google27eaa3905ca3fee3.html

Keď mal pisateľ desať až dvanásť rokov, často v noci bdel a uvažoval o tom – kde sa tu vzalo „ja“. Prečo „ja“ si uvedomujem, že som „ja“, a iný si uvedomuje, že je on. Ako sa tu zjavilo ja a čo sa stane s „ja“ po smrti.

Po skončení strednej školy, cez prázdniny, bol človek na dedine u babky. S bratancom a jeho kamarátmi a s dievčatami sme sa vybrali na vlak a šli sa okúpať do priehrady na Dedinky. Šiel s nami aj Ľubo, ktorý mal ísť hneď na to na vojnu. Večer predtým si utieral potápačské okuliare. Robil to veľmi, veľmi dlho. Jeho mama sa ho pýtala – čo si stále utieraš tie okuliare? Však už to robíš dve hodiny, už musia byť čisté… Ale on si ich len utieral a utieral…

Keďže sme mali málo peňazí, dohodli sme sa, že dvaja obídeme priehradu, prenajmeme si čln a zvezieme ešte ďalších. Platilo sa na osobu. Tak sme si vzali loďku, ale upozornili nás, že nesmieme ísť ku brehu za bóje, lebo ak to s ďalekohľadom uvidia, zaplatíme veľkú pokutu. Na pokutu sme nemali. Tak sme zastali pri bóji a človek preplával k brehu tých tridsať metrov a oznámil, že kto chcel, môže ísť na čln. Ľubo išiel. Ako plával k loďke, z ničoho nič sa stratil. Voda tam bola mútna, studená, temná , hlboká asi dvadsať metrov. Človek sa ponáral a ponáral, až do vyčerpania, ale nič. Jeho telo našli potápači o niekoľko týždňov.

Rok na to bol človek na vojenčine. Bolo to presne rok na to, posledný deň v mesiaci. Presne rok na to sa mu sníval s Ľubom silný sen. Dnes už človek vie, že podľa viery predkov bol rok po smrti výročný, tretí obrad odprevadenia duše, ktorý neskôr ako pozostatok pôvodnej viery prijala aj cirkev ako zádušnú omšu. Ľubo, keď si deň predtým leštil potápačské okuliare, mal videnia z potápania pod vodou. Plávať sa naučil za dedinou pri hati, kde je voda hlboká po pás, potok široký zo päť metrov. Teda, ako sa človek dozvedel neskôr, plávať vlastne veľmi nevedel.

Keď zomrel dedo, v tú chvíľu človekovi zastali natiahnuté hodinky. A spomenul si na deda. Hodiny zastali v tom okamihu , keď dedova duša opustila telo. Človek vtedy bol ďaleko odtiaľ. Človek videl deda posledný krát, keď dostal na vojne opušťák. Rok opušťák vôbec nemal, ale po povýšení mohol ísť domov, kedy si to ako veliteľ naplánoval. Tak zašiel za dedom. Rovno zo železničnej stanice, ešte v námorníckej uniforme, z ničoho nič sadol na autobus a šiel za dedom. Dedo vtedy stiahol červené, ríbezľové víno a hovorili sme spolu do rána. Dedo o sebe s nikým nehovoril. Ani jeho deti nepoznali dedove detstvo. Človekovi vtedy rozprával veľa príhod. Ako sa s kamarátmi učil hádzať valašku, ako ju treba hodiť bokom britom dozadu…Ako loviť lukom. Ako nosil jedlo francúzskej cyklistickej brigáde v prvej svetovej vojne, keď Francúzom v spišských horách dochádzala potrava, vtedy bol ešte malým chlapcom. Nikomu inému dedo príhody s detstva nerozprával. Ani o love. Medzi vojnami, keď bola na Spiši hrozná chudoba, dedo lovil. Nikdy nič nepovedal, len ráno bolo mäso v hrncoch. Nik nevedel, z čoho. Hovoril len málokedy. Celé hodiny dumal bez slova a zasekával bránicu, čo znelo ako divné brubrumkanie. Človek to ako dieťa robil takisto. A tak človek vie, že to brumkanie bola utajená pieseň. Dedo bol v mladosti hudobník. Hral na cimbal, aj si cimbal zhotovil. Človek ho nikdy nevidel hrať, ani spievať. Bol to tajomný, šľachovitý hužva chlap. Keď zomrel, teta sa človeka opýtala: Mirku, jak dzeda nakladali do sanitky, on scel bars rečovac, scel nam dačo povedac, ale nemohol. Kopal s nohu a brumčal ale nebulo mu rozumec. Ty tak znaš vidzec take veci, možeš še na to kuknuc, co nam scel dzedo povedac? A človek jej odpovedal: Dedo vám chcel povedať, aby ste ho nedávali do nemocnice, že chce zomrieť doma. Dedo sám za celý život nikdy nešiel k lekárovi. Zub si nechal vyhnisať. Ani zubára nikdy nenavštívil. Chcel umrieť doma. Býval za dedinou, neďaleko lesa. V drevenici, ktorú zdedil po svojej matke. Až do svojej svadby spával v na pôjde, v sene. Hneď po jeho smrti, akoby bezdôvodne, uhynuli jeho včely. Dedo sám nikdy nešiel do kostola. Nemal to rád. Keď zomrel, odniesli ho do kostola ako mŕtveho. Okolo hlavy mu tety naukladali tie jeho zhynuté včielky. Vyzeralo to, ako keby mal včeliu svätožiaru. Dedo naučil človeka prvé básničky – boli o zvieratách. Nedovolil zabíjať ani muchy, otvoril okno a dvere a muchy vyleteli. Skrýval pred ľuďmi ropuchy, aby ich nezabili a keď chceli na dvore zabiť zmiju, on to nedovolil. Chytil ju do rúk a zaniesol za potok.

Dedovu mamu volali Babika. Babika boli vedma. Niektorí o nej hovorili, že bola čarodejnica, lebo hovorila so zvieratami a tie ju počúvali na slovo. To slovo „čarodejnica“ ľudia z našej rodiny neznášali a hovorili, že jej tak vraveli len zlí ľudia. Keď búrka rozohnala na pasienkoch kravy, všetky kravy sa túlali splašené po lese, len Babikina krava poslušne stála pod oknom a čakala, kým jej dá Babika chleba s maslom. Keď išla na trh predávať maslo, do mesta, bolo to asi osemnásť kilometrov pešo, jej sa maslo predalo ako prvej. Bolo pekne tvarované v zdobených drevených formách, ako srdiečka a iné vzory a bolo zabalené v listoch, tety sa nevedeli uzrejmiť, či v chrenových, alebo v šťavelových, keď sa ich človek na to pýtal. Babika sa vyznala v rastlinách. Pred sviatkom vyšla na pôjd, vzala bylinka a vydymila dymom z tlejúcich bylín dom, obišla ho tak dookola a vydymila aj stajne, zvieratám dala najprv najesť… Vyznala sa v spoločenských veciach, čítala noviny a vedela čítať medzi riadkami. Bola to veľmi vážená osoba. Človek prababku stretol za veľmi zvláštnych okolností. Bolo to už dosť dlho po jej smrti, v čase strednej školy.

Vrátili sme sa s bratancami zo zábavy, odišli sme pomerne skoro, po polnoci, bola to veľkonočná zábava. Bratanci šli domov a človek šiel spať do dedovej drevenice za dedinou. Bol spln mesiaca. Človek vstal, lebo nemohol spať, že sa ide nadýchať na dvor. V strede izby sedela pri stole babka a tri ďalšie babky. Asi jej kamarátky. Sedeli nemo, v čiernych šatách, na hlavách čierne šatky, sedeli bez slova a pozerali sa nehybne pred seba. Človek šiel k babke, mesiac bol v splne, svietil cez okno a preto bolo v izbe všetko vidieť pomerne jasne. Človek hovorí babke – čo vy tu, babka, teraz robíte, prečo si neľahnete spať? A keď jej položil pri týchto slovách ruku na plece, pritom jej videl do tváre celkom jasne, ruka cez ňu prešla, úplne voľne, bez odporu. Po chrbte a aj po celom tele človekovi prešiel nápor živy. Pozeral sa na ten výjav, ktorý stále trval, prišiel k vypínaču a zasvietil svetlo. S rozžiarením žiarovky ostala celá izba rozsvietená, všetko ostalo, ako bolo, len stoličky pri stole boli prázdne. Nik na nich nesedel. Od tejto príhody bolo človeku jasné, že svet duchov jestvuje. A že obdobie ateistickej výchovy sa práve skončilo.

Stať z nevydanej Žiarislavovej Knihy duchov


podobné články: KAM PUTUJÚ DUCHOVIA?


(Prečítané 1 568 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.