google27eaa3905ca3fee3.html

_MG_8492

Bolo to dávno. Stáli sme na chodbe, skupinka ľudí a človek sa opýtal jedného, ktorý práve tuneloval podnik, v ktorom boli ostatní prístojaci zamestnaní: „Rozmýšľal si niekedy o takej veci, ako je česť?“ On sa pozrel na človeka a opýtal sa: „Aká česť? Čo je to česť? Povedz mi, čo je to česť?“

Takto sme sa pozerali do očí a človek si tú chvíľu zapamätal. Teraz, asi po šestnástich rokoch, dostal človek takú istú otázku od niekoho iného – čo je to česť? A rozhodol sa na túto otázku teraz už hĺbkovo odpovedať. Od koreňa.

Čo je to ČESŤ?

Česť – starosloviensky čьstь, praslovansky takisto, je od vodené od protoslovanského, indoeurópskeho základu kei-t- (Český etymologický slovník Jiří Reizek). Čo znamená vidieť niečo, pozerať na niečo, mať na zreteli. Koreňoslovná veda našu česť (čьstь­) smeruje k prirovnteľným výrazom árijským – k avestskému (staroiránskemu) čisti– a k staroindickému čit-ti, ktoré je joginom známe v podobe sanskritskej ako „čit“ vo význame „múdrosť“. Ten istý koreň – čit – je koreňnom slovenského slova „čítať“, teda vidieť, lúštiť, vyhodnocovať podľa náhľadu, nazerania, a to v staroslovenskej podobe „čitati“, v staroslovienskej a praslovanskej podobe čit-ti. Česť teda naše dávne praslovo a jednoznačne súvisí s múdrosťou v koreni čítať. Vzhľadom na to, že česť a čit majú ten istý pôvod v protoslovanskom – indoeurópskom kei-t-, možno povedať, že česť od čítanie sa ako slová odlíšili v období praslovančiny.

A teda v praslovanskom období, niekedy pred tisícmi rokov, predkovia ľudia vedeli, že nejaké „česť“ a tunelovanie spoločného majetku považovali za nečestné , teda nemúdre a je teda dosť pravdepodobné, že takýto jav nepestovali, ale odsúdili aj s jeho nositeľom.

Slovo česť so slovom „čítať“ v zmysle nazerať, rozoznávať, avšak časom ho predkovia odlíšili do významu „považovať, vzdávať úctu“. A teda na to, aby bol človek schopný cti, potrebuje nielen schopnosť rozlišovať, ale aj schopnosť vzdávať úctu (vzdávať česť). Vzdávať úctu iným, ku ktorým sa správa čestne. Môžeme teda vyhodnotiť, že ten, kto nerozlišuje tieto duchovné pojmy a má ťažkosti s nazeraním a úctou k iným, vlastne nemôže vedieť, čo je to česť. Ak začne vnímať iných, rozlišovať ich duchovné odtienky a mať k tým úctu, vtedy sa môže zjaviť schopnosť čestného konania. Keď pochopíme význam slova „česť“, môžeme pochopiť významy slov s tým súvisiacimi, ako je čestnosť, počestnosť, ctnosť, ctiť si, poctiť, pocta, poctivosť, ale i úcta a úctivosť.

Ajhľa, slovanská úcta k hosťom je čosi, o čom sa môžeme dočítať v dávnych spisoch iných národov, germánskych, či Byzantíncov. Vieme, že aj keď predkovia si ctili svoju vlasť, zem, národ, rod… a nerozpredávali tieto hodnoty, ako sa to deje dnes, mali úctu k hosťom a to už v predkresťanskom období . Zaujímavé je, že tieto hodnoty – česť a úcta – majú veľkú hodnotu už v predkresťanskej kultúre Slovenov a to i v samotnom nositeli národného ducha – v jazyku, z ktorého a ktorému sa môžeme aj dnes len úctivo učiť. Čo nám o tomto povie náš koreňový duchovný jazyk, nositeľ nášho ducha? Koreňoslovné slovníky napovedajú, že slovo „česť“ súvisí so slovom „častovať“, ktoré je prevzaté zo staropoľskej slovančiny (czestovac), teda doslova „česťovať“, vzdávať česť. Niektorí vedci (Rejzek) odhadujú kontamináciu slovom „často“. Po našom – slovo „častovať“ je asi ovplyvnené aj významom slova „často“, aj v prípade, že vzniklo zo slova „česť“.

Ale to nie je všetko. Pri pohľade na slovenský jazyk vidíme, že slovnému základu „česť“ sa nápadne podobá koreň „čist“ vo význame čistý – praslovansky čistъ. Čistý znamená v podstate okliesnený, teda oddelený a s čistením súvisí cesta. Nevedno kde sa vzala v sanskrite cesta ako cesta, teda v totožnom znení, ako u nás, asi sa zvukovo vyvinula podobne, aj keď azda pred najmenej 4 000 rokmi vzhľadom na obdobie prieniku árijských kmeňov do Indie – okolo r. 1 500 p.n.l., teda pred 3 a pol tisíc rokmi, pričom od predkov Slovanov sa museli oddeliť pochopiteľne už predtým, pred prekročením Himalájí. Čistota – praslovansky čistъ, je teda nápadne podobná praslovanskej cti – čьstь. A podobnosť je i v protoslovanskej (predslovanskej) indoeurópskej – rekonštruovanej podobe slov. Aj keď súvis medzi cťou a čistotou dnes nevieme dostatočne vedecky dokázať, je úplne zjavné, že medzi cťou a duchovnou čistotou nejaký súvis je. I keď je to neľahké vysvetliť hmotárovi, keďže náš jazyk sme nedostali v období vedeckého materializmu, ale v období duchovného vedomstva.

Ďalšie slovo s nápadne podobným koreňom, ako „čit“ vo význame múdro čítať, rozlišovať, alebo uctiť si, ctiť, je aj slovo „cit“. Koreňoslovné slovníky nepopisujú súvis medzi „čit“ a „cit“ a s pôvodom slova cit si nevedia rady. Pravdaže, vedia, že cit súvisí s čuť, sloroslovensky „čuvy“ – nervy v zmysle receptory, živodráhy, staročesky „čivy“ cítiť – rusky čuvstvovať. Aj keď nám v tomto smere vedecká etymológia nenahráva, z duchovného hľadiska je medzi čítaním v zmysle múdrosťou a medzi cítením jasný význam. A týmto by sme mohli aj našu dnešnú stať zavŕšiť: Môžeme byť bystrý (inteligentný), ale nemôžeme byť múdry, keď nemáme rozvinutý cit. Človek s nedostatočne rozvinutým citom nemá zmysel pre česť, pretože nevie nahliadať s citom na stav duše iných, nie je schopný v tejto chvíli cítiť iných a teda ich v plnšom – celostnejšom zmysle ani nevidí, nevníma, nerozlišuje, nemá na zreteli, čo je v úvode článku dokázaný význam slova česť.

Tak, ako aj iné veci, ako telesná zdatnosť, rozumové uvažovanie, či iné schopnosti, aj cit sa dá cvičiť. Táto schopnosť sa dá zameraním, cvičením rozvíjať, pestovať. Môže to tak robiť osoba, i spoločnosť. Takto sa dá dosiahnuť väčší zmysel pre česť, osobný, i spoločenský. Krajný prípad citovej neschopnosti je autizmus – autista nie je schopný vnímať citový svet ľudí, zvierat a podobne, nie preto, že by nechcel, ale preto, že je duševno-telesne postihnutý, sú z citového sveta „vonku“ z dôvodov svojej nemoci. Naši priatelia, ktorí sa napríklad z dôvodu podnikateľského zaneprázdnenia (viď úvod článku) akosi nevedia dostať do obrazu dôležitej otázke – čo je to česť, však spravidla nie sú skutočnými autistami. V tomto prípade nie je tak na mieste liečenie, ako skôr vzdelanie a právo. O liečení môžeme hovoriť skôr v celospoločenských súvislostiach, keď česť je málo cenená, ctená a vyžadovaná a lož a podlosť sú spoločensky rozšírené javy. Liečba takéhoto chorého stavu je dlhodobá a vyžaduje si dostatok vôle, vhľadu, rozhodnosti a trpezlivosti.

Ž.slav, Zdroj: Ved.sk, redakčne krátené


Súvisiace články:


Tip redakcie Eugenika:

Peter Weleslaw Kuzmišín – Bohovia starých Slovanov318-bohovia-starych-slovanov_1442578040_medium

Jedinečné dielo! Slovami autora:
Svarog, Perún, Veles – kto by nepoznal tieto staré slovanské božstvá? To som si myslel pôvodne i ja predtým, než som začal pracovať na tejto knihe. Prišiel som však na to, že väčšina z nás vie o božstvách našich predkov veľmi málo. Poznáme rôzne staroveké  mýty: grécke, rímske… poznáme množstvo božstiev indických či tibetských, ba aj o Ódinovi alebo Thórovi toho vieme viac, ako o našich pôvodných slovanských božstvách. A tak som sa podujal na napísanie tejto knihy, ktorá nemá byť vedeckou publikáciou, ale skôr takou slovanskou Odyseou. Nájdete tu staré, takmer zabudnuté legendy, ako aj opisy bohov a démonov slovanského panteónu. Dozviete sa, ako asi naši predkovia svojich bohov vzývali, ako sa k nim modlili aj čo im obetovali.

Pri písaní som čerpal informácie z rôznych zdrojov. Nielen zo slovenských či českých, ale aj z poľských, a v neposlednom rade ruských a ukrajinských.“

Pôvodná cena: 13.20 EUR, Naša cena: 11.88 EUR, Zľava: 10.00 %, Ušetríte: 1.32 EUR


 

(Prečítané 270 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.