google27eaa3905ca3fee3.html

b-vianoce_jablko_hviezdaTak som sa práve vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúrny dom vo Svite pod Tatrami, krásny výhľad, aj slniečko nám vyšlo – bol to deň a noc priateľských stretnutí, spoločných obradov, rozhovorov, pohostenia a hudby – hral Svetlan, Horana, Vejan, Žiarislav a Bytosti a ďalší a iní. Vianočný stromček sme nemali – bolo to v znamení skôr nového ohníka, ktorý bol vykresaný do tmy ako iskra nového roka. Zasvietili sme.

Tento čas okolo Vianoc je výnimočný. Najviac noci, najkratší deň. Možno zato to pomenovanie Vianoce a dnes už menej známe slovo Kračún. Slnovrat – vracia sa Slnko – staré skoby dokonalo a s ním starý rok. Novým ránom povstáva Slnko nové a dni sa začínajú predlžovať. Končí Dedo Mráz a rodí sa malý Ježiško – nejde teraz o kresťanstvo, o socializmus či o naše pôvodné staré báje, ide tu o skutočnosť, že kolobeh sa uzavrel. Slnko skonalo a zároveň sa rodí. V náručí Matky Zeme sa rodí nový život, nové kolo…

Nepoškvrnené počatie! Hej, je dôležité, aby sme sa očistili… Aby bol nový rok čistý. Dakedy sa dokonca týmto dňom odpúšťali dlhy, aby sme ako ľudia a susedia mohli začať znova načisto, od začiatku, priateľsky… Púšťame, odpúšťame, zdieľame: dlhy aj dary. Veď sme ľudia! Prajeme si, sme priatelia!

Vítame sa, zdravíme sa, objímame, blahoželáme… Vo Svite sme sa rozprávame o gazdovskej obrode, aj o dávnych krvavých dejinných udalostiach, ktoré, vtedy ak sú zamlčané, odsúdené a vytesnané z nášho povedomia, hrozia, že sa zopakujú… Celkovo však bolo veselo, hrali sme na píšťalách, tancovali sme v spoločnom kruhu. Obradne sme sa dymom čistili, vítali sme bábätká, čo tento rok prišli na svet, bystrou vodičkou, vľúdnym prajným slovom a silou piesne: Ochraňuj ich živa, daj im silu žiarivú! Na štyri strany sa obradník otočil, zem pod nohami a nebo nad hlavou pocítil. Opísal, očiaral okolo kruh – ten posvätný kruh ochrany. Kruh sveta.

Svet má svoj stred a svoje hranice. Má začiatok a koniec a zároveň je akosi večný, čas presahujúci. Svet je svetlý. Je to kríž-kráž rozpínajúci sa na štyri strany a po osi hore a dole. Je to svarga a za jej ochranným kruhom-krajom: temnota, zmätok… Veď ten obraz poznáš, slovenský, ctený, posvätný obraz bohatstva: aj na minciach ho máme. Ochranný kruh tvoria po stranách hory a na tej hore v strede rastie strom, strom života – v podobe viacramenného kríža predstavuje stred sveta. Svet je vlastne poriadok: Je to usporiadanie smerov, polôh, postáv a postojov, bytostí a vzťahov…

Život je však zmena, prúd a pohyb. Vstúpi nový cudzí prvok, niečo sa zmení, či niečo odíde? Prižení sa nevesta? Narodí dieťa? Zo ženy sa stane matka? Nastúpi zima? Otec odcestuje? Poriadok sveta sa naruší. Niečo už nesedí, neprúdi, viazne. Vzťahy sa napínajú, hromadí sa napätie, tlak, možno úzkosť. Svet je krivený, trhaný a cez praskliny uniká sila… Pukliny nás vzájomne vzďaľujú a vrhajú tiene – skrze ne sa nevidíme, necítime a svetlo sveta sa tratí… Vstupuje boj, rozpor, choroba, temnota.

Svet sa musí preusporiadať a zahojiť, znova sa sceliť a začleniť to nové, to cudzie, čo čas priniesol. Je to prirodzené a má to svoju zákonitosť: Začlenenie zmeny väčšinou prebieha na štyri doby. Prvou je popieranie zmeny a predstieranie poriadku – tvárime sa, že je všetko v pohode či dokonca tomu pevne veríme, aj keď skutočnosť je už iná. Druhou dobou je zápas. Skutočnosť zmeny je teraz už neprehliadnuteľná, cítime ohrozenie, zmenu však stále neprijímame. Bojíme sa a bojujeme. Myslíme si, že zmena odíde a vráti sa bývalý poriadok – väčšinou však naša snaha prinesie len ďalšie zmeny… Treťou dobou je prázdnota. Vysilení a v koncoch sa vzdáme a oddáme temnote. Svet predstretých predstáv sa rozsypal a už nič nie je, ako sme si mysleli, že raz bolo a že by malo byť… Poddali sme. Oddaní sme padli s pokorou k zemi, k skutočnosti, k tomu, čo je – k Všehomieru. Prázdnota je však priestor, priestor pre pohyb, pre zmenu, pre vstup a začlenenie nového prvku, pre preusporiadanie… Niekedy stačí pár čarovných slov. Prekvapení vnímame zázrak: Úľava? Uvoľnenie? Smiech? Smrť je ozdravná! Napätie sa uzemňuje, predstavy sa rozpúšťajú, čistíme sa. Touto štvrtou dobou ožíva nový svet v novom zdravom usporiadaní, kde sa znova vzájomne otvárame, prepájame a cítime, kde sme celiství a vzťahy s našimi blízkymi sú zase raz na poriadku. Sme jedno a cítiť tú bájnu lásku – je to slávnosť, teraz je svet zase celý, svetlý a cítiť mier. (Môžeš mi veriť, nemusíš: nedá sa to sprostredkovať slovami, len zažiť.) Čas však nesie zmeny, kolo sa točí a my sa zase raz uvedomíme, že niečo už len predstierame.

V priebehu života sa nám svety menia. Ako dieťa sa rodíš do sveta, kde stredom je tvoja matka – svet sa točí okolo nej, ona je zdrojom potravy, nehy, lásky, spoločnosti. Neskôr sa objaví otec a svet predškoláka je už iný… A svet dospievajúceho? Ten sa už netočí okolo dvoch rodičov, okolo tých ústredných akoby božských postáv otca a matky. Mladý človek spoznáva iných otcov, iné matky, iné postavy a názory. Spoznáva, že jeho svet nie je jediný, že je ich mnoho, že sú rôzne. Stredov je veľa. Začína sa boj! Niekdajší detský svet sa narušil, upadol do zmätku a temnoty… Hádky s rodičmi, ťažkosti, svojvôľa, súperenie, pokúšanie hraníc, smútok, neistota, skúmanie, učenie sa, upínanie, citové výkyvy – skrátka puberta. Jeden svet skončil a v medziobdobí už nový sa črtá… Teraz sa toho veľa rozhodne – kam ďalej životom, na aké chodníčky sa mladý človek dostane? Možno sa spozná ako jednotlivec, ako sám sebe pán – ako stred svojho sveta, ako boh, ktorý môže, čo chce, alebo skôr: na čo má peniaze a čo sa odváži si predstaviť, bez ohľadu na iných, na tých, ktorí mu dávajú život.

Možno práve tu sme ako ľudstvo, teraz keď sme si prestali ctiť Matku zem a pred bohom Otcom sa radšej chránime opaľovacím krémom. Sme v tretej dobe? V kríze, v zmätku, boji? A tá nasledujúca doba? Tá toľko razí prorokovaná? Aj my ju máme v rozprávkach, vo zvykoch, v obrazoch ľudového duchovna: Všetci sedíme okolo spoločného ohňa, zdroja, okolo spoločných darov, okolo spoločnej hostiny. Všetci sme si rovní v odlišnosti, cítime, ctíme a ceníme si našu rôznorakosť veku, postojov, úloh, názorov, tiel či poslaní… Veď to nie je nič cudzie ani nové, je nám to prirodzené! Vo vzájomnej odlišnosti sa dopĺňame a obohacujeme – každý vieme a vidíme niečo iné, v inú stranu sveta sa pozeráme – súznieme, spievame, tancujeme, pracujeme – v spoločnej dôvere máme najväčšiu silu, sme celok, kruh. Tu sme si blízki, tu láska prúdi v zladení. V bájnom čase mieru, spolutvoríme a držíme svet.

Hlavne teraz na prahu zimy je to potrebné: v medziobdobí smrti a zmätku, zmeny a prechodu. Menia sa ročné obdobia a mení sa celý rok. Stretli sme sa v období temna, stretli sme sa pod Tatrami kvôli oslave! Slovíme, slávime, svietieme, svätíme! Zišli sme sa ako priatelia, objímame sa, prajeme si, vítame sa, prijímame sa. Sceľujeme rozťatý rok, spájame koniec so začiatkom. Ducha s dušou. Premosťujeme zmenu, prajeme si silu, v dobrom vplývame na tento jemný nový začiatok.

Je to výzva, pretože v temnote vystupujú temné veci. Na Slnovrate v spoločnosti priateľov to ide ľahko, vo vlastnej rodine ťažšie… Do Svitu sme si naše rodinné bôle neťahali, nechali sme ich doma. O pár dní na štedrý večer však budú s nami pri stole. Ustojíme to? Budú tieto sviatky príjemné? Alebo sa zopakuje začarovaný kruh napätia, snaženia a rodinných hádok… Našim predkom dakedy pomáhali obrady, keď sa pomyseľne a obrazne čistili, obriadili dom pred sviatkami, umyli nie len okná bytu, ale aj svojej duše… Pustili predstavy, nechali zazlievania za sebou, pustili krivdy, napravili, odpustili… Nech je začiatok čistý – veď sa vlastne máme radi! Veď sa nemusíš správať podľa mojich predstáv – každý sme jedinečný a názor a svet dieťaťa je rovnako cenný ako názor a svet dospelého. Sme už však vôbec dospelí? Na tých darčekoch pod stromčekom krásne vidno, ako sa vzájomne skutočne poznáme, do akej miery obdarúvame skutočne našeho blízkeho a do akej tú našu utkvelú predstavu, čo sme si o ňom raz vytvorili…

Naši dávni predkovia vedeli, že keď nebudú robiť obrady, tak nové Slnko nevyjde a nastane temnota, zmätok, koniec sveta… Vedeli, že svety sa začínajú a končia – veď hádam všetky báje o stvorení sveta hovoria aj o jeho zničení, o potope, o zmätku, o apokalypse… Tak práve s ňou máme dočinenia práve teraz, v období Vianoc. Držme si svetlo v srdci, držme svet! Lebo keď tak nespravíme, keď sa nám to nepodarí, naozaj skončíme v temnote, tápajúc a blúdiac v tme ako nevidomí, nevedomí, uviaznutí. Slnko nevyjde – to Slnko v našej duši… Tieto dni sú dobou vhľadov, veštenia, čarovania – teraz máme moc ovplyvniť budúcnosť. My sme tí tvorcovia svetov! Utvorme si priestor temnotou a smrťou. Presvieťme svet svojím vedomím, prijmime našich blízkych s pochopením. Ctime Slnko, držme si ho v srdci, stojac pevne v oddaní matke, zemi, skutočnosti!


 Súvisiace články:


Tip redakcie Eugenika:

Peter Weleslaw Kuzmišín – Bohovia starých Slovanov318-bohovia-starych-slovanov_1442578040_medium

Jedinečné dielo! Slovami autora:Svarog, Perún, Veles – kto by nepoznal tieto staré slovanské božstvá? To som si myslel pôvodne i ja predtým, než som začal pracovať na tejto knihe. Prišiel som však na to, že väčšina z nás vie o božstvách našich predkov veľmi málo. Poznáme rôzne staroveké  mýty: grécke, rímske… poznáme množstvo božstiev indických či tibetských, ba aj o Ódinovi alebo Thórovi toho vieme viac, ako o našich pôvodných slovanských božstvách. A tak som sa podujal na napísanie tejto knihy, ktorá nemá byť vedeckou publikáciou, ale skôr takou slovanskou Odyseou. Nájdete tu staré, takmer zabudnuté legendy, ako aj opisy bohov a démonov slovanského panteónu. Dozviete sa, ako asi naši predkovia svojich bohov vzývali, ako sa k nim modlili aj čo im obetovali.Pri písaní som čerpal informácie z rôznych zdrojov. Nielen zo slovenských či českých, ale aj z poľských, a v neposlednom rade ruských a ukrajinských.“

Pôvodná cena: 13.20 EUR, Naša cena: 11.88 EUR, Zľava: 10.00 %, Ušetríte: 1.32 EUR


(Prečítané 342 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.