieme sa voči nim, v budúcnosti máme strach ich prežívať znovu. Ale ich otvorenie, vypovedanie sa z nich či súkromne, či v rozhovore niekomu, komu dôverujeme, je dôležité. Ako deti sme si nevedeli povedať, že dospelý, ktorý nám ublížil, sa k nám správa tak, pretože to inak nevie, je vnútorne tiež zranený, alebo je formovaný svojím životným príbehom. Bol pre nás autoritou a brali sme jeho správanie vážne. Teraz v dospelosti sa môžeme na to isté správanie pozrieť pohľadom dospelého, ktorý pochopením môže získať naspäť sebaúctu, sebadôveru a môže rozvíjať schopnosti tolerancie, trpezlivosti a odpúšťania. Keď ideme ešte viac do hĺbky a hľadáme zmysel prežitých ťažkých okolností, zistíme, že sme vďaka nim získali hlbší súcit, empatiu, intuíciu, schopnosť zvládať prekážky, bojovnosť a mohla by som pokračovať ďalej a možno časom pocítime aj vďačnosť voči logike života.

Človek s vysokou sebaúctou nevidí v ľuďoch nepriateľov, chápe, že každý má nárok na svoje názory, že sú formované jeho životom. Takýto človek nemá potrebu sa chrániť a vytvárať svoje myšlienkové interpretácie, nemá potrebu si správanie a situácie vysvetľovať tak, aby chránil seba. Nevytvára odstup, otvára sa, aby pomohol aj tomu druhému. Svojím otváraním sa prispieva k porozumeniu.

Čo z tohto všetkého vyplýva? Dve postupnosti: Nízka sebaúcta- sebaochrana- uzavretosť- odstup, vysoká sebaúcta- snaha porozumieť zmyslu životných okolností – dôvera k životu – otvorenosť. Takže čo by mohlo pomôcť pri nízkej sebaúcte? Odvaha k otvorenosti voči sebe a keď si nevieme s pocitmi poradiť, treba ich vyjadriť či do denníku alebo v rozhovore, aby sa nám uľavilo. Zároveň s úľavou prichádza aj lepšie porozumenie svojmu správaniu a viac sa v sebe vyznáme.

Preto pracujeme v škole s tvorivými denníkmi, deti sa tam učia hravo a nenásilne otvárať sa či už samy sebe, či dobrovoľne pri ukazovaní a čítaní zápiskov mne a spolužiakom. Preto pracujeme so sebapoznávacimi rozprávkami (kniha „Som kráľom svojho sveta-škriatkovia pomáhajú deťom„), ktorými chcem deti naučiť vnímať myšlienky, hovor vo svojom vnútri. Chcem, aby prichádzali na to, že nie každá ich myšlienka je totožná so skutočnosťou. Aby dokázali svoju zlostnú myšlienku pomenovať pocitom, ktorý cítili pri nedorozumení, aby sa naučili sebavnímaniu a nie obviňovaniu. Odtiaľ je niekoľko krokov k sebazdokonaľovaniu a rozvíjaniu schopnosti viesť rozhovor, pomocou ktorého sa môžu spájať s ostatnými cez otvorenosť. Ďalej ich chcem viesť k tomu, aby vnímali ubližujúcu myšlienku a získavali postupne cez jej vnímanie silu ju neposlúchnuť a keď aj ublížia, pomocou nasledujúceho rozhovoru premýšľať, ako sa ju dalo ovládnuť, ako nabudúce riešiť vypätú situáciu inak. Ak majú chuť udrieť, udrieť vedľa. Aby sa nebáli dať von ani vystrašené myšlienky, lebo sa naučia byť otvorenými a pomáhať si aj prostredníctvom iných pomocou rozhovoru. Sme na tejto planéte spoločne, máme sa cestou životom podopierať, otvárať sa jeden druhému, aby sme cítili blízkosť a nie si vytvárať utrpenie vďaka odstupu a nedorozumeniam. Preto si myslím, že sebavnímanie spolu s úprimnými rozhovormi môžu pomôcť k rozvíjaniu vnútorných hodnôt a tým k sebazdokonaľovaniu. Možno som si zapsychologizovala až dosť, ale sú to aj moje získané skúsenosti pomocou mojich prešľapov a chuti do sebazdokonaľovania:). Môj názor je, že môžem mať vedomostí veľa, ale bez prežitých a vnímaných zážitkov a skúseností sú len polovične naplnenou nádobou.

—

Všetky články od autorky o práci s deťmi a denníkom nájdete TU

Súvisiace články:

•  – O Láske k sebe samému

•  – Ak chceme mať ľahší život, treba mať ľahšiu myseľ

•  – Niečo o zrkadlení a učiteľoch

•  – Hlas síly a síla hlasu

•  – Vizualizace kvantového léčení

•  – Prečo je dôležitá pravá hemisféra a kvôli čomu ju treba „prebudiť“?