Aj tohto roku sme na Štedrý deň šli do lesa. Keďže les je okolo nás, nebolo to vôbec namáhavé. S malými vrchármi šiel človek do včelnice, čo je tak minúta chôdze a klopkali sme po úľoch. Všetci s priloženým uchom sme počúvali včeliu odpoveď. Jedna rodina sa neozývala. Keď človek zdvihol poklop, hmýrilo sa to tam včielkami; hneď zavrel. Pekne, dobre! Šli sme okolo nášho obrovského buka k samosevným smrekom, po zvieracej prti. Máme na pozemku aj smrečinu, ale človeku je nepríjemná predstava odseknúť stromček v dobe, keď smreky vysychajú. Aj tak máme oddávna každý rok vo váze chvojky v tvare stromčeka a nie celý stromček. V našej hore človek pochválil dary a mávnutím osekávača zhodil zo šesť smrekových vetiev. Potom sme šli hore horou a potom šikmo krovinatou stráňou k borovici. Pri nej ležala snehom vylomená vetva, osekali sme z nej výhonky a malý vrchár ich strkal do koženého vaku. Z týchto všetkých vetiev pozostáva náš tohtoročný „stromček“.

DARČEKY SI DÁVAME NAVZÁJOM

Darčeky Ježiško nenosí. Áno, tak to naozaj je, ako aj všade inde. Lenže my to aj vieme: darčeky nám Ježiško nenosí.  Deti sa každý rok tešia na štedrý večer, vedia, že je to sviatok slnovratový a že dostanú darčeky od blízkych. Starší malý vrchár už má tiež nachystané, aj pre toho menšieho, ktorý ma len dva roky. Takže – najmenší azda chystá darčeky až o rok. Pre mamu urobil malý vrchár darček v našej prírodnej „škole“. Človek ani nevyzvedá, čo to je. Nuž, počkáme, čo z toho vylezie. Malí vrchári pomáhajú Lade zdobiť „stromček“. Sú na ňom slamené ozdoby, panáčikovia z dreva, snehové vločky vystrihnuté z papiera, spoločné diela… Malý vrchár vystrihol z papiera cencúle, ktoré visia na poličke z prútov, na papierovej reťazi nad oknami visia darčeky, stromčeky a plody…

V kuchyni máme zapálené sviečky. Elektrika je už vypnutá. Pod „stromčekom“ sú prvé darčeky. Človek dumal, či ich vôbec baliť. Načo? Je len jeden dôvod, keďže večera je v tej istej miestnosti, ako stromček. A to je dôvod prekvapenia. Ale na prírodné darčeky, ručne vyrobené, sa predsa nehodí fabrický, chemickými farbami potlačený papier. Takže – aj balenie môže byť prírodnejšie. Človek ušil malému vrchárovi prešivanicu na staroslovenský spôsob. Tá spred dvoch rokov už je mu trochu malá. Tak ušil väčšiu, z domáceho plátna, takú „naozajskovskú“. Plátno zafarbil na hnedo už vlani, už vystrihnuté. A tak šil dve noci. Poriadne poprešívať vlnenú vložku medzi dve vrstvy tkaniny a potom také dielce zošiť – už ručne, aby bola košeľa obojstranná… Rastúci vrchár má totiž stále v obľube trpaslíkovské farby – tentoraz si vybral matne-zelenú, aby ladil s lesnými trpaslíkmi a hnedá je na znamenie spojenia so záhradnými. Človek mu nikdy nepovedal, že trpaslíci sú, hovorí – jedni si myslia, že sú, a iní, že nie sú. V čase Vianoc pribudla aj rozprávka o snehových trpaslíkoch. Tí majú biele košieľky… A rozprávku „podal“ ako rozprávku. No a okrem tej prešivanice už stihol pripraviť len baranice. Lade aj malému vrchárovi zatiaľ len tak zviazané z kožiek, ak sa budú páčiť, tak ich ľahko prešije. Už dávno sme sa dohodli, že sviatky nie sú na to, aby sme sa trápili, ale na to, aby sme si oddýchli. Už toľko nekupujeme, pomaly si vyrábame veci, navzájom si pritom pomáhame a takto sa naše slnovratové sviatky pretiahnu až do nového roka.

Štedrý večer

Zvonček. Na stole je hlinená nádoba so štyrmi zapálenými sviecami, s vetvičkami zo strieborného smreka. Dva poháre s našou ríbezľovou medovinou a dva menšie s ovocnou šťavou.

Človek odpaľuje od sviece brezovú kôru, dá ju do hlinenej misky a priloží posvätné zelinky, ktoré voňavo tlejú. Chváli stany Slnka, živly, divy… Krídlom rozháňa dym do kútov a podľa slnka okrúži aj celý dom. Potom chválime dary, pripijeme si a večeriame. Po večeri sa deti vrhajú ku stromčeku. Je celý obložený. Väčšina darčekov je v papieroch, človek darčeky len trochu previazal konopnou šnúrkou a nakreslil na ne vodovkami stromy a slnečné znaky. A mená. Väčšinu darčekov poslala rodina. Malý vrchár pripravil menšiemu bratovi karetkový opasok. Pristane mu k prešivanici a baranici, ktorú si s radosťou hneď naráža na hlavu. Darčeky od milujúcich rodín z miest už neobsahujú toľko umelej hmoty, ako by to bolo, keby sme sa tomu nebránili. Samozrejm , máme aj výnimky – hlavne v oblasti vzdelávania. Napríklad „hovoriace knihy“.  Hneď dva atlasy sveta, atlas živočíchov… Malý vrchári už sa skláňajú nad knihami a miestnosťou sa ozývajú zvuky živočíchov a ich mená… Večer je plný a dlhý. A nikto nikomu neklame. To je odpoveď pre prešovskú redaktorku, ktorá na človeka minulého roku v čase rozhovoru o Zimnom Slnovrate, v priamom prenose vybrekla: A to chcete deťom zobrať na Vianoce Ježiška?!“, keď človek povedal o to, že klamať deti nie je dobré. A vysielanie hneď aj ukončila. V tomto roku prišla redaktorka z Košíc a tú vianočno-slnovratové zvyky zaujímali. A aj to odvysielali.

Čo by to bolo za vzdelávanie, keby sme pri ňom klamali deti? Keby sme boli kresťania, neklamali by sme o Ježišovi. Kde je to „nebudeš krivo svedčiť“, keď klameš odmala deti? Čo by to bolo za náboženstvo, keby potrebovalo lož? My neberieme deťom Ježiška. Keďže sme im neklamali, nemusíme im nič rúcať. Neuvádzame ich zbytočne do zákonitého sklamania a rozčarovania a nedôvery. Klamanie deťom znižuje ich jasnovidnosť, bystrosť, alebo ak chcete, inteligenciu. A zvyšuje nedôveru.

Pozreli sme si aj pár filmov. Malí sa tešili z filmu o bobroch, ktorí sa vrátili na Slovensko, ale tiež z filmu natočenom v Pieninách, v ktorom sú jelene, vlky, zubry, medvede a filmári, čo spia v zime pod plachtou. Malý vrchár si vybral film o vlkoch v ľudoprázdnej pripiatskej oblasti, zdivočenej po havárii elektrárne. V tejto chvíli sedí nad detským atlasom sveta… Aj sme si zahrali, aj zaspievali, každý deň zatancovali. Na štedrý deň sme si predĺžili bežeckú trať o tristo metrov. Nechýba im to, čo nemali a to, čo majú, im slúži na úžitok. A učia sa rôznym vedomstvám. Aj vedomstvu o obdarúvaní. Keďže vedia, že darčeky si dávame navzájom, aj samotné deti pripravujú darčeky pre blízkych. A to je tiež veľká hodnota. Pre dnešok, aj pre budúcnosť.

A navyše – kto klame v jednej veci, spravidla klame aj v druhej. A tu je odpoveď na to, prečo toľkí Slováci uctievajú tých dvoch Byzantíncov, ktorí priniesli krvavý prevrat a zo slobodných Slovenov urobili nevoľníkov. Deti nie sú hlúpe. Im o násilí veľa nehovoríme, pestujeme v nich bezpečnejší svet, avšak nemienime im klamať. Oni si sami volia, čomu veria a čomu nie. Vychovávame ich k úcte k duchovnu predkov, ale aj v úcte k iným ľuďom a bytostiam, aj k tým s iným i vnímaniami. Čas ukáže, či je naša kultúra naozaj dobrá a mocná. Našou úlohou je vzdelávanie, čo najviac popravde, a tiež ochrana. Radostné detstvo nepotrebuje lož. Už vôbec nie na sviatok. A Slnovrat je čosi načisto dokázateľné, pravdivé, jasné, ako že je Slnko nad nami. A tak môžeme sviatkovať s čistý svedomím.

Ľahko sa voda znečistí a ťažko sa čistí. Tak je to aj s ľudskou dušou. Áno, chápeme, aj rodičia to tak hovorievali… Že darčeky nosí… Ale lož, priznajme si, lož je duševnou nečistotou. Nie je lepšie svetlo, pravda, láska?


Súvisiace články:


 

(Prečítané 216 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.