google27eaa3905ca3fee3.html

jesusfacepalm3Nedávno som bol prvý raz v⁠ kostole na omši. Ostal som hlboko otrasený. Kde je to sväté miesto lásky? Kde je ten divo­tvorný prameň sily? Kde je to svetlo, ten stret du­cha a⁠ duše?

„Pán, pán, pán…“ opakovali veriaci. Pán kňaz im spred oltára kázal. Po stenách viseli šibenice. Boh asi naozaj trpí, pri pohľade na tento zjav určite. „Ľudia, trpte, čím viac, tým lepšie,“ asi taká bola správa, „trpte to zlo.“

Čo sa stalo? Kedy sa zmenilo náboženstvo lásky na náboženstvo otroctva? Nikto o⁠ tom nehovorí. Všetci trápne čušia. Aj v⁠ učebniciach dejepisu tento kúsok chýba…

Voláme sa Sloveni, Slovania, Slováci… V⁠ zápa­doeurópskych jazykoch sa vyskytuje podobné slovo: esclave, Sclavus, slave – s⁠ významom: otrok. Tieto slová majú svoj koreň práve v⁠ našom mene.

„Slave (anglicky ‚otrok‘) – pôvodne ‚Slav‘ takto použí­vané v⁠ druhotnom význame, pretože veľa Slovanov bolo predaných do otroctva doby­vateľmi. Tento vývoj je dôsledkom križiackych vojen Ota I. Veľkého a⁠ jeho na­sledovníkov proti Slovanom.“
– Online Etymology Dictionary (preložené z angl.)

Sloven je otrok – aspoň pre obyvateľov západnej Európy. Táto časť Európy bola v⁠ ran­nom stredoveku už kresťanská. Naše slovenské územie bolo vtedy ešte z⁠ veľkej časti „pohan­ské“. Žili tu nie ľudia, ale „pohanskí psi“.

Vierozvestci k⁠ nám nechodili šíriť lásku, Boha a⁠ slovo Ježišovo. Mali úplne iný záujem.

Priniesli písmo. Šírili hlavne písané zákony zakazujúce „pohanstvo“. Tieto nové písané zá­ko­ny zakázali našu kultúru, zakázali naše sloven­ské duchovno. Pod akým trestom? Hádajte…

„Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o⁠ Božej pravde. Preto svätý Kon­štantín v⁠ prvom zákone napísal a⁠ povedal takto: Každá dedina, v⁠ kto­rej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odo­vzdaná Božiemu chrámu so všetkým ma­jetkom, ktorý patrí ľuďom v⁠ tejto de­dine. Tí, ktorí vykonávajú obety a⁠ prísahy, nech sa preda­jú so všetkým svojím majetkom a⁠ získaný výnos nech sa dá chudobným.“
– Konštantín a Metod, Zákon sudnyj ljudem, 9. storočie.

Hodil si mincu ako obetu duchu studničky? Uviazal si stužku na vianočný stromček? Zosobá­šil si sa s⁠ milou vo svätoháji pod stromom tvojho rodu?⁠ Prisahal si na posvätný kameň? Budiš predaný do otroctva! Ty a⁠ celá tvoja dedina! Tak káže slovo pánovo! Tvoj majetok nech je rozdaný nám „chudobným na duchu“ – nám kresťanom!

„Pre panovníkov a⁠ im podriadených bis­kupov a⁠ kňazov malo obracanie ‚pohanov‘ predo­všetkým mocenský a⁠ hospodársky vý­znam. Používali často tých najkrutejších prostried­kov zjavného násilia.“
– PhDr. Magdaléna Beranová, DrSc. Slované. Kresťanské mise. Str. 239

„Ste ovce. Nasledujte Pána, vášho pastiera a⁠ spasiteľa,“ v⁠ kostole čítal z⁠ knihy kňaz, „modlite sa k⁠ šibenici, modlite sa k⁠ modle Pána, ktorý chu­dák za vás trpí! Ste vinní! Pán vás súdi! Teraz plaťte, slúžte, pykajte…“

Niet divu, že je súčasné kresťanstvo také, aké je. Že náš štát je taký, aký je…

Áno, všetci vidíme, že páni trpia. Pretože konajú zlo, vykorisťujú, zapredávajú, klamú, zavá­dzajú. Čo konajú, to sa im vracia – taký je prirodzený boží zákon. Oni teda trpia. Cítia sa zle. Nepriznajú si ale chybu, nepoučia sa. Na­opak. Zbabelo hádžu vinu na nás. Nech trpíme všetci! Kážu: „Verte nám! Viera!“ Pokrytecky sa kryjú Bohom. Rúhajú sa: „To nie my, to kniha, to pís­mo sväté, to zákon,“ hlásajú, „to kniha nesie zodpovednosť za naše konanie.“ Oni nič, oni muzikanti… Napí­sal Ježiš niekedy niečo do knihy?

Div je, že tu ešte stále sme. My. Slováci. Sloveni. Je v⁠ nás veľká sila. Vyše tisíc rokov sme tu napriek zákazu vytrvali. Napriek svätej vojne proti nám vedenej, napriek nevoľníc­tvu, vraž­deniu a⁠ predávaniu…

Strom života je silný. Slnko je silné. Naše slovo je silné. Nože sa očistime od kostolných bludov. Roz­pamätajme sa! Spomeňme si, čo Ježiš učil. Cesta srdca, obe­te. V⁠ prostote a úprimnosti, v otvorenosti a zraniteľnosti je sila.

Spomeňme si na našich predkov, na naše pôvodné silné duchovno. Je tu stále. Len si ho pre vrstvu špiny už neuvedomujeme. Očistime sa! Stretnime sa v⁠ kruhu. Boh nepa­trí cirkvi – je nás všetkých! Je to náš stred, náš svet – náš mier.

emmaus kircheČlánok, ktorý si práve čítal/a, je vlastne už starší. Uplynulo pár rokov a v kostole som bol zas. V berlínskom Kreuzbergu vedľa Görlitzer parku stojí zaujímavá krásna stavba. Po vojne zničený a v novom duchu postavený, v duchu čistom, otvorenom: evanjelický Emmaus Kirche.

V jeho srdci kaviarnička s milým pánom a kávou za jedno Euro, nad ňou na poschodí zas tvorivá dielňa pre deti. Vedľa pod vežou kostola je „Svetový obchodík“ s pestrými vecami od priateľov výrobcov rôzne po svete. A oproti: loď. Dlhá, vysoká, jednoduchá, veľkolepá ale stále ľudská, bez okázalého bohatstva, prostá. Organ, stoličky usporiadané do kruhu. Prichádzam do vnútra, s úctou vzopnem dlane pred srdcom, vlastne tak konám vždy, keď ako hosť ustupujem do domu. Je nás tu dosť, ľudia sa usadili a teraz chodia, kto z nich tak cíti, k svietnikom. On či ona odpaľuje sviečku a povie pár slov. Väčšina z nich za niečo ďakuje, či sa za niekoho modlí, prípadne prosí celý kruh o prianie nejakému blížnemu, ktorý je v ťažkom životnom rozpoložení. Sediac tam s nimi, jemne prekvapený, to ticho pozorujem.

Postaví sa muž, prejde opodiaľ a začína hrať na organ. Závan krásnej hudby sa šíri priestorom. Kňaz nás privíta spolu s akousi ženou, ktorá stojí vedľa neho. Počúvame slová z Písma. Číta ich žena. Je to príbeh o človeku, čo ho zhltla veľryba. Príbeh o tom, ako sa plavili námorníci na lodi. Takto si ho z odstupom vybavujem: Boli v tom všetci spolu, v oddaní moru, vlnám, životu. Sypalo sa na nich nešťastie za nešťastím. Jeden z nich zápasil vnútri sám so sebou. Vnútri zápasil s bohom. Ten duševný vír, v ktorom bol, hádzal celou loďou. Jonáš skrytý v podpalubí ohrozoval životy všetkých ostatných. Bol tam s nimi na jednej lodi, a zároveň nebol – bol v zmätku, vnímajúc ledva seba samého. Bolo to pre posádku ťažké rozhodnutie, veľmi ťažké, ale nakoniec letel cez palubu. Vyhodený z lode sa Jonáš topil vo vlnách, až ho more pohltilo. Pohltila ho tá voda, pohltila ho smrť, zhltla ho bytosť mora, bytosť Zeme. Pohltilo ho to, čoho sa najviac bál, to s čím tak zápasil: tá pravda, ktorá sa mu protivila. Poddal sa, oddal sa smrti, vode, prúdu, Bohu. Stratil sa, aby sa mohol nájsť ako nový človek. Prejdúc bránou smrti a znovuzrodenia, prekvapený a živý, zachránený rybou, tou rybou, ktorú mali v znaku raní kresťania.

Žena čítala príbeh, muž ho vysvetľoval svojím výkladom. Pomedzi to znel striedavo organ a striedavo prítomní spievali. Žena čítala a kňaz vykladal, prekladal príbeh do sveta dnešných ľudí. Hovoril o tom príbehu ako o odraze vnútorného zápasu človeka. Hovoril, že psychológovia to vnímajú ako boj vedomia s podvedomím, iní zas ako boj ducha s dušou… Boj človeka s Bohom. Boh je láska. Láska je Matka. Matka je Zem. Silne sa chvel celý priestor a ja som plakal. Bol som silne pohnutý, dojatý. Plakal som potichúčky, aby som nerušil, potichu, ale naplno. Voda sĺz niečo zmyla, uvoľnila. Krása, cítil som ten závan ozdravenia, scelenia rán, vlastného odpustenia. Cez pochopenie, vďaku, závan lásky, odpúšťajúc sebe, predkom, kresťanom. Utieral som si slzy. Po omši išli skoro všetci do kaviarničky v strede kostola a tam sa dlho spolu s kňazom veselo zhovárali. Ja som sa zavrel do tmy na záchode v podzemí kostola, odkiaľ som ich tlmene počul – mal som potrebu si to celé v samote ešte doprežívať. Veru!

Z Berlína som si doniesol dar. Idúc domov ulicami pritiahla môj pohľad kniha v škatuli pred jednými dverami. Ľudia tam takto nechávajú pred prahom veci, ktoré už nepotrebujú, aby druhým poslúžili – pekný zvyk. Prekvapený váhou zväzku, otváram čierne dosky a listujem jemným papierom. Mám pocit, ako by tá kniha žiarila. Die Bibel, Heilige Schrift, švabachom tlačené slová, – „nach der deutschen Uebersetzung D. Martin Luthers, Berlin 1900“. Prijímam tento dar. Chválim, ďakujem.

Kto ste otvorení širšiemu pochopeniu, pozývam vás do novovzniknutej skupiny na FB:
Krišna, Tantra a Novodrevo


Súvisiace články:


 

(Prečítané 322 krát, 1 dnes)
Tagged with:
 

Comments are closed.