Domček šťastia

Prikladám ďalší kus hliny. Nie je dôležité, či som ho pred tým vyformovala valčekom na cesto, alebo ušúlala na gumenom obruse. Rastie mi pod rukami. Mám nejakú predstavu, ale tá ma neženie vpred. Ženie ma len predstava, aby to bol domček. Vlastne obdĺžnik uzavretý z piatich strán. Schránka na myšlienky a slová, ktoré budú plynúť v očakávaní, že spravia zázrak v realite.

Predstavujem si len objekt, ktorý bude slúžiť človeku, aby prišiel na to, v čom je ukryté jeho šťastie. Prikladám kúsok hliny a lepím ho šlikrom o druhý kúsok a prežívam pocit, ktorý bude prežívať človek, keď bude z hĺbky duše šepkať tie správne slová.

Vymyslela som: „Domček šťastia“. Je to taká malá hmotná vec pripomínajúca aromatickú lampu. Ale jej účel má hlboký význam. Tak, ako majú svoj význam oltáre náboženstiev od výmyslu sveta … Precítila som dôležitosť spovede v ľudskom živote. Prúdenie energie od vyslovenej myšlienky, ktorá mala pôvod niekde v našom srdci a potom sa cez mozog sformovala do konkrétneho priania.

Myslíte si, že sa môžete so všetkým zdôveriť človeku, ktorý je vám najbližší?

Neviete aká okolnosť raz ovplyvní jeho jednanie a vaše tajomstvo sa stane verejnou témou v krčme pri pive. Neviete, či váš najbližší človek dokáže udržať váhu vášho trápenia. Viem, viem, všetko v živote človeka má svoj význam a všetko sa deje práve vtedy, keď sa to diať má. A viem aj to, že všetko je tak, ako má byť …

Lepím ďalší kus hliny. Musím. Potrebujem zavŕšiť moju duševnú snahu pochopiť svet a dať výsledky do reality. Nemusí človek chápať kvantovú mechaniku, nemusí chápať zákony vesmíru. Stačí mu malý priestor na tejto Zemi a viera. Viera, že je možné zažiť to, čo si z hĺbky duše prial.

Tak, ako sa píše v jednej múdrej knihe : „Človeče, nevieš čo činíš … “ Modelujem z hliny Domček šťastia a keď prejde plameňom bude slúžiť človeku. Aby mal možnosť zistiť, či priania, ktoré má, sú práve tie, ktoré naozaj chcel, aby sa stali realitou.

—