google27eaa3905ca3fee3.html

_MG_8489

V rôznych duchovných prúdoch ich predstavitelia, či iní nositelia, zdôrazňujú vieru. Všimnime si, že vo vedomectve, či vedomstve, zdôrazňujeme vedomie. Týmto sa náš pôvodný, rodný prúd líši od iných prúdov, i od niektorých smerovaní zástancov viac – či menej pôvodných duchovných smerovaní. Pre niekoho je táto vec nepodstatná, pre iného môže byť dôležitá.

PREČO VEDOMSTVO

Pisateľ začal tento pojem používať v roku 1995 v statiach i prednáškach počas hĺbkového prieskumu našej duchovnej kultúry. Pojem vo svojom koreni nie je vymyslený. Tak, ako aj iné novodrevné pojmy duchovného slovenstva, alebo slovenského (slovanského) duchovna, koreň slova „ved“ je dokázateľne dávny tisíce liet. Nehovoríme teda o „védach“, čo je pojem indárijský, ale o VEDÁCH s krátkym „e“, tak, ako je prirodzené v našom jazykovom okruhu. Naše vedomstvá a vedy (pojem používaný aj v neuverejnených statiach Dobšinského) je teda pôvodný (autochtónny). Pojmami vedomstvá a vedy sa teda pôvodne označovali vedy vo význame duchovné vedy a nie vedy moderné. Podobne, ako náš novodrevný vývoj. Pojem „staroverectvo“ a „rodnoverectvo“ sem prenikol neskôr (po roku 2 000) z ruského okruhu. Na čom v podstate nie je nič zlého, avšak pre nás sú tieto pojmy nie tak prirodzené, ako vedomstvo, či vedomectvo.

U nás sa za nositeľky prírodného, pôvodného, či rodného duchovna považovali vedmy od nepamäti takto označované. Kým „vedma“ je dochovaná aj v iných slovanských okruhoch (česky vědma, poľsky vědzma, rusky veďma (už v inom ako u nás, v hanlivom význame), slovo vedomec je známejšie asi len v slovenskom národopise. Tu môžeme porovnávať po tisícoch rokoch s indoárijským označením pre duchovného učiteľa „vadin“, teda – po našom by sme prirodzene povedali vedin, vedan.

Na rozdiel od Indie bol náš vývoj pôvodných vedomstiev po tisíc rokov umelo potláčaný, avšak nijako nie zabitý, len v núdzi nasilu utlmený. Týmto sa dá vysvetliť aj nutkavá potreba množstva mladých ľudí, ale v podstate ľudí v každom veku, vrátiť sa ku svojej prirodzenosti a rozvinúť sa vo svojich prirodzených duchovných koreňoch. K dôsledkom tisícročného zákazu (od totalitného Metodovho Súdneho zákonníka pre ľud, Veľká Morava, druhá polovica 9. storočia) sa ešte vrátime.

Ak v Indii je dodnes rozdiel medzi náboženskou vierou a duchovným vedomstvom (kňaz je brahmán, kým vedomec je skôr vadin, jogin a podobne), tak u nás „úrad“ žreca v podstate úplne zanikol (aj vo všetkých slovanských krajinách) a zachoval sa len nie úrad, ale prirodzená úloha vedmy a vedomca. Oni boli ľudovým dušeznalcami (psychológmi), liečiteľmi ľudí a zvierat (u nás vedomec, často bača, porovnaj s ruským „znachar“ – liečiteľ od slova „znať“). Oni boli tými, ktorí vedia viac, ako logicky vedieť môžu. Vedomci a vedmi boli aj tými, ktorí udržiavali pôvodné obrady. Vedomec nikdy nepovie „ja som vedomec“, a teda to nie je povolanie, ako obuvník, farár, či starosta. Je to len pomenovanie pre toho, ktorého v dôsledku jeho stavu, schopností a činností takto označujú. Nikto nikdy nemal na výplatnej páske napísané „vedomec“, či „vedma“, a to je aj jeden z dôvodov, prečo tento stav prežil.

NEVOĽNÍCTVO V TIENI ŠIBENICE

Otázka je, prečo označenie „vedomec“ prežilo na Slovensku a v iných krajinách nie, len v ženskom rode. Vedmy ako ženy mali schopnosť a aj to bolo nevyhnutné prežiť aj v duchovne totalitnom prostredí stredovekého štátu s kráľovsko-cirkevným režimom. Bol to režim, v ktorom boli poddaným a otrokom, ktorých nežne nazývame ako nevoľníkov (kresťania predsa nemôžu mať otrokov, však), zakázané všetko to, čo je povolené slobodným občanom. Nevoľník musel dať desiaty mech obilia biskupovi a deviaty mech zemepánovi. To je aj dnes a daň je i vyššia. Lenže zemepán mu mohol vziať aj viac nebolo to právne vymožiteľné, isteže. Ale okrem toho bežne nemohol nosiť v Európe (ale i v Japonsku a inde) dlhé vlasy, široké rukávy, zbraň, zakázaný mal farbený odev, teda nemohol sa nijako podobať na šľachtica. Nemohol sa na „milosťpána“ priamo pozrieť, len vo viac, či menej hlbokom úklone, niekde až s hlavou na zemi a so zákazom pohľadu do očí. Nevoľník sa nemohol bez povolenia pána sťahovať. Čo bolo nie menej zlé, nevoľník sa mohol ženiť, len keď mu to dovolili pán. Pán, teda kráľ, či hocaký gróf, alebo iný zemepán ho mohol ako otrokár kedykoľvek bez súdu hodiť do väzenia, či hladomorne, biť, mučiť, i zabiť. Že mohol beztrestne znásilniť ženu, alebo dcéru, je snáď zrejmé. Že mučiarne mali aj cirkevní hodnostári, to vieme. To všetko sa dialo s pomocou a posvätením náboženstva, ktoré sľubovalo dobráckym rabom a poddaným raj po smrti a dávalo im bozkať božieho syna na šibenici. Keď mohol trpieť Boh, môžeš aj ty. Medzi poddaným a nevoľníkom často nebol veľký rozdiel.

Popri tom prežívalo aj prírodné duchovno. Rodný duch. Sila ducha, ktoré sme zdedili od predkov, od prapredkov a nie od totalitných zákonníkov.

POD ZÁŠTITOU HôR A HROMOV

Prečo ale Slováci ako poddaní na rozdiel od niektorých iných národov nosili dlhé vlasy, prečo vieme o bežnom nosení valašky, prečo poznáme množstvo bačovských obradov, no, to už je aj odpoveď. Lebo kým ženy – vedmy žili v dedinách medzi ľuďmi a poskytovali im služby, veď to ony boli aj babicami a bez nich by pôrody prebiehali často omnoho ťažšie, oni sa viac- či menej zneviditeľňovali, často boli aj terčami útokov, tak muži – vedomci v súlade s chlapskou povahou prebývali mimo režimu v prírode na samotách. Stredovek to nechtiac legalizoval a to valašským právom. Po valachoch zostalo v slovenčine len pár románskych slov, veľká časť valachov nepochádzala z rumunského Valašaska, ale z Valašska Slovanského (sú tam tiež slatiny a iné slovanské miestopisné názvy) a cestou Karpatským oblúkom spolukráčala s rusínskou kolonizáciou. Selo i salaš, teda sídlo – sedlo – selo, boli vždy v horskom prostredí, ďaleko od pána i od kostola. A z dedín prúdilo na salaše množstvo našincov, často i utečencov z nevoľníckych dedín.

Vtedy, bez mobilu, čipu a identifikačnej karty, to bolo pri troche šťastia možné. A tak sú to práve salaše, kde sa stretávame nielen s hudobnými nástrojmi bežnými u dávnych Slovenov, ale i s obradmi – výhon oviec cez skrížené železá a veštenie z kroku prvej (ako o Polabských Slovanov z kroku Svantovítovho koňa), liečenie hadím – mužským i hromovým (deravým) kameňom (v Indii lingham a joni), obrady Slnovratov a množstvo iných prvkov a prejavov pôvodného duchovna. A práve v týchto prírodných sídlach máme množstvo piesní s výpoveďou rodného duchovna úprimného, priameho a bez pochýb. Ako „Načo sa mi, na čo, v kostole organy“, „Hory moje, hory, tie zelenie hory…“ a prinajmenšom stovky ďalších. V dedinách súbežne prebiehali obrady Svätenia jari skryté za Veľkú noc, obrady Turíc a Rusadiel skryté za Na ducha a Máje, obrady Letného Slnovratu len úplne figovým, či skôr javorovým lístočkom skryté za Sv. Jána, obrady Dožiniek a hodov skryté za nič, obrady Deducha skryté za Mikuláša, Očista kňažkami skrytá za sv. Luciu, Zimný Slnovrat skrytý za Vianoce a tak ďalej. A tak nás neprekvapí, že v slnovratovom (vianočnom) tanci nájdeme slnovratovú svargu (svastiku), či v gazdovskom skrývaní sa za misu koláčov „Vidíte ma?“ nájdeme obrad kruhového dožinkového koláča „predkresťanských“, či „pohanských“ polabských Slovanov neskôr vyhladených križiakmi. Duchovia predkov nikdy neodišli. Ich duchovno žije, žilo tu tajne i tajomne po celý čas a dnes viditeľne ožíva.

To, že aj v dedinách prežívalo, je isteže umocnené pohľadom na zemské chrbáty – grbaty – karpaty. Od hôr sme počuli po celé veky zvolávanie trombitami i piesňami, i ohňami. A to nielen v čase jánskych, presnejšie, veď už sa nemusíme skrývať, slnovratových ohňov. Ale vždy, keď bolo treba.

DUCH PREŽIL

Duch náš tu prežil. Nik nevie, aký je starý. Najskôr je starý ako Vesmír. Ako Duch slnečného ohňa, z ktorého podľa povesti predkov bol Vesmír počatý. Ale isté je, že je prastarý, ale súčasne aj mladý. Že sa stále obrodzuje. Že má drevné – dávne korene, dejinný kmeň a mladé výhonky.

Prečo teda pôvodné, rodné duchovno nenástojilo na viere, prečo ju nevyžadovalo? Lebo ju malo. Predkovia mali hlbokú vieru. Neochvejnú. A pestovali aj vedomie. Ak sa im jeden duchovný znepáčil, viac k nemu nešli, ak sa im vladyka nepozdával, tak ho nepočúvali. A potom prišli muži, ktorý začali robiť politické intrigy, výpalnícke vojny, vyrubovali posvätné stromy, borili sochy dedov a svätostí a vyžadovali, aby všetci verili ich knihe. Preto ten dôraz na vieru. Lebo na ustanovenie svojej zvôle potrebovali nie vedomých, ale slepo veriacich.

Podľa staroslovanskej povesti má každý človek vedomeckého ducha. Ten je schopný chodiť v snoch v čase a aj priestore a chrániť dušu. Je jasnovidný. Nie každý má vedomeckého ducha prebudeného. Toto je už novodrevný výklad pisateľa. Mnohí majú vedomeckého ducha potlačeného chorobným myslením a túžbou. Mnohí ho majú utlačeného nevedomým duchovným otroctvom. A mnohí ho majú aj občas prebudeného, ale zväčša oťapeného pod náporom civilizačnej krútňavy a namotávky.

Rodina. Vystúpme na horu. Zapáľme drevným spôsobom posvätný, živý oheň. Urobme obrady napojenia a požiadajme Slnečného ducha, aby nás osvetlil svojou žiarou. Urobme to pri plnom vedomí. Urobme to s pomocou predkov, ktorí tak dlho trpeli. Našim oslobodením oslobodíme aj ich cestu. Našim prebudením umožňujeme cestu prebudenia aj potomkom a nasledovníkom. Otvorme bránu celostnému Vedeniu!

Chvála Rodnému duchu. Chvála Slnku, Matke Zemi, chvála Živej vode i chvála Vetrom. Chvála predkom!


Slnovratové oslavy na Podpoľaní:

IMG_4079

10441101_753029888074627_1452620300368806590_n

10402466_753029578074658_5701228024975675075_n


Snímky: Ladomíra, Jaro Pavliga


Súvisiace články:


Tip redakcie Eugenika:

Peter Weleslaw Kuzmišín – Bohovia starých Slovanov318-bohovia-starych-slovanov_1442578040_medium

Jedinečné dielo! Slovami autora:
Svarog, Perún, Veles – kto by nepoznal tieto staré slovanské božstvá? To som si myslel pôvodne i ja predtým, než som začal pracovať na tejto knihe. Prišiel som však na to, že väčšina z nás vie o božstvách našich predkov veľmi málo. Poznáme rôzne staroveké  mýty: grécke, rímske… poznáme množstvo božstiev indických či tibetských, ba aj o Ódinovi alebo Thórovi toho vieme viac, ako o našich pôvodných slovanských božstvách. A tak som sa podujal na napísanie tejto knihy, ktorá nemá byť vedeckou publikáciou, ale skôr takou slovanskou Odyseou. Nájdete tu staré, takmer zabudnuté legendy, ako aj opisy bohov a démonov slovanského panteónu. Dozviete sa, ako asi naši predkovia svojich bohov vzývali, ako sa k nim modlili aj čo im obetovali.

Pri písaní som čerpal informácie z rôznych zdrojov. Nielen zo slovenských či českých, ale aj z poľských, a v neposlednom rade ruských a ukrajinských.“

Pôvodná cena: 13.20 EUR, Naša cena: 11.88 EUR, Zľava: 10.00 %, Ušetríte: 1.32 EUR


(Prečítané 973 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.