google27eaa3905ca3fee3.html

parentspage-300x195

Ako som už písala, pri nízkej sebaúcte si človek vytvára myšlienkové interpretácie, ktorými chráni seba a ktorými sa chráni pred ostatnými. Napríklad pri obviňovaní sa snaží seba vidieť ako lepšieho a tým si doplniť chýbajúcu sebaúctu. Myšlienkami, že niečo nedokáže, môže ospravedlňovať seba a hodiť dôvod na strach, aby obhájil svoju neakčnosť. Toto všetko však brzdí náš rast, rozvoj empatie, porozumenia, blízkosti.

Keďže si vytvárame my tieto myšlienky, je veľmi dôležitá aj práca s nimi. Pri útočnej sa zastaviť a povedať si STOP, pozorovať myšlienku a ďalej popremýšľať, či to čo mi napadlo nie je moja interpretácia, zle pochopená situácia, moje očakávanie, či moja predstava. Všetky tieto myšlienkové interpretácie sú nebezpečné: Každý človek má právo byť takým, akým je, nepoznáme jeho životný príbeh a preto nemôžeme s určitosťou povedať, prečo sa tak správa. Nemôžeme ho nasilu meniť, pokiaľ nie je pripravený sa zmeniť sám. Možno zle pochopíme jeho správanie, ak sa rozhodneme ho posudzovať len na základe vonkajšieho dojmu. Týmito myšlienkovými interpretáciami sa od neho vzďaľujeme. Vnímame len ich, ale nie skutočného človeka pred sebou.

Pri vystrašenej myšlienke si môžeme povedať tiež STOP. Dôležité je ju spozorovať, popremýšľať, nakoľko sa bojíme vlastnej interpretácie, než skutočnosti. Ešte dôležitejšie je povedať si, čo najhoršie sa mi môže stať, keď urobím niečo, čoho sa bojím. Preto je dôležité pri tom, ako učíme deti vyznať sa v sebe, upozorniť ich aj na myšlienky, ktoré im škodia v ich raste a vo svojom osobnom vnímaní.

Tu sú jednoduché príbehy z našej školy, ktorými sme sa učili vnímať myšlienky a zisťovali sme ich dosah na náš rast a konanie:

PRÍKLAD ROZHOVORU NA HODINE MATEMATIKY, KDE SME SPOLU S DEŤMI PRIŠLI NA TO, ŽE NIE KAŽDÁ MYŠLIENKA JE PRAVDIVÁ:

Sedeli sme na koberci, skladali sme na koberci čísla z desiatok a jednotiek. Deti na číslo s desiatkou pokladali na miesto nuly jednotky, napríklad pri utvorení predstavy čísla 46 pokladali na nulu v čísle 40 číslo 6. Jedno dieťa pri rýchlejšom presunutí pomocou skoku na svoje miesto zakoplo o spolužiaka. Spolužiak zareagoval útočne. Vtedy som ho stopla, pretože som situáciu videla.

Náš rozhovor vyzeral takto:

„Čo ti napadlo, keď si zaútočil na spolužiaka?“

„Urobil to naschvál.“

„Spýtal si sa priamo jeho, či to bolo takto?“

Dieťa sa otočilo k spolužiakovi a položilo mu túto otázku. Reakcia dieťaťa bola: „Neurobil som to naschvál, nevedel som, že o teba zakopnem , prepáč.“

Rozhovor som ďalej viedla smerom. Toho dieťaťa, ktoré zaútočilo, som sa spýtala: „Ako by ti bolo bez tej myšlienky, že to urobil naschvál?“

Dieťa premýšľalo a prišlo na to, že by sa tak nehnevalo. Spoločne sme premýšľali, ako mohlo zareagovať inak. Prišli sme s tým dieťaťom na to, že mohol spolužiaka iba upozorniť , aby si dával pozor, pretože ho to vyľakalo a čakalo úder. Ďalej ostatné deti spoločným premýšľaním poradili tomu druhému spolužiakovi iný spôsob, ktorým mohol k svojmu miestu prejsť tak, aby neohrozil spolužiaka. Deťom som na konci povedala, že keď priamo niekto na nich zaútočí, hnev a obrana sú oprávnené. Ale keď si nie sme istí, či to – čo si myslíme, je skutočnosť, pýtajme sa, vyjadrujme, čo sme pocítili.

Poučenia, ktoré sme si vyvodili v podstate z jednoduchej situácie boli:

Nie všetko, čo ti napadne, môže byť skutočnosťou.

Rozhovor je vždy dôležitý,

Aj keď rád poskakujem, snažím sa to robiť tak, aby som neublížil.

ROZHOVOR SO ŽIAKOM, KTORÝ CÍTIL NEISTOTU OHĽADOM ČÍTANIA:

„Keď vyzeráš neisto, aké myšlienky vnímaš?“

„Nezvládnem to.“

Je to len myšlienka a nemá nič spoločné so skutočnosťou, pretože plynulé čítanie raz aj tak zvládneš. Veľa ľudí sa bojí chýb. Ale chyby sú dôležité. Ísť do niečoho znamená urobiť chyby, uvedomovať si ich, postupne napravovať a tým sa zdokonaľuješ a vlastne učíš. Odvaha je v tom- začať s vierou vec, pri ktorej sa aj chýb bojíš. Ak sa chceš naučiť istote, tak treba skočiť do toho aj s vedomím, že urobíš chybu. Ale vďaka jej uvedomeniu si, zdokonaľuješ postupne sám seba a učíš sa radosti z toho, čo robíš. To je získavanie istoty.“

NEDOROZUMENIE OHĽADOM PORIADKU NA LAVICI:

Na začiatku jednej hodiny starší žiak zlostne hodil na zem zošit z lavice. Spýtala som sa na dôvod konania a dozvedela som sa, že zošit nie je jeho, ale mladšieho spolužiaka, ktorý si nevedel zorganizovať poriadok na lavici. Stačilo, aby som pozrela do neistých očí druháka, aby som pochopila, že je zmätený tým útokom na svoju vec. Staršieho žiaka som sa spýtala, čo mu napadlo (aká myšlienka) keď tak impulzívne reagoval. Vychrlil plno obviňujúcich slov o tom, ako je jeho mladší sused neporiadny a ako sa mu veci povaľujú hocikde a dokonca na jeho lavici. Mladší spolužiak iba vyľakane mrkal očami.

Zasa som opakovala jednoduchú vec:

„Tebe napadla myšlienka, že je spolužiak neporiadny a jednal si na jej základe, nedal si možnosť spolužiakovi, aby sa k tomu vyjadril, čo robí a prečo robí. Takto si jednal tak, že sa ťa naľakal a kamarátstvo týmto neupevníš. Mali by sme dať možnosť aj tomu druhákovi ,aby sa vyjadril.“

Druhák odpovedal, že sa aj snaží usporiadať si veci na lavici, ale nevie ako. Pokračovala som v rozhovore so starším chlapcom, ktorý mu zhodil vec a povedala som mu, že vždy je lepší rozhovor ako obvinenie, rozhovorom máme možnosť zistiť pravdu a tým ponúknuť porozumenie, pomoc, blízkosť, upevniť vzťah, naopak obviňovaním sa vzdialime druhým a pripravíme sa o možnosť porozumieť si navzájom. Poprosila som ostatné deti aj staršieho spolužiaka, či by nemohli spolužiakovi navrhnúť nejaký systém. Deti premýšľali, hlásili sa s rôznymi nápadmi a nakoniec sme vybrali celkom vtipný návrh. Poradili sme druhákovi, aby jednu časť lavice považoval za jednu miestnosť ako v byte napr. kuchyňu a tam dal peračník, ďalšiu časť aby považoval napr. obývačku a tam dal zošity, ďalšiu ako detskú izbu a tam uložil knihy. Druháčikovi sa nápad zapáčil, usmial sa. Deti zasa jednoduchým rozhovorom zistili, že nie každá myšlienka, s ktorou sa stotožnia, môže byť pravdivá a že obviňujúce myšlienky a konanie vyplývajúce z nich smerujú k odstupu. Naopak rozhovor, ktorým ponúkneme vnímanie, porozumenie a pomoc, napomáha k blízkosti.

Myslím, že je treba ukazovať spojitosť nedorozumení v našej spoločnosti z dôvodov stotožnenia sa s každou myšlienkou. Preto cítim dôležitosť vloženia sebapoznania do výchovy. Treba deťom vysvetliť, čo sa v nich deje. Vyjadrením toho, čo sa deje v dieťati , pomáhame aj jemu aj sebe, pretože dieťa tým, že mu rozumieme, získava k nám dôveru a spolupracuje.

Zaujímavá a  inšpiratívna kniha o deťoch a aj pre deti:

Paul Liekens/Ann Delnoy – Léčivé příběhy pro děti – Pomocou jednoduchých zobrazení a príbehov sa ako rodič naučíte liečiř svoje dieřa sám. Kniha ponúka jednoduché pravidlá a príklady, aby rodičia sami mohli vytvoriť prirovnanie alebo príbeh pre svoje vlastné deti. Nebude ich to nič stáť a ich dieťa aj oni budú ušetrení od mnohých trápení, ktoré niekedy môžu pretrvávať po celý život.

Pôvodná cena:6.24 EUR, Naša cena:1.87 EUR, Zľava:70.00 %, Ušetríte:4.37 EUR

(Prečítané 1 432 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.