google27eaa3905ca3fee3.html

morenaMORENA ako bytosť smrti – takto ju poznáme z ľudovej slovesnosti a takú si ju všimli už v časoch národného obrodenia*. Morena (v niektorých slovenských oblastiach zvaná tiež Marana, Muriena, Marmuriena, Smrtka, vychádza z praslovanského koreňa „mьr“, ktorý je aj v praslovanskom slove mьrtvъ – mŕtvy – v indoeurópskej podobe mṛtṷo. To súvisí aj so slovami mor, moriť, smrť, ktorú označujú „máry“ – hovorí sa „na márach, čo nápadne pripomína nielen Maranu, ale aj , ako staroindického boha smrti menom Mára. V indickom sanskrite mara a tiež mārana znamená smrť (taktiež māra, ďalej v sanskrite mārin – umierajúci, mārava – pustina, porovnaj s našim morava – bažinaté miesto. Smrť v sanskrite mrta,. . V staroiránskom aveste – mǝrǝtay, porovnaj s našim „mrieť“). Litovsky – smrť – mirtis, latinsky – mors. Všetko z indoeurópskeho základu mṛti – smrť.

Praslovanskú predponu s v slove sъmьrtь (s-mrť) možno vyložiť ako „dobrá“ smrť**, keďže su, prípadne (a)su znamená v ie. „dobré“ (túto príponu viď napríklad v sans. slove su-ásti – dobré jestvovanie, z toho suastika, svastika) išlo by teda pôvodne o prirodzenú, teda „dobrú“ smrť. Je zaujímavé, že v indoárijskom sanskrite podobne, ako smrť – Marana, znejú aj niektoré slová vzťahujúce sa k nebesám. Napríklad sans. výraz māriya znamená „vzťahujúci sa k bohu lásky“. Porovnaj so sanskritským mārjana – čo je výraz pre plačku, ale aj pre očistu od bahna, nečistoty, hrôzy. Tu si pripomeňme znova arabské správy o Slovanoch, ktorí sa „pri spaľovaní mŕtveho prejavujú radosť, lebo sa tešia, že sa Boh zmiloval nad mŕtvym***. V týchto súvislostiach je azda pochopiteľnejší aj vzťah slova „mariť“ (sa) s praslovanským „mara“ vo význame „videnie, prízrak“. Pochopením nášho prajazyka tak znovu môžeme lepšie chápať aj duchovné súvislosti v našom pôvodnom vyznaní, ktorého obradovým pozostatkom je vynášanie Moreny. V tejto súvislosti treba zvážiť, či označovať Morenu ako svätosť, vhodnejšie by bolo označenie v zmysle „div“. Určite však predstavuje bytosť súvisiacu so smrťou, či priamo je jej zosobnením.

Cesta ako neumierajúci život.

Preto to hádzanie Moreny – každú jar – do vody. Najprv spálenie nepriaznivých síl – preto aj zapálenie Moreny a potom spojenie s vodou, ktorá je hranicou medzi svetom živých a neživých, preto hodenie do tečúcej, živej vody, ktorá je aj živlom znovuzrodenia. Sloveni nemali Satana, ani inú takú výraznú zlú mocnosť. V pôvodnom duchovne teda Morena nemala takú moc, ako Zlý v privezenom duchovne. Bola to sila obávaná, no nestála na kopci. Obrad vynášania Moreny, sa rok, čo rok opakoval po krutom – „ľútom“ ľutni , čo je staré označenie februára (praslovansky ljutъ – krutý). Po mesiaci krutom pre zvieratá i pre ľudí, prichádza brezeň, v novodobej slovesnosti „Marec-poberaj sa starec“ takisto ešte mesiac ťažký, bolo oddávna potrebné vynášať Morenu a pripraviť sa na svätenie jari a turíčne sviatky predkov. Tento obrad sa rok čo rok opakuje a prichádza očistná a posilňujúca jar, čo pripomína aj kolobeh životov v našom rodostrome. Podstatou tohto obradu je duchovná očista jednotlivca i spoločnosti.

Množstvo ďalších božstiev možno objaviť v dejinách slovanských kmeňov ­viac na hraniciach s inými kultúrami. Známy je, napríklad, boh Svantovit u Rujanských pobaltských Slovanov (toto územie dobili Dáni). Poznáme i a­kýchsi miestnych bôžikov – napríklad v okolí Zvolena sa zachovalo vedomie o Bystríkovi… Za božstvá možno považovať i Oheň, Vodu, aj keď ako prijateľnej­šie sa dnes javí označenie posvätný (prírodný) živel. Zo zvratu „odísť na večnosť“ možno vytušiť aj spájanie večnosti s božskosťou.

VESNA je východoslovanské označenie pre jar i pre bytosť jari. Aj keď jarné sviatky vnímali predkovia ako „sväto“ odpradávna, Vesna ako svätosť pod týmto menom začala byť vnímaná viac v 18.,19. 20. storočí, spolu s nepriaznivou Morenou a to mimo všeobecného ľudového uznania. To neznamená, že v málo poznanom dávnoveku Slovenov by Vesna nemohla byť považovaná za posvätnú bytosť jari, dosť možné, že takúto bytosť predkovia poznali. Na počesť jari je volená v jarnom obrade Kvetná kráľovná, ktorá je v ľudových obradových piesňach ospevovaná aj ako bytosť bájna, ako div, či skôr diva. „Kvetná kráľovná, čos’ priletela? Azda by nám krásu pre tú našu chasu čariť vedela…“

* Ján Kollár a po ňom ďalší

** Český etymologický slovník – Rejzek Jiří, LEDA, Praha, 2001.

*** Ibráhím ibn Jackúb at-Turtúší, slovensko očami cudzincov II. Str. 245

Článok je ukážka z knihy Návrat Slovenov

obr: Karol Plicka


Súvisiace články:


Táto kniha práve vyšla vo vydavateľstve Eugenika:

Peter Weleslaw Kuzmišín – Bohovia starých Slovanov318-bohovia-starych-slovanov_1442578040_medium

Jedinečné dielo! Slovami autora:
Svarog, Perún, Veles – kto by nepoznal tieto staré slovanské božstvá? To som si myslel pôvodne i ja predtým, než som začal pracovať na tejto knihe. Prišiel som však na to, že väčšina z nás vie o božstvách našich predkov veľmi málo. Poznáme rôzne staroveké  mýty: grécke, rímske… poznáme množstvo božstiev indických či tibetských, ba aj o Ódinovi alebo Thórovi toho vieme viac, ako o našich pôvodných slovanských božstvách. A tak som sa podujal na napísanie tejto knihy, ktorá nemá byť vedeckou publikáciou, ale skôr takou slovanskou Odyseou. Nájdete tu staré, takmer zabudnuté legendy, ako aj opisy bohov a démonov slovanského panteónu. Dozviete sa, ako asi naši predkovia svojich bohov vzývali, ako sa k nim modlili aj čo im obetovali.

Pri písaní som čerpal informácie z rôznych zdrojov. Nielen zo slovenských či českých, ale aj z poľských, a v neposlednom rade ruských a ukrajinských.“

Pôvodná cena: 13.20 EUR, Naša cena: 11.88 EUR, Zľava: 10.00 %, Ušetríte: 1.32 EUR


(Prečítané 780 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.