google27eaa3905ca3fee3.html

Slovenská televízia JOJ odvysielala vo svojom  programe s názvom „Súdna sieň“ rekonštrukciu prípadu súdneho procesu týkajúceho sa zohavenia mŕtveho tela dcéry navrhovateľa. Žalobu podal proti  odporcovi, nemocnici, ktorá vykonala transplantáciu kože a očí z tela jeho dcéry, pričom ho vykonala spôsobom nanajvýš cynickým, brutálnym a ľudskej dôstojnosti nehodným. Na svetlo sa tak dostal jeden veľmi smutný príbeh, keď po tragickej nehode zahynula manželka i dcéra navrhovateľa, ktorému sa z nemocnice vrátilo zohavené telo dcéry po pitve bez akéhokoľvek vysvetlenia alebo upozornenia na vykonanie odberu orgánov.

Doslova hororový príbeh, keď boli ľudia verejne konfrontovaní so skutočnými praktikami dnešnej transplantačnej medicíny. Tá síce nie je neznáma z radu filmov a filmových dokumentov, ale bez zachvenia prechádza radami ľudí dotiaľ, pokiaľ sa niekoho nedotkne osobne. Na viac tvorcovia obrazov takých občasných dokumentov veľmi úzkostlivo dbajú na to, aby sa verejnosť nedozvedela viac, než by mohlo vyvolať odpor ľudí. Jedno súdne pojednávanie tu však vykreslilo obraz sveta, v ktorom sa uplatňujú zákony, vzniknuté ako dôsledok materialistického svetonázoru.

Odporkyňa a právna zástupkyňa odporkyne obhajovali argumenty vychádzajúce hlavne zo zákona, ktorý bez uvedomenia pozostalých dovoľuje vykonať pitvu a odber orgánov bez ich vedomia, nakoľko mŕtve telo sa stáva automaticky majetkom štátu. To bol aj podstatný dôvod, pre ktorý nemal navrhovateľ žiadnu šancu na úspech.

Na otázku navrhovateľa „.. čo sú toto za úchylné zákony? …“ sa odporca i so svojim právnym zástupcom okrem striktnej obhajoby zákona snažili potom aj vlastnými úvahami presvedčiť súd a protistranu o morálnom práve života pred smrťou. Argumenty podávali v takom zmysle, že ak príjemcovi orgánov zachránia život ostatné nie je podstatné. Zaujímavé, že nie všetkým pripadalo také vyhlásenie ako cynické.

Súdny proces vyvolal celý rad odhalení, z ktorého bolo poznať na akom nízkom stupni vedomia a biedneho vnútorného stavu sa nachádzajú ľudia, ktorí majú v rukách oprávnenie v odbore, ktorý sa síce už s ťažkými šrámami, ale predsa len ako tak ešte pokladá do určitej miery za elitný. Na jednej strane je rešpektovanie zákona, na strane druhej úplná ignorancia ľudskosti, nevedomosti a neúcty k životu. Skôr však, ako pomenovanie „úchylný zákon“ by sa malo hovoriť o úchylnom materializme, pretože úchylné výsledky môžu vychádzať jedine z jeho základne. Tu je aj podstata problému.

Nebolo ťažké pozorovať nápadnú rozdelenosť ľudí, mimochodom prejavujúcu sa dnes  v každom odbore. Jednu skupinu tvoria vyložene chladné rozumové bytosti vyznávajúce iba účel a prostriedky k dosiahnutiu cieľa, pričom všetko ostatné vnímajú ako rušivé a prekážajúce. Druhú skupinu tvoria ľudia, kde ešte prevažuje cit, preto aj dokážu vyjadriť hĺbku podstaty problému a rozlíšiť ľudské od neľudského. Ani tu neprekvapilo, že ľuďom prvej zmienenej skupiny pripadla argumentácia druhej akoby k nim hovorili mimozemšťania.

Nebolo to iné ani u riaditeľky nemocnice a jej  horlivej obhajkyne, čo sa týka osobných úsudkov, veď človek už len s minimálnou existenciou citu by musel spôsob, akým bola pitva vykonaná odsúdiť.

Mozgová smrť nie je kritériom smrti

Transplantačná medicína materialistického myslenia nevychádza z poznania života, nemá ani poňatia o tom ako duchovné vplýva na telesné, preto sa aj k telu správa tak, ako k odhodenému kusu mäsa.  No prirodzene, pretože žiadneho ducha ani dušu materializmus neuznáva. Pre lekára ateistu je človek iba telo z mäsa a krvi. Zopár záchvevov, elektrických sťahov – a koniec.

Rovnako nevedome sa posudzuje aj označenie stavu, kedy je človek skutočne mŕtvy. Všetky zákony, ktoré v minulých dobách ešte vychádzali z hlbšieho poznania ľudovej múdrosti, materialistická veda zmietla ako prežité a dosadila vedecké stanoviská na základe vlastného jednostranného pozorovania. Telo je podľa vedy mŕtve ak je mŕtvy mozog. Že to nestačí vykazujú neustále rastúce dôkazy o vnímavosti „zomrelého“ i po uznaní mozgovej smrti. Podrobnosti by však boli na iný článok.

V každom prípade dnešná veda netuší, že pri odbere orgánov, zvlášť, keď telo nesmie byť už vychladnuté, dokáže nejeden „zomrelý“, presnejšie povedané pripútaný duch  bolesť vnímať, nakoľko ešte telo nedokázal celkom opustiť. Je to u tých, ktorí za života verili iba hmote a nechceli nič vedieť o pokračovaní života po smrti, čím si veľmi sťažili odchod duše z tela. Len samotné spomenutie o tom má síce nádych hororu, avšak len zdanlivo, kým sa o skutočnom deji pri umieraní nedostane viac vedomostí a neurčia sa tým aj podmienky, do akej doby sa s telom nesmie manipulovať! O tom sa však na nešťastie pre ďalšie obete nevedomosti nechce stále nič vedieť.

Aj  nejeden novo praktizujúci medik, ktorý si ešte nestačil otupiť cit, by mohol podať dostatok dôkazov o „čudných dejoch“ pri niektorých pitvách ľudských tiel. Starý ostrieľaný pitevný lekár je už zdá sa nad všetko dávno povznesený a ak by sa ho aj niečo dotklo tak len možno nechuť z toho, že mu nejaký taký medik na sále odpadne. Odborné publikácie i média samozrejme zaujíma viac názor práve „ostrieľaných“ a skúsených, lebo nováčik – k tak odbornej záležitosti – nemá čo povedať. Nič podivné, veď redaktori novín a časopisov sa od podobného razenia v myslení nelíšia.

Záujemcom o problematiku transplantácie z pohľadu, o ktorom sa bežne nepíše odporúčam článok z časopisu Svet Grálu, ktorý uviedol i na svojej webovej stránke:
http://www.svetgralu.sk/?id=temy_duch_a_dusa-je_darca_organov_skutocne_mrtvy a tiež:
http://www.svetgralu.sk/?id=temy_zdravie_a_medicina-je_transplantacia_organov_kradezou

Vráťme sa však k prípadu súdnej siene. Koho tu  obviňovať za celú tragédiu? Navrhovateľ sám uznal, že sa nikdy o žiadne zákony nestaral, naviac bol sám ateistom. Riaditeľka nemocnice hájila praktiky zákona a celkom určite aj „zákona peňazí“, ktoré v prípade transplantácií asi nebudú ani u nás zanedbateľné. Naviac v materialistickom povedomí sú to práve peniaze, z dôvodu ktorých sa  excelentne dokážu prevalcovať akékoľvek morálne zábrany, o to viac ak majú ešte aj ochranu zákona.

Povedal by som však, že skutočnou vinou na celej tragédii je nevedomosť a hlboká duchovná lenivosť ľudí, ktorí ignorujú nielen otázky o smrti ale aj o živote samotnom. Jeden z mála ukazovaných javov sa prevalil  na verejnosť a vyniesol na svetlo sveta veľa otázok, ktoré by mali človeka vyburcovať k tomu aby sa k celému problému postavil oveľa vedomejšie ako dosiaľ. Žiaden „úchylný“ zákon, nech sa týka čohokoľvek by sa nemohol totiž uplatniť ak by sa veľká časť ľudí ako vedomá postavila proti jeho zavedeniu ak cítia k nemu morálny odpor. Dokonca i vtedy, ak sa tento zákon už uplatňuje i keď je jasné, že potom už s oveľa väčšou námahou a nasadením.

Zodpovednosť jednotlivca a „pitevný“ register

Nech sú podmienky a okolnosti akékoľvek, vždy má možnosť niečo vykonať každý sám u seba. Tak napríklad v prípade zákona o pitve, ktorá v prípade slovenskej legislatívy je povolená automaticky, pokiaľ nie je osoba zavedená v registri osôb, v ktorom uviedla vopred, že odmieta aby v prípade jej smrti alebo jej blízkych bola pitva na jej tele vykonaná. Vtedy ju nesmie žiadna organizácia, vykonávajúca odber orgánov vykonať! Kto však v našej republike takúto podmienku pozná a koľko z tých, ktorí o nej už vedia takú registráciu aj uskutočnili?  Mnohí lekári totiž pokladajú transplantačný zákon v SR za pokrokový, hoci nesie celý rad znakov zaostalosti. Ak sa na to človek pozerá z vyššieho hľadiska, nejde o nič iné, než o krádež orgánov. Nevedomosť ľudí je tak vysoká, že i lekári ateisti pokojne zneužívajú naivitu veriacich, keď apelujú na ich vieru a povinnosť z lásky k blížnemu odber orgánov podporovať!

Každé zlo sa maskuje dotiaľ, kým nie je rozpoznané. A aké ťažké je to dnes, bolo vidieť  na lži, ktorá bola tentoraz donútená sa zviditeľniť. Ale predsa len, koľkí ju aj dokážu rozoznať tak, aby sa rozplynula ako zapáchajúci dym vo vetre?

Navrhovateľ a mnohí nemenovaní, ktorým sa niečo podobné už stalo musia ťažko prežívať následky zákonov, ktoré sami podporovali tým, že sa nikdy nestarali o skutočný význam života. Bolesť akokoľvek veľká otvára oči síce až nakoniec, keď človek dlho napomínajúce  svedomie ignoroval,  ale predsa by nemala byť nepovšimnutá obavami z otrasu ani ostatnými, ktorí majú teraz možnosť vidieť takéto utrpenie u druhých. Pretože to, čo sa jednému z mnohých  stalo dnes môže sa zajtra udiať inému v celkom inej forme a za iných okolností.

Navrhovateľ sa musí zmieriť z ťažkého prežitia a bude mu to trvať možno do konca života, prejavil však vôľu nepoddať sa nezmyselnosti a cynizmu, vládnucom vo svete nevedomosti a vyvinul aktivitu aspoň o praktikách v medicíne informovať. Vyzval tiež ľudí aby si oveľa viac všímali zákony, než doposiaľ.

Otázky oprávnenosti transplantácií

Na otázku, či je transplantácia odsúdeniahodná alebo v niektorých prípadoch oprávnená, si musí každý odpovedať sám. Bolo by tiež ťažko sa k nej vyjadrovať jednoznačným odsúdením, ak človek nebol nikdy postavený pred takýto problém a tiež z vyložene individuálnych dôvodov jednotlivých prípadov, ktoré by určite priniesli celý rad nepredvídaných skutočností, čo nemožno posudzovať plošne. Človek si však nemá dovoliť  v tejto veci zostať nevedomý a ponechať zákonom bezbrehosť, ak potierajú ľudskosť a bezohľadnosť k duši človeka.

Dobré zákony budú však nastolené vtedy ak sa budú opierať o zákony vládnuce vo vesmíre, o zákony prírody, správne povedané o zákony, ktoré vzišli z Vôle Stvoriteľa. Všetko ostatné, čo vychádza iba z vôle ľudí bude prinášať naďalej len utrpenie za utrpením, lebo v sebe nesie menejcennosť a nedocenenie poznania. Zákony Stvoriteľa sú postavené na láske a preto láska musí byť prítomná aj u tvorcov pozemských zákonov, nech ide o akýkoľvek odbor.

Platí to aj v prípade medicínskych transplantácií, kde by mala mať miesto dobrovoľnosť a súhlasné chcenie medzi darcom a príjemcom, nie ako dosiaľ – vnútením vôle.  I keď ide pri týchto rozhodnutiach viac-menej o stanovisko pozostalých, eliminovať nesprávne zákony a učiniť aspoň nevyhnutné opatrenia na ochranu seba a svojich blížnych môže a má človek už za svojho života.

ooo O ooo

*

Odporúčame si prečítať túto skvelú knihu:

(kniha je odporúčaním redakcie a nemusí byť v súlade s názorom autora blogu)

Osho – O životě a smrti – Obľúbený guru hovorí v tejto knihe bez zábran o smrti. Túto tému nie je možné tabuizovať, pretože pokiaľ chcete naozaj žiť, musíte sa vyrovnať aj s myšlienkou na smrť. Nájdete tu odpovede na rôzne situácie a pokiaľ je pre vás táto téma zrovna aktuálna, Osho vám poskytne hlbokú, nádhernú inšpiráciu a hlavne sa vo vás prebudí túžba po plnom živote.

Pôvodná cena: 9.90 EUR, Naša cena: 7.92 EUR, Zľava: 20.00 %, Ušetríte: 1.98 EUR

*

(Prečítané 855 krát, 1 dnes)
 

7 Responses to Kam siaha transplantačná medicína?

  1. Katarina píše:

    je neeticke ze ze pribuzni sa k takemuto cinu nemohli vyjadrit a musi byt hrozne ak sa to dozvedia neskoro a vidia to co videl clovek z pripadu v Sudnej sien. Aj tak si ale myslim ze zivot ma prednost. Osobne nerozumiem ludom, ktori su proti tomu aby organy tiel ich pribuznych alebo ich samych neboli pouzite na zachranu ineho ludskeho zivota. Jednoducho nerozumiem. Nie som bezcitna a chladna ludska bytost. Prave preto si myslim, ze smrt ziska o zmysel navyse, ak je organ darovany. Aj ked by to bolo nie na zachranu zivota, ale len na vedecke ucely.

    • Prečo ne"darovať" orgány píše:

      Mnoho ľudí nesúhlasí s transplantáciami z mŕtvych ľudí, lebo neveria, že sú týto ľudia naozaj mŕtvi. Ako tu stálo aj v článku, na to aby odber orgánov prebehol, musí byť stanovená mozgová smrť. Jej ustanovenie však vraj nie je vobec jednoznačné a je na lekárovi. Stalo sa už neraz, že ľudia boli vyzvaní k súhlasu s odberom, keď ich príbuzný ležal zapojený na prístorjoch.Niekedy lekári vraj pri tom naliehajú a tvrdia, že ich príbuzný sa už aj tak nepreberie. No stáva sa, že nesúhlasia a ten „mozgovo mŕtvy“ sa preberie a vylieči. Tiž som čítala, žr pri odbere sa tvár človeka zviera v kŕčoch, že jeho končatiny sa mykajú, že dokonca pri niektoých odberoch sa pichajú „mŕtvemu“ anestetiká. Niektoré informácie sú naozaj hororové. Všetko si to pamatám len tak útržkovo, takže, ak chceš hodnovernejšie info, pohľadaj si na internete.

      • Katarina píše:

        suhlas este pred smrtou sa pyta od pribuznych preto, aby nedoslo k odumretiu (znehodnoteniu) organov. Je to logicke a ano, pre pribuznych to musi byt hrozne zaoberat sa takymito vecami v okamihu lucenia, ale urcite je tazke aj pre lekarov ten suhlas ziadat. A ak je pacient ,,mozgovo mrtvy,, tak sa uz nevylieci. Ak mas link o tom, ako sa takyto pacient vyliecil, tak si to rada pozriem a aj to ako a kedy sa pichali mrtvemu anestetika. Nevysmievam sa, ale toto mi pripomina informacie zo ,,zraloka,, (casopis z 90 rokov o zarucenych bomba-spravach)Urcite existuje cierny obchod s transplantovanymi organmi a tie praktiky nemaju s humannostou nic spolocne, ale pichat anestetika mrtvym ludom??? To robil Kevorkian, ze odoberal organy este stale zivym ludom, v normalnej praxi je toto vylucene. Ale mozno sa vo vsetkom mylim a existuju overene zdroje kde sa pise nieco celkom ine. Poprosim link.

    • autor píše:

      No jednoducho preto Katarína, lebo materialistická veda nedokáže rozlišovať viac rovín súvisiacich so smrťou človeka, než jedinú viditeľnú a pozorovateľnú na úrovni tela a mozgu. Lekári, ktorí dodnes považujú človeka iba za biochemický systém mäsa a krvi, ktorí ani netušia, že podstatou človeka je duch, oživujúci telo, nepoznajú ani zákony, ktoré s odchodom ducha z tela súvisia a čo sa teda pri tomto odchode vlastne deje. Všetky kultúry vychádzali z vyššieho poznania zákonov, ktoré sa ľudstvu dostalo ako vedenie a pridŕžali sa ho. Toto poznanie odovzdávali z generácie na generáciu. Nie náhodou sa teda kľud tela do určenej doby rešpektoval. K zvráteniu do dnešnej podoby prispeli až lekári materialisti, ktorí v slepote jednostranného videnia všetky hranice zrušili a z merateľných metód v najhrubšej forme viditeľnosti prístrojov sami „určili“, čo je pravda. Odber orgánov môže dokonca prebehnúť už o dve hodiny po označení mozgovej smrti!!! Nie je komické, že i tvorcovia zákonov sa na týchto ľudí obracajú ako na odborníkov, pričom sú to ľudia s menejcennými schopnosťami.

      Z toho sa dá učiniť len jeden záver: pokiaľ nie sú jasné poznatky o priebehu smrti a vládne nevedomosť o uvoľňovaní ducha z tela, dovtedy je hromadný a ľahkovážny odber orgánov v dnešnej praxi nesprávny. Nevedomosť v otázke umierania samozrejme nijako nebráni ani následkom všetkých zvráteností, ktoré z materialistického videnia plynú – neúcta k telu, obchod s orgánmi, trestuhodné zneužívanie a manipulácie so smrťou nádejných darcov a mnoho ďalšieho, čo ešte len vyjde postupne napovrch. A pritom sa veľmi dbá na to, aby sa na svetlo nedostali praktiky, ktoré by nádejný obchod s orgánmi ohrozili. Nebuďme naivní, veriť iba v dobrý úmysel darcovstva v dobe moci peňazí je podobné ako veriť tomu, že vyberanie pokút je len z dôvodu prejavu lásky k vodičom, ktorých štát vedie stať sa lepšími. Nevedomosť ľudí, všeobecná povrchnosť a nezáujem je to, čo nahráva bezbrehosti v porušovaní zákonov vôle oveľa vyššej, než je ľudská …

  2. Katarina píše:

    a sklanam sa pred kazdym, kto v tej velkej bolesti pri strate blizkeho dokaze urobit take velke gesto. Ale dobrovolnost by mala byt klucova